Michael Buschmann
 
 
Nemocničné oddelenie 4

 
 

 
 

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . . . . . . . Prológ . . . . . . . . . . . .

 
 

 
 

V sedemposchodovej budove mestskej nemocnice vládol ako vždy o tomto čase pokoj a ticho. Bolo 23:26. Len v niekoľkých oknách svietilo ostré neónové svetlo. Ostatné na obrovskej sivej betónovej stene pôsobili ako hrozivé tmavé diery.

Vstupná brána do nemocnice bola už tri hodiny zamknutá. Nočný vrátnik sedel osamelo za telefónnym pultom, kde v tejto chvíli nežiarila ani jediná lampička. Občas rutinovane pozrel na monitor, no videl iba vjazd zívajúci prázdnotou, a znova ponoril hlavu do časopisu. Noc bola pokojná — takmer až priveľmi, ako zhodnotil, a to ho trocha stiesňovalo.

Od posledného služobného zásahu medzičasom uplynulo dvadsaťdva minút. Vtedy otváral závoru dodávke firmy MediSanol, ktorá potom — ako každý večer o tomto čase — smerovala k nakladacej rampe v suteréne. Bola skoro priamo pod vrátnicou. Ešte asi päť minút, a dodávka bude opäť stáť pred závorou a čakať, kým sa zdvihne.

Ktosi zaklopal na okienko. Vrátnik odložil časopis a otvoril priezor.

 
 

„Dobrý večer,“ povedal zdvorilo a vzal kartičku, ktorú mu podávala žena. Vložil ju do škatule, kde už boli tri iné, a stlačil gombík na odistenie dverí. Tie sa odsunuli a žena vykročila do noci.

Pre vrátnika táto akcia neznamenala nič mimoriadne. Od dvadsiatej druhej hodiny nemocnicu v nepravidelných intervaloch opustili dve ženy a mladé dievča, a pôjdu ešte tri či štyri ďalšie. Tak to išlo, okrem víkendu, každú noc. Vrátnici dostali z najvyššieho miesta príkaz vypustiť každého, kto odovzdá kartičku, aj neskoro v noci. Bližšie informácie nemali.

 
 

. . .

 
 

„Pohyb, páni, nevlečte sa tak!“ prikázal pri pohľade na hodinky muž, ktorý viedol dodávku. Mal na sebe fialovú kombinézu s nápisom MediSanol na chrbte, rovnako ako ďalší dvaja kolegovia: Práve prišiel na rampu a kontroloval, ako jeho muži ukladajú do ložného priestoru poslednú z desiatich hliníkových debien.

„V poriadku, desať prázdnych je hore a všetko sme zavreli,“ odfajkol si v duchu. „Vytiahli ste z výťahu kľúč? Nieže zostane do rána zablokovaný!“

„Jasné!“ odvetil jeden z mužov a podal mu kľúč, kým druhý zatvoril dvere ložného priestoru a zaistil ich záklopkou. Všetci traja mlčky nastúpili do auta. Dodávka za chrapčania motora opustila nakladaciu rampu. Skutočne neprešlo viac ako dvadsaťsedem minút, a nočný vrátnik mal dodávku firmy MediSanol zase na monitore. Stisol gombík a závora sa dvihla. Zopár sekúnd nato dodávka zmizla. Vrátnik spustil závoru, a tým bola preňho vec vybavená. Už dávno sa prestal čudovať nočnému zásobovaniu firmy MediSanol, ktoré takto prebieha päť rokov. Určite by ho však zarazilo, že dodávateľ debny nevezie do lekárenského skladu v suteréne, ale vynáša ich na druhé poschodie. Ale o tom nič nevedel — a ani dnes v noci nepostrehol nijaké nezrovnalosti.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 1 . . . . . . .

 
 

 
 

Kristína Berensenová mala dvadsaťštyri rokov a bola zdravotná sestra. V mestskej nemocnici, najväčšej zo štyroch nemocníc v meste, pracovala tri roky. Dnes ráno však bolo mnohé inak ako v posledných rokoch. Do budovy prichádzala zvyčajne na rannú zmenu krátko pred šiestou, alebo na popoludňajšiu krátko pred trinástou. Teraz bolo 7:50. Kráčala cez vstupnú halu. Od dnešného dňa sa jej služba totiž začínala o ôsmej alebo o jedenástej. Dôvod: zo šestonedelia ju preložili do gynekologickej ambulancie, na štvrté oddelenie.

Bolo to pre Kristínu Berensenovú celkom nečakané. Poprosili ju o prestup, lebo v ambulancii náhle vypadla sestra. Kristína len nerada súhlasila — aj to pod podmienkou, že ide o dočasné núdzové riešenie, kým si nenájdu náhradu.

Napriek výhodnej pracovnej dobe ani jedna zo sestier nechcela meniť za gynekologickú ambulanciu. Ťažko povedať prečo — súviselo to aj s ambulanciou, ale aj s lekárom, ktorý ju riadil, s doktorom Róbertom Nicolaiom. Lekára a celé oddelenie obklopovalo zvláštne fluidum.

Nikto zo zamestnancov nemocnice by túto atmosféru nedokázal bližšie vysvetliť. Všetci však vedeli: je prítomná — až podivne prítomná.

 
 

. . .

 
 

Dvere lekárskej izby sa poodchýlili a opatrne sa prestrčila ženská hlava.

„Prepáčte, pán doktor. Prišla tá nová sestra.“

Doktor Nicolai podráždene pozrel na náramkové hodinky. „Ach, už je toľko hodín?!“ Obrátil sa k žene a povedal: „Už idem, sestra Ruth.“

Krátko nato gynekológ vošiel na sekretariát. „Srdečne vás vítam, sestra…?“ spýtavo sa otočil k novej spolupracovníčke, ktorá stála vedľa sestry Ruth.

„Kristína.“

Lekár Kristíne nepotriasol ruku ani ju srdečnejšie neprivítal, iba jej uštedril radu: „Predbežne sa držte sestry Ruth, tak sa nič nemôže stať!“

Kristína sa cítila nepríjemne dotknutá chladným a neosobným prijatím na novom pôsobisku, a tak sa uzavrela aj posledná možná cesta do jej srdca. Nedôverčivo ako slimák, ktorého vohnali do ulity, sledovala rozhovor medzi lekárom a sestrou Ruth.

„Pani Tannerová má silné, pravidelné, každé dve minúty sa opakujúce bolesti.“

„Pacientka je hospitalizovaná, však?“ spýtal sa lekár.

Sestra Ruth prikývla.

„Kŕčok maternice?“

„Otvorený na päť centimetrov. Presiaknutý.“

Gynekológova tvár sa pretiahla do slabého úsmevu. „No prosím; pomaly je malému v jeho byte predsa len pritesno. Čo robí pani Tannerová?“

„Prechádza sa hore-dolu po chodbe pred sálou,“ oznámila sestra Ruth.

„Uložte ju na pôrodné lôžko. Zvyčajné opatrenia: vyholiť, CTG-prístroj a tak ďalej.“

Sestra Ruth opäť prikývla.

„Rozhodla sa pre epidurálnu anestéziu?“

„Áno,“ zaznela krátka odpoveď.

„Dobre. Oznámte to teda anesteziológovi a poučte pani Tannerovú, aby bolesti dôkladne predýchavala. — Čo máme ďalej?“

„Izba číslo jeden. Plod s poruchou látkovej výmeny. Pacientka si chce iba vybrať zvyčajnú dávku vitamínu B 12. Všetko je pripravené.“

Doktor Nicolai prikývol. Sestra Ruth, opúšťajúc sekretariát, stiahla Kristínu so sebou.

„Čo bolo s pani Breszinskou?“ spýtala sa pani Nicolaiová manžela, ktorému robila sekretárku. „Práve som chcela naťukať správu, ale na páske nie je nič nahraté.“

Róbert Nicolai sa zamyslene chytil za hlavu, a vtedy si spomenul. „Ach, áno. To nebolo nič. Pravdepodobne defektné plodové vajce, ktoré maternica vypudila.“

Manželka mu bez slova pridržala kartotečný lístok.

„Čo s tým?“ spýtal sa podráždene. „Treba diktovať?“

„Nová pacientka, Natália Landeauová, pre komplikácie som ju musela vsunúť nadnes na šestnástu hodinu.“ Pri slove „komplikácie“ Róbert Nicolai obrátil kartu a prečítal si červeným perom zaznačenú poznámku. „V poriadku!“ povedal, vrátil kartu manželke a zmizol v ošetrovni 1.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 2 . . . . . . .

 
 

 
 

Dva dni predtým pani Landeauová práve sypala prášok do práčky, keď sa dvere zabuchli so strašným rachotom. Od ľaku ostala chvíľu zarazená, rýchlo nastavila program a ponáhľala sa hore pivničnými schodmi. Prepánajána, čo to má znamenať? spýtala sa v duchu trocha úzkostlivo. Jej muž mal dovolenku a dnes predpoludním chcel ostať doma a v pokoji vybaviť korešpondenciu. No a Natália bola v škole a nevráti sa skôr ako o druhej.

Pani Landeauová vošla do chodby mierne zadychčaná. Keď sa nečakane pred ňou zjavil manžel, strhla sa od ľaku. Okuliare na čítanie mal posunuté vysoko do vlasov a ohúrene hľadel na manželku.

„Čo to bolo?“

„Myslela som, že si to bol ty!“ odvetila.

„No dovoľ! Netrieskam predsa dvermi ako naša dcéra!“ rozhorčil sa.

Pri jeho poslednom slove pani Landeauová automaticky pozrela k šatníku. Natáliin kľúč neležal na mieste, kam ho zvyčajne odkladá. Pán Landeau, ktorý sledoval pohľad svojej ženy, však niečo objavil. Urobil zopár krokov k vešiaku, zohol sa a spod bielizníka vytiahol kľúč.

„Asi už je doma,“ skonštatoval a pozrel na hodinky. „Zvláštne!“

Manželka hľadala prijateľné vysvetlenie. „Možno im odpadla hodina,“ premýšľala.

„Jedna možno! Je však ešte iba deväť hodín.“

„Alebo ochorela!“ Pani Landeauovej sa zrazu zmocnil zlý pocit. Rýchlo prešla popri manželovi k dverám dcérinej izby a slabo zaklopala. „Natália? Smiem vojsť?“

Nijaká odpoveď.

Zaklopala silnejšie a zopakovala otázku. Keď sa jej ani teraz nedostalo nijakej reakcie, pomaly otvorila dvere. Pohľad jej padol na dcérinu posteľ a na sekundu stuhla. Natália tu ležala bez pohnutia s tvárou vtlačenou hlboko do vankúša.

„Natália, zlatko, čo sa stalo?“ spýtala sa pani Landeauová znepokojene a sadla si na peľasť postele. Až teraz si všimla slabé fňukanie a vzlykot.

„No počuj, čo sa deje?“ spýtala sa súcitne a dotkla sa pleca sedemnásťročnej dcéry. Chvíľu sa nedialo nič. Potom sa Natália trochu dvihla a mama zbadala jej červené oči.

„Nenávidím tú hrudku v sebe!“ kričala Natália vzlykavo a búchala si do brucha. Po lícach sa jej kotúľali obrovské slzy. „Nenávidím ju, mami!“ V bezmocnom výkriku sa hodila mame okolo krku a žalostne plakala.

V posledných týždňoch, keď sa Natáliino podozrenie čoraz väčšmi menilo na istotu, sa neuspokojila s nádejou, ale začala konať. Často si celé minúty udierala do brucha tak silno, ako len zniesla, a viac ráz zoskočila zo záhradného múru. Jedného dňa dokonca vypila otravu na mravce, aby sa zbavila „toho“, čo sa jej pravdepodobne zahniezdilo v bruchu.

Napriek všetkým protirečiacim faktom dúfala, že indikátorový papierik klamal a jej telo sa mýli, i keď teraz to už bolo druhý raz, čo jej vynechali mesiačiky. No a po návšteve u gynekológa sa rozplynula posledná nádej, všetky jej pokusy sa ukázali ako neúčinné. Ona, Natália Landeauová, „to“ má neodvolateľne v sebe — už osem týždňov. „To“, čo nechcela, čo nenávidela ako mor. Nenávidela, pretože…

„Čo sa stalo? Čo tým myslíš? Akú hrudku v…“ Pani Landeauová nedokončila vetu. Začínalo jej svitať. Veci, o ktorých tu dcéra rozprávala, mohli vlastne znamenať iba jedno! Už len pri myšlienke na túto možnosť smrteľne zbledla. Skôr ako bola schopná položiť otázku, musela viac ráz prehltnúť. „Si tehotná?“

V úzkostlivom a žalostnom vzlykote iba s námahou začula slabučké áno.

„Si si stopercentne istá?“

Cítila, ako Natália prikývla.

„Bola som u lekára.“

Pani Landeauová zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. „Ako… ako sa to mohlo stať?“ spýtala sa a usilovala sa nemať v hlase vyčítavý tón.

„Ako sa také veci proste stávajú!“ odvrkla Natália.

„Ako? Kedy?“ Matka bola čoraz podráždenejšia.

Natália sa jej vymanila. „Čo má znamenať takéto vypytovanie?“ namietla ostro.

Mama na ňu dôrazne pozrela. Pohľad zapôsobil.

„Bolo to pred dvoma mesiacmi. V sobotu po diskotéke.“

„A kde? Tu, alebo u Patrika?“

Natália zvesila hlavu. „Patrikovi rodičia boli odcestovaní,“ odpovedala nesmelo.

„Deti, čo to do vás vošlo!“ Pani Landeauová ohromene krútila hlavou.

„Ja som nechcela,“ fňukala Natália, „Patrik naliehal. Vraj sa iba okúňam. Veď na tom nič nie je, povedal. Čo už sa len môže stať! Vraj dá pozor. — Ach, mami, čo mám robiť?“ Pustila sa do veľkého plaču. Pani Landeauová dcéru láskyplne pritisla k sebe.

„Len odvahu. Nejaké východisko už nájdeme.“

„Existuje iba jedno!“ zaznel zrazu hlas jej muža. Stál vo dverách a pravdepodobne počul celý rozhovor.

„Ako to myslíš, Walter?“ spýtala sa pani Landeauová. Na tvári mala nechápavý výraz.

„To je predsa jasné! Ešte nie je zrelá na dieťa. Nemá peniaze. Chodí ešte do školy, rovnako ako Patrik. Má si pokaziť život? A okrem toho — čo to bude za chúďa, keď už teraz je neľúbené a nechcené!“

Pani Landeauová mlčala.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 3 . . . . . . .

 
 

 
 

Žena v župane sedela na okraji vyšetrovacieho stola. Doktor Róbert Nicolai ju pozval z gynekologického oddelenia, kde ležala, do ambulancie. Dôvodom rozhovoru si nebola celkom istá, no tušila ho. Tá predtucha ju mrazila.

„Tak, pani Mayová,“ začal gynekológ a zhlboka sa nadýchol, keď očami preletel papier, ktorý bol v kartotečnom obale. „Laboratórna správa žiaľ definitívne potvrdzuje, o čom sme uvažovali už ráno pri vizite. Liečba nezabrala. Sérum napriek očakávaniam nebolo schopné odstrániť Rh-neznášanlivosť vášho dieťaťa.“

Žena sa s hrôzou chytila za brucho, ktoré sa viditeľne klenulo pod županom.

„A čo teraz?“ Takmer jej zlyhal hlas.

Gynekológ zachoval jasný, bezstarostný tón. „Nie je to až také hrozné. Jednoducho zmeníme taktiku a urobíme malý zákrok.“

„Operáciu?“ Tvár jej zaliala panika.

„Nie je to ani zamak nebezpečné. Takýto druh zákroku vykonávame od šesťdesiatych rokov. Stal sa úplnou rutinou — ako operácia slepého čreva. A pri nej by ste sa mi predsa zverili do rúk, či nie?“ Doktor Nicolai povzbudzujúco pozrel na pacientku. Jeho optimistický postoj na ženu zapôsobil a tvár sa jej trocha vyjasnila.

„Okrem toho,“ pokračoval, „musíme predsa pomôcť malému pacientovi. Veď ste už v šiestom mesiaci.“

„A ako prebieha tá operácia? Teda, čo sa pri nej robí?“ spýtala sa žena bojazlivo.

„Krv, postihnutú Rh-neznášanlivosťou, nahradíme čerstvou krvou. Urobíme malý rez na brušnej stene a na maternici, aby sme sa dostali k nožičke dieťaťa. Do cievy v oblasti slabiny potom zavedieme katéter, malú rúrku, ktorou sa výmena uskutoční. A to je všetko.“

Žena prikývla. „Ako dlho potrvá operácia?“ „Tak okolo troch hodín.“

„A môže to moju dcéru zachrániť?“ spýtala sa nesmelo.

„To zachráni vašu dcéru!“ odvetil gynekológ rázne a usmial sa. „Napokon, zachraňovať ľudské životy je mojím povolaním. A to samozrejme platí aj pre najmenších pacientov našej spoločnosti.“ ,

Ženin pohľad bol radostnejší. Keď dávala súhlas k operácii, inštinktívne a láskyplne si pohladkala zaoblené brucho. „Tak to urobte, pán doktor!“

„Fajn. O ostatnom sa dohodneme zajtra pri vizite, dobre?“

So slzami v očiach k nemu náhle podišla, jemne ho pobozkala na líce a šťastne zašepkala: „Ďakujem!“ a náhlivo sa vytratila z ordinácie.

Doktor Nicolai ostal na okamih ohromený. Potom aj on vyšiel z miestnosti a pobral sa do svojej pracovne. Vzal do ruky diktafón a začal so správou o operácii, ktorú úspešne zavŕšil ráno. Išlo o komplikovaný zásah na plode dvadsaťosemročnej ženy.

„…transfúzia krvi, Rh-faktor negatívny, vykonaný na osemnásťtýždňovom plode cez pupočnú artériu. Pritom sa spomalil tlkot jeho srdca a napokon úplne prestal. Nato sme matku položili na ľavý bok a srdce plodu sme masírovali pod kontrolou ultrazvuku. Reanimačná fáza trvala deväťdesiat sekúnd, potom srdce opäť začalo biť…“ Zabzučalo dispečerské zariadenie. Doktor Nicolai vypol diktafón a stlačil gombík na klávesnici prístroja. „Áno!“ zamrmlal a hodil pohľad na hodinky.

Ozval sa hlas sestry Ruth: „Je tu ďalšia pacientka na kontrolné vyšetrenie.“

 
 

„To je úchvatné!“ hlesla žena užasnuto a s otvorenými ústami sledovala ultrazvukový obraz na monitore. Sprevádzalo ho ustavičné pravidelné buch-buch. Bol to tlkot srdca v jej bruchu.

„No, nosíte pod srdcom urastené zdravé chlapča,“ potvrdil doktor Róbert Nicolai a odvrátil zrak od monitora k pacientke, tridsaťsedemročnej žene.

„Skutočne už môžete povedať, že to bude chlapec?“ spýtala sa pani Mello-Wilbanková trochu neveriacky, pretože laickým pohľadom nevedela na ultrazvukovom obraze rozoznať detaily.

„To už je chlapec,“ opravil ju gynekológ s úsmevom a dodal: „A o tomto chlapčati by sa dalo povedať ešte kadečo viac.“

„A to?“ V Gabriele Mello-Wilbankovej sa prebudila zvedavosť.

„Tak napríklad, že tento šesťdesiatgramový tvor má všetky orgánové systémy vyvinuté do detailov a naplno pracujú. Rúčky sú ešte drobné, napriek tomu už majú prsty a dokonca nechty. Vie krútiť hlavou a vraštiť čelo.

Je schopné nadvihnúť kožu tam, kde mu raz vyrastie obočie. Dýcha, prehĺta a trávi. Spí a budí sa. Je veľmi citlivý na bolesť a dokonca uniká pred hlukom.“

„Aký zázrak prírody!“ skríkla Gabriela Mello-Wilbanková unesene. „A to už na konci tretieho mesiaca!“

Lekár pokračoval: „Reaguje aj na svetlo, ktoré preniká cez brušnú stenu. Otvára a zatvára ústa. Ak plodovú vodu, v ktorej pláva, osladíme, začne hltať častejšie. Ak ju okyslíme, drobček prestane hltať. Ak mu nedovolíme ostať v pohodlnej polohe, nájde si inú. Je to tak, tento malý palček je dokonca učenlivý. Ak totiž pred bolestivým dotykom necháme zaznieť signál, a to viac ráz, dieťa sa potom stiahne už pri signáli — vie, že po ňom nasleduje bolesť, ktorú pozná.“

„Neuveriteľné!“ povedala Gabriela Mello-Wilbanková ohúrene.

Lekár s úsmevom na perách vstal zo stoličky. „Dobre, uvidíme sa pri ďalšom kontrolnom vyšetrení. Termín máte?“ Gabriela Mello-Wilbanková prikývla.

Lekár sa s ňou rozlúčil a vyšiel z ordinácie. Pani Mello-Wilbanková sa v dobrej nálade obliekala.

Medzitým Kristína na sekretariáte podávala gynekológovi podklady pre novú pacientku, ktorá bola objednaná na štvrtú, a doktor Nicolai prešiel do ošetrovne 3.

Pol hodiny nato Kristína pozrela na nástenné hodiny. „Tak to by nadnes bolo. Padla!“

Pani Nicolaiová ťukala do stroja posledné písmená. Keď vyťahovala obálku, povedala: „Pridávam sa. Tiež už toho dnes mám dosť.“

Hoci jej muž každý deň pracoval v ambulancii až do večera, ona pravidelne o 16:30 odchádzala domov. Keď vkladala hárok listového papiera do obálky a zalepovala ju, vstúpila na sekretariát sestra Ruth.

Prvé dva pracovné dni začala Ruth službu s Kristínou o ôsmej, aby ju mohla usmerniť. Potom prebrala službu od 11:00 do 19:30. Kristínu neprekvapovalo, že v gynekologickej ambulancii mávajú aj popoludňajšie smeny. Počula o tom. A samozrejme sa jej do uší dostalo aj to, čo sa tam počas nich robí. Už pri samotnom pomyslení na to sa jej mierne zdvihol žalúdok. Dúfala, že všetko dokonale zvládne. Jedna vec sa jej predsa len zdala od prvého dňa zvláštna — aj teraz ju zarazilo, keď sestra Ruth podišla ku kartotéke. Zásuvky neboli zamknuté — okrem jednej jedinej. Prečo? Čo skrývajú v uzavretom priečinku? Sestra Ruth vycvičenými prstami z rôznych, samých neuzamknutých zásuviek vyhľadala sedem kartotečných lístkov a vzala ich do ošetrovne 2, ktorá bola zariadená ako operačná sála.

Medzitým sekretárka natiahla na písací stroj kryt a vyzliekla si plášť. Hoci by Kristína veľmi rada vedela, prečo je priečinok s kartami zamknutý, považovala za rozumnejšie nepýtať sa teraz. Predpokladala, že sestra Ruth mala na to pri zaúčaní svoje dôvody, keď nespomenula špeciálnu kartotéku. Veď mi to neskôr vysvetlí, pomyslela si a s pani Nicolaiovou vykročila z ambulancie.

Pán Landeau sedel s dcérou v ošetrovni a pohľadom blúdil po miestnosti. Zastavil sa pri zarámovanej listine, na ktorej boli veľmi slávnostné slová. Vedel, že ide o Hippokratovu prísahu, ktorú každý lekár musel potvrdiť podpisom. Čítal: „Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva, pri Eskulapovi a Hygieii a Panaceii a pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že podľa svojich síl a svedomia budem túto prísahu a záväzky riadne zachovávať. Spôsob svojho života zasvätím podľa svojich síl a svedomia prospechu chorých a budem ich chrániť pred každou úhonou a bezprávím.“

Nevedel, že je to len výňatok z prísahy a že pred rokmi z nej istú pasáž vyčiarkli. Znela: „…Ani prosby ma neprimäjú podať smrtiaci liek, ani sám k tomu nedám nikdy podnet. Rovnako nijakej žene neposkytnem prostriedok na vyhnanie plodu…“

„No,“ začal Róbert Nicolai a zdvihol zrak od podkladov, „vec je teda jasná. Želáte si interrupciu. Z môjho hľadiska nevidím dôvod, prečo by som zákrok nemohol povoliť. Nevyskytuje sa síce medicínska indikácia — ohrozenie života matky, ani eugenická — ohrozenie plodu, ale jestvujú ešte iné indikačné formy, a jedna tu podľa môjho názoru je, totiž núdzová indikácia, lebo matka nemá peniaze a ťarchavosť by jej priniesla neúnosné utrpenie. Osvedčenie musí, samozrejme, podpísať tiež zopár mojich kolegov — psychológovia i nepsychológovia, ale to nebude problém.“

„Nič viac netreba?“ spýtal sa pán Landeau. „Potrebujete navyše potvrdenia od združenia Pro Familia alebo od cirkevnej poradne. Zákonodarca to teraz ešte žiada. Ide však o číru formalitu. Váš úmysel to nemôže prekaziť,“ vysvetľoval lekár pokojne a vecne a pritom striedavo pozeral na otca a na dcéru.

Potichu a takmer placho sa ohlásila Natália: „A naozaj na tom nie je nič zlé a nebolí to?“

„Môžete mi veriť, slečna Landeauová, vyprázdnenie gravidnej maternice nie je horšie, ako keď si dáte z tela odstrániť škaredú bradavicu. V istom okamihu ste tehotná, a chvíľu nato už nie ste. Dostanete anestéziu, krátku narkózu, takže nebudete cítiť bolesť, a po piatich či siedmich minútach je po všetkom.“

„No vidíš!“ povzbudzujúco stisol otec dcére ruku. „Pôjde to celkom rýchlo a jednoducho!“

Obrátil sa k lekárovi a spýtal sa: „Môže ísť hneď potom domov?“

„Ale áno! Robíme to ambulantne. Je to iba drobný zásah. Doma si deň odpočinie, a bude sa cítiť ako vymenená. Jednoduchšie sa takýto problém už ani vyriešiť nedá, čo poviete?“

„Tiež si myslím, pán doktor!“ dal pán Landeau lekárovi za pravdu. „A to ide z nemocenskej?“

„Všetky výdavky preberá vaša nemocenská pokladnica, tak to nariadil zákonodarca. Nebudete musieť zaplatiť ani fenig.“

Pán Landeau prejavil mimoriadnu spokojnosť a pozrel na dcéru. Väčšinu času tu sedela mlčky so sklonenou hlavou. „Chceš sa pána doktora ešte niečo spýtať?“

Natália pokrútila hlavou.

Róbert Nicolai sa chopil príležitosti ukončiť rozhovor, pretože čas pokročil.

„Takže potiaľto by sme to mali objasnené. Potrebné tlačivá, adresy lekárov, s ktorými ešte musíte konzultovať, no a predbežný termín zákroku vám v najbližších dňoch zašleme. Dobre?“

„To som rád, pán doktor. Ďakujem.“ Pán Landeau vstal a rozlúčil sa. Aj Natália podala lekárovi ruku a otec s dcérou sa pobrali z ošetrovne. Doktor Nicolai počkal, kým sa za nimi zatvoria dvere. Potom siahol po diktafóne a zapol nahrávanie.

„Pacientka Landeauová, Natália, narodená 17.12.73. Plánujeme vákuovú kyretáž. Prosím zaslať tlačivá na osvedčenie, adresy lekárov, ako aj predbežný termín. Ďakujem.“

Ozvalo sa „cvak“ a gynekológ prístroj opäť odložil. Vzal kartotečný lístok, hodil ho do košíka a odobral sa priamo do ošetrovne 2. Sestra Ruth ho tam už s pacientkou čakali.

Na parkovisku pred nemocnicou Walter Landeau strčil kľúčik do zapaľovania a zhlboka sa nadýchol. „To by sme mali!“ odfúkol si so zjavnou úľavou. „Nemyslel som, že to prebehne tak hladko. Je to milý lekár, ten doktor Nicolai, však?“

Pozrel na Natáliu, ktorá sa pohrávala s nechtami. Výraz jej tváre prezrádzal hlbokú stiesnenosť.

Nemotorne chytil dcéru za ruku. „Viem si predstaviť, ako ti je. Keď mi mali operovať žlčník, cítil som sa rovnako. Ver mi, nikto si na operačný stôl nelíha rád!“

Hodil letmý pohľad na mladú rodinku, ktorá vedľa nich nastupovala do kombi. „Ale počula si lekára,“ znova sa obrátil k dcére, „trvá to päť až sedem minút, nie dlhšie. So mnou sa museli babrať viac ako hodinu. A u mňa to bolo určite nebezpečnejšie ako odstránenie bradavice.“ Naklonil sa a povzbudzujúco ju pobozkal. Natália sa naňho slabo usmiala. Bol to však utrápený úsmev.

„To nie kvôli tomu,“ priznala sa zrazu, „netrápim sa kvôli zákroku.“

„Ale!“ začudoval sa otec. „Prečo teda?“ „Neviem, či konám správne.“

„Ale, Natália! Doktor Nicolai predsa výslovne zdôraznil, že sa všetko odohráva v medziach zákona. Myslíš, že by lekári robili interrupciu, alebo že by ju dokonca platila nemocenská pokladnica, keby to bolo nezákonné?“

Pokrútila hlavou. „To si nemyslím.“ Hryzla si do spodnej pery. „Akosi cítim, že mi v tele čosi rastie — čosi živé. Kúsok zo mňa.“

„To si len namýšľaš, Natália!“ zamrmlal otec. „Doktor Nicolai hovoril o vyprázdnení gravidnej maternice alebo o niečom takom. Ani slovkom nenaznačil, že ide o čosi živé. Nič si nenahováraj. Okrem iného, sama si tvrdila, že dieťa nechceš.“

„Áno, viem.“ Sklonila hlavu. „No akosi sa mi zdá, že sa moje pocity postupne menia. Zrazu si celkom dobre viem predstaviť, že by som mala dieťa a…“ urobila krátku prestávku, kým vetu dokončila, „ … a dokonca ho ľúbila.“ „Nie, Natália!“ Walter Landeau sa rozčúlil. „Také dôležité rozhodnutie nesmú ovplyvniť city. Priveľa rozumných dôvodov hovorí proti. Premýšľaj! Ty a Patrik, obaja ešte chodíte do školy. Kto by sa staral o dieťa? Dieťa stojí mnoho peňazí a žiada si veľa času a starostlivosti. Prekazilo by ti to plán po maturite študovať. A keď neskôr budete chcieť s Patrikom spolu bývať, byt si omnoho ľahšie nájdete bez dieťaťa. Veľa prenajímateľov si dnes na to dáva pozor, ver mi. Dobre vieš, ako svet, v ktorom žijeme, odmieta deti. Patrik to pochopil.“ Potom, priam ako posledné slovo k situácii, rozhodným tónom povedal: „My dvaja, mama a ja, nedopustíme, aby si si zničila budúcnosť!“ Natália na to nereagovala, len sa potešila, keď otec konečne naštartoval.

 
 

„Dobrý večer, Anna!“ pozdravila dobre naladená Gabriela Mello-Wilbanková svoju gazdinú, ktorá jej vo vstupnej hale šla v ústrety.

„Dobrý večer, milostivá pani!“ odvetila úslužne.

„Manžel už je doma?“

„Áno, je v bazéne.“

Gabriela Mello-Wilbanková napriek prekrásnemu počasiu skorého leta nešla k bazénu, ale veselo vkročila do obývačky. Na písacom stole, kde mali bežné veci a o ktorý sa delila s manželom — každý mal ešte vlastnú pracovňu — si najprv prezrela súkromnú poštu. Po otcovi zdedila elektrotechnickú firmu a zariadila, aby jej výlučne obchodnú korešpondenciu doručovali tam. Sadla si do tmavozeleného kresla a čítala listy, čo dnes prišli. Až keď na krku zacítila bozk, zistila, že do obývačky vošiel jej muž. Trochu sa strhla, potom sa obrátila. Stál pred ňou s mokrými vlasmi a v kúpacom plášti.

Mal niečo cez štyridsať a bol riadne vysoký. Bledú tvár mu zdobili pestované fúzy. „Ahoj, poklad! Prihodilo sa ti niečo príjemné?“ usmieval sa Alexander Mello-Wilbank, ktorý na miestnej univerzite vyučoval fyziku.

„Ako si na to prišiel?“ položila Gabriela, tiež s úsmevom, protiotázku.

„No, Anna mi práve povedala, vraj si prišla domov doslova rozradostená,“ vysvetlil. „Chceš si niečo vypiť?“ A už bol na ceste k baru.

„Citronádu. — Anna má úžasný pozorovací talent, však?“ Gabriela Mello-Wilbanková pokračovala v čítaní listu.

Keď si jej manžel nalieval pri bare, so smiechom volal: „Neodbočuj! Tu nie sme na rokovaní, pýtal som sa ťa na náladu, nie na Annin pozorovací talent.“

Gabriela sa naňho ponad listový papier usmiala. „Odhalil si ma! Dúfam, že sa nikdy nedostanem do situácie, keď budem musieť s tebou jednať obchodne,“ zažartovala a položila list. „Dobre teda! Mala som nádherný deň. Cítim sa vynikajúco.“

Od baru zaznel hvizd. „Teraz si vo mne, samozrejme, prebudila zvedavosť ako spiaceho medveďa.“ S pohárom v každej ruke sa Alexander vrátil k písaciemu stolu. „Ále! Ako je to možné?“ vtipkovala a vzala si pohár.

„Myslela som, že prírodovedec po mnohých-premnohých nevydarených pokusoch vie krotiť svoju zvedavosť a naučí sa byť trpezlivý.“

Zažmurkala, usmiala sa a odpila si hlt. Potom sa s ľahkým pôžitkárskym výkrikom zaklonila a zopár kvapiek jej vyšplechlo na kašmírový pulóver. To jej muž bez varovania preklopil kreslo dozadu a ešte širšie sa na ňu usmial. „Alexander!“

„Prírodovedec môže aj tvrdo zabojovať, keď nedostane odpovede na mnohé, premnohé otázky. Na zdravie!“ Kocky ľadu v pohári štrngali, keď si jedným dúškom odpil polovicu pomarančového džúsu. Potom kreslo opatrne znova posunul dopredu a sadol si na okraj stola.

„Vážne: Ako prebehli rokovania s dodávateľskou firmou?“

„Boli zdĺhavé, ale dopadli priaznivo. Myslím, že by otec na mňa bol pyšný.“

„No úžasné!“ priťukol jej na zdravie a pohár vyprázdnil. „Preto teda tá rozjarenosť?“

„Nielen preto,“ napínala ho.

„Čo ešte?“

Zrazu Gabrielinu tvár zasiahol slnečný lúč a oči sa jej zaligotali. Táto zmena mu pomohla uhádnuť odpoveď. Takto šťastne vyzerala posledné tri mesiace, vždy keď sa bavili o čomsi celkom určitom.

„Bola si dnes na kontrole?“ Znelo to skôr ako konštatovanie, nie ako otázka.

Rozžiarene prikývla.

„Tak rozprávaj už! Aké to bolo?“ Jej muž bol zrazu zvedavý ako malý chlapec.

„Ach, Alexander, naše dieťa je úžasné. Doktor Nicolai hovorí, že telo má pokryté jemnými chĺpkami. Občas si už aj cmúľa drobný palček a — a vieš čo? — dokonca počuje a pozná matkin hlas. Nie je to úžasné?“

„Prekrásne ako jeho mama!“ Muž sa nad ňu sklonil a pobozkal ju. Rukou jej pohladkal brucho, v ktorom si človiečik práve hľadal pohodlnú polohu, aby si trocha zdriemol.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 4 . . . . . . .

 
 

 
 

Dvere sa zabuchli, až sa rozochveli všetky okná. „Ak si to dieťa necháš, naše cesty sa rozídu. Nemôžem kvôli tebe riskovať svoju budúcnosť!“ vysvetľoval Patrik jasne priateľke a rozzúrený opustil dom.

Ohromení Landeauovci sedeli v obývačke. Natália bola uzavretá do seba a plakala. Mama bezradne sedela a volajúc po pravde, pozerala na svojho muža, ktorý to už na pohovke nevydržal. Prudkým krokom nervózne viac ráz premeral izbu. Napokon sa chytil za hlavu a spustil krik: „Nechápem! Máme lekárske osvedčenie. Máme potvrdenie z poradne. Termín už je stanovený dlhšie než týždeň, a odrazu sa tam naša dcérenka rozhodne nejsť. Videl to kedy svet?! Viem pochopiť, že sa bojíš. Ale že si sa rozhodla od základov inak — nie! V tom prípade so mnou nerátaj!“

„Walter, prosím ťa! Nebuď na ňu taký prísny. Natáliu viem plne pochopiť. V jej vzťahu k dieťaťu sa čosi zmenilo!“ pokúsila sa upokojiť manžela pani Landeauová.

„Ale iná možnosť neexistuje! Nech si trocha namáha mozog, potom to pochopí.“ Bol nasrdený a príval jeho slov neutíchal. „Patrik dieťa nechce. A ja ho v dome tiež nestrpím, dočerta!“ Päsťou buchol do príborníka, popri ktorom práve prechádzal, takže obe ženy sa pri rachote strhli.

„Nechcem, aby o nás hovorili priatelia a príbuzní a aby na našu dcéru ukazovali prstom. Ale dosť bolo rečí! Pôjdeš do nemocnice a hotovo! Ak nie, nemysli si, že tu naďalej budeš môcť bývať a že my v tomto dome vychováme tvoje dieťa. Ak sa ho rozhodneš porodiť, už nie si moja dcéra. Rozhodni sa!“

„Walter…“ spustila pani Landeauová. Na viac jej neostala sila. Oči mala zaliate slzami.

Svaly na tvári Waltera Landeaua sa mykali rozčúlením. I keď sa nechcel vyjadriť tak tvrdo — bolo to vonku. Videl, ako Natália vstáva a zlomená mlčky kráča k dverám. Tento žalostný obraz ho zasiahol. Nemal by ešte niečo povedať? Nemal by ísť za ňou? V hlave mu zúrili myšlienky: „Som v práve.“ „Možno som bol trocha tvrdý.“ „Je to pre ňu predsa najlepšie riešenie!“ „Hádam pochopí, ako som to myslel!“ Hrdlo sa mu zovrelo a nohy mal ťažké ako z olova. Keď sa konečne spamätal, bolo už neskoro. Domové dvere sa dávno zabuchli. Roztrasený zavrel oči. Dlho mu k ušiam prenikalo iba pravidelné tikanie nástenných hodín — a tichý manželkin plač.

Keď Natália vybehla z rodičovského domu, bezcieľne a zúfalo blúdila mestom. Cítila sa osamelá a rozorvaná. Prečo? Lebo prestala veriť, že má v tele len „hrču“, a preto, že „to“ už naozaj nemohla nenávidieť ako na začiatku! Či mohla za to, že sa jej vzťah k „hrčke“ zmenil? Že ju začala mať rada ako dieťa? Ako jej to mohol otec vyčítať? A okrem iného — k tomu dospela počas uplynulých dní —, či môže dieťa za to, že nevzišlo z lásky? Ono je v tom celkom nevinne!

Doktor Nicolai povedal, že to v nej ešte nie je človek, ale iba zhluk buniek, a že zákonodarca aj z toho dôvodu do tretieho mesiaca povoľuje interrupciu. Až potom vraj postupne vzniká človek. — Lekár to musí vedieť. O týchto veciach ona nemá tušenie a ani sa nimi nikdy nezaoberala. Ale akosi v nej v posledné dni začali klíčiť pochybnosti a zosilnela neistota, takže už s prerušením tehotenstva jednoducho z celého srdca nemohla súhlasiť. Čo má urobiť? Zmiesť proste myšlienky a pochybnosti a počúvať otca? Pri jeho vyhrážkach, čo sa stane, ak zajtra nepôjde do nemocnice, jej podľa všetkého iná možnosť neostáva. Časenka do gynekologickej ambulancie bola nazajtra na 16:15. Nemala už veľa času, a táto tieseň len umocňovala ťažkú situáciu. „Dopekla, čo mám robiť?!“ nadávala ustavične, keď sa bezcieľne potulovala po uliciach a parkoch. Nepomohlo to. Keď sa napokon po takmer troch hodinách hnala po pešej zóne, vtisol jej akýsi mladík do ruky letáčik. Podráždene naň zbežne pozrela a pokračovala v ceste. Až v priľahlom ružovom parku, kde si ustatá sadla na lavičku, mu venovala väčšiu pozornosť. Zdalo sa, že nejde o zvyčajný reklamný text. V nadpise boli zvláštne slová. „Poznáš svojho Otca…“ znel prvý riadok a dolu na titulnej strane nasledoval dovetok: „…Boha?“

Medzi tým bol akýsi text a Natália ho prečítala.

„Len málo ľudí vie, ako ich Boh miluje a ako veľmi sa o nich zaujíma. Pozorne sledoval aj tvoje prvé kroky. Počul, ako tvoje ústa prvý raz správne vyslovili slovo. Chvíle, keď si drobnými rúčkami objavoval neznáme veci a zoznamoval sa s nimi, boli preňho veľkým potešením. Radoval sa z tvojho detského smiechu a tvojich rozžiarených očí. Vedel jedno: Nikdy doteraz neexistovalo dieťa ako ty a už nikdy dieťa ako ty existovať nebude!…“

Natáliu tieto vety oslovili. Zrazu vedela, na koho sa môže obrátiť.

„Som rád, že ste našli ku mne cestu a chcete sa zdôveriť!“ povedal pastor Filip Valentín návštevníčke, ktorá znenazdajky stála pri jeho dverách. Tešil sa aj preto, že podnetom jej príchodu bola akcia — letáčik — jeho mládežníckeho združenia.

Pastor Valentín počúval, ako si dievčina vylieva ustarostené srdce. „Malo by sa nám podariť nájsť riešenie,“ povedal, „i keď nám veľa času neostáva — zajtra je v pravom zmysle slova posledný termín.“

Natália prikývla. „Nedá sa posunúť, pretože už budem v štvrtom mesiaci.“

„A potom by prerušenie bolo nezákonné!“ Valentín sa poškriabal vo venci naježených sivých vlasov, ktoré mu vrúbili lysú hlavu. Namiesto slova „prerušenie“ by radšej použil iné, ktoré by lepšie vystihovalo stav veci — no nechcel mladé dievča tak priamo konfrontovať so skutočnosťou. To by ju možno iba väčšmi vyviedlo z rovnováhy. Takže začal opatrnou otázkou.

„Čo vlastne znamená interrupcia?“

Natáliina odpoveď nebola presvedčivá. Jej neistota spôsobila, že slová zneli skôr ako prázdne papagájovanie. „Nie je to nič iné ako vyprázdnenie maternice, niečo ako odstránenie bradavice, len jednoducho znútra, z brucha.“

„To ste čítali?“

„Nie. Povedal mi to lekár.“

„Vyprázdnenie maternice,“ zopakoval pastor Valentín.

„Áno, tak to povedal. Jednoducho odstránenie plodu alebo zhluku buniek,“ dodala Natália — trochu zmätená z toho, že farár jej slová zopakoval so zvláštnym dôrazom.

Filip Valentín vstal a podišiel k skrinke. Keď sklopil dvierka spodného priečinka, zjavil sa celý rad fasciklov. Ukazovákom po nich zľava prebehol a zastavil sa asi v strede. Vytiahol spis, zopár sekúnd v ňom listoval a vybral z neho, tak sa zdalo Natálii, hárok papiera. Kým znova siahala za keksami, ktoré jej Valentín ponúkol, bol pri kresle. Keď si sadol, nepodával jej obyčajný papier, ale veľkú fotografiu.

Natália hneď rozoznala, čo je na nej: nenarodené dieťa v plodovej vode!

„Ó, to je ale milý človiečik!“ zvolala spontánne. Videla, ako sa mu už na hlave črtajú oči, ústa a uši, a žasla nad malými rukami a nohami s drobnými prštekmi.

„Takúto fotku som ešte nikdy nevidela!“ Fotografiu nastavila farárovi a ukázala na ňu. „Možno tu rozoznať aj rebrá?“

Filip Valentín sa nemusel ani pozrieť, a otázku mohol zodpovedať kladne. „Či možno? Na tomto človiečiku je takmer všetko hotové. Musí už len narásť a dozrieť.“

„Naozaj?“ spýtala sa Natália udivene. „Ale rásť už veľmi nemusí, či áno? Vyzerá dosť veľký.“

„Fotografia mýli. Maličký má len o niečo viac ako päť centimetrov.“

„Iba päť centimetrov?“ Natália bola ohúrená a ohromená krútila hlavou. „To je neuveriteľné! Aké je staré?“

Chvíľu váhal. „Tri mesiace.“

Natáliina tvár z jednej sekundy na druhú zbledla ako krieda. Prsty sa jej začali triasť, takže fotografiu dlhšie neudržala. Valentín sa v kresle predklonil, fotku jej pomaly vzal z rúk a vyčkávajúc zostal v tejto polohe. Po niekoľkých okamihoch mlčania prerušil ticho.

„Viem,“ začal jemným a nežným tónom, „je to pre vás šok. No taká je pravda. Dieťa, ktoré nosíte pod srdcom, je presne natoľko vyvinuté ako toto na fotke.“

„Ale… lekár povedal…“ jachtala zaskočene.

„Že ide len o zhluk buniek? Bradavicu?“

Bezvládne prikývla.

„To žiaľ niektorí ľudia ženám nahovárajú, pretože ich nechcú ,zbytočne znepokojovať‘, ako tvrdia. Ale to je neslýchaná lož.“

Natálii sa do tváre vrátilo trocha farby. Na celom tele sa triasla. Ako bez duše meravo hľadela popri farárovej hlave do prázdna. „Čo… čo mám teraz robiť?“ Náhle si hlavu schovala do dlaní. „Čo?!“ skríkla a rozplakala sa. „Otec ma vyhodí z domu!… Patrik ma nechá!… No ak tam zajtra pôjdem…“

„Porozprávam sa s vašimi rodičmi a s priateľom.“

„Nie!“ vykríkla pevne rozhodnutá.

„Musia predsa vedieť, do čoho vás nútia a čo vám tým spôsobujú,“ nedal sa pastor.

„Nie! Nie! Nie!“ kričala Natália. „Ja dieťa naozaj nechcem! Nenávidím ho! Áno, nenávidím! Nenávidím ho!“ vrieskala a búchala sa do brucha.

Valentína nečakaný výbuch na zlomok sekundy vyľakal. Rýchlo sa však sústredil a pokojným hlasom povedal: „To nie je pravda. A vy to tiež viete. Sama ste mi pred chvíľou spomenuli, že sa vaša počiatočná nenávisť zmenila na náklonnosť.“

Rátal s ďalšou búrkou protestov. Nič sa ale nestalo. Pokračoval: „A myšlienky, ktoré vás k tomu priviedli, sú celkom správne. Dieťatko nemôže za to, že nevzišlo z lásky. A rovnakým nezmyslom je vyniesť nad ním trest smrti, hoci na beznádejnosti situácie nemá vinu.“

Natália sa trocha pozbierala a placho sa spýtala: „Nie je voči dieťaťu neférové, že je neželané?“

Filip Valentín pokrútil hlavou.

„Môžeme si želať veci ako nové džínsy, dobré známky na vysvedčenie a dlhšie prázdniny. Ale dieťa nie je vec. Je to človek, Boží dar. Dieťa je dôležitejšie ako ukončenie školy, priateľ, názor ľudí alebo ako pohodlný život.“

„No ja nemôžem dieťa priviesť na svet, veď otec…“ Natália kvôli vzlykom vetu nedokončila.

„To dieťa je na svete!“ skonštatoval Valentín rozvážne. „Sama ste predsa videli fotku. Teraz je vo vašom lone a pôrodom iba zmení miesto pobytu. Patrik si dieťa neželá. Nesmiete ale zabudnúť, že dieťa vo vás je aj vaším telom a krvou. Možno má vašu farbu očí, váš úsmev. Keby ste zistili, že ste tiež boli neželaná, bolo by vám milšie, keby si vás matka dala vziať? Myslíte, že dieťa vo vás si to praje? Ak mu dáte príležitosť žiť, jedného dňa sa vám poďakuje.“

Zavládlo krátke ticho. Natália dvihla hlavu a na chvíľu sa zahľadela pastorovi do očí.

„Myslím však, že by som ho nemohla milovať tak, ako matka má milovať svoje dieťa. Je pravda, že sa môj vzťah k nemu v poslednom čase zmenil, ale ešte vždy sa tomu bránim.“

„Možno teraz je tomu tak,“ povedal Valentín s citom, „no musíte brať do úvahy, že v prvých mesiacoch viac než dve tretiny žien, ktoré otehotneli neplánovane, cítia k dieťaťu odpor. Nie ste teda ojedinelým prípadom. Vaše terajšie pocity sú takpovediac normálne. Naozaj v tom chcete vidieť príčinu rozhodnutia pre život či pre smrť? Keby tak bola urobila vaša alebo moja matka, pravdepodobne by sme tu dnes nemohli spolu sedieť a zhovárať sa.“

Dlhú chvíľu mlčali: Čaj v šálkach pred nimi dávno vychladol. Slzy v Natáliiných očiach pozvoľna vyschli. Napokon si povzdychla a povedala:

„Asi máte pravdu, pastor Valentín. Ale som medzi dvoma kameňmi, a je jedno, ako sa rozhodnem — nebude to dobre!“

„To nie je také jednoznačné!“ odporoval Valentín.

„Existujú iné riešenia. Aj pre vás. Napríklad osvojenie. Viac ako milión párov v našej krajine čaká na možnosť osvojiť si dieťa. A jestvuje rad zariadení, kde môžete bývať počas tehotenstva a po pôrode, a ktoré vám pomôžu finančne, materiálne, radou i činom. Mám zoznam takých. Momentík, prinesiem vám ho.“

Opäť podišiel k fasciklom, odkiaľ predtým vybral fotografiu. Keď našiel zoznam a chcel sa vrátiť, Natália už stála za ním.

„Ďakujem, že ste si pre mňa našli toľko času, pastor Valentín. Ďakujem aj za zoznam.“ Zložila papier a strčila ho do vrecka nohavíc. Čosi v Natáliinom hlase Valentína znepokojilo. Žeby rezignovaný podtón? Dúfal, že sa mýli.

Chcela sa pobrať na odchod.

„Natália, ak sa rozhodnete proti vôli rodičov, ich hnev určite nepotrvá dlho. Rodičia vás milujú a zmieria sa s vaším rozhodnutím. Ak sa však rozhodnete v neprospech dieťaťa, vedzte, že budete ukrutne trpieť, možno celý život. Až do smrti nezabudnete, že ste si zabili dieťa. Prerušenie tehotenstva je ako odtrhnutie nezrelého jablka — vždy s ním trháte aj kus stromu! Zajtra si môžete dať dieťa z brucha vyškrabnúť, ale z mysle si ho nebudete môcť vyškrabnúť po celý život!“

Natália zarazene sklopila zrak.

„A pritom všetkom nezabúdajte na jedno. Nezáleží na tom, počujete, nezáleží,“ Valentín mimoriadne zdôraznil toto slovo, „ako sa zajtra rozhodnete, som tu pre vás vždy. Dvere máte vo dne v noci otvorené aj bez pozvania!“ Natália prikývla a usmiala sa. Zdalo sa, že ju to stálo veľa úsilia, ako chorého človeka, ale bol to aspoň úsmev. A to Filipovi Valentínovi dodávalo nádej — najmä ak si pomyslel, v akom nešťastnom rozpoložení stála pred dvoma hodinami pri jeho dverách.

 
 

Uprostred noci sa Natália zobudila. Červené svietiace čísla na budíku, ktoré jej ostro blikali v ústrety, ukazovali 02:21. V spánku sa nepokojne prehadzovala z boka na bok a spomienky na zmätené útržky sna sa jej teraz preháňali hlavou. Len postupne ich zatláčala bolesť, ktorú cítila na lícach a perách.

Keď po návšteve u pastora Valentína prišla domov, otec ju zbil a výhražne jej vysvetlil, čo sa stane, ak zajtra nepôjde na zákrok. Natália ešte letmo spomenula rozhovor s pastorom, no potom s plačom bežala do svojej izby a zamkla sa. Dlho trvalo, kým sa upokojila, potom na hodinu zaspala. Zúfalstvo, ktoré z nej počas návštevy u Filipa Valentína takmer vymizlo, sa teraz zdvojnásobilo. Prstom si zašla k pere a dotkla sa veľkej opuchliny. Čo má robiť? Ísť zajtra do nemocnice? Nejsť? Či jednoducho utiecť? Rukou si zašla pod pulóver a pohladkala si brucho. „A to všetko kvôli tebe, drobček,“ šepla. Potom však ruku z brucha rýchlo odtiahla a päsťou si niekoľko ráz doň udrela.

„Nerozumieš, že to nejde?! Nejde to, drobec! Prečo si si nenašiel iné hniezdo?“ vzlykla a vybuchla v kŕčovitý plač.

Zopár hodín v nej prebiehal boj. Prestal, až keď ju úplne vyčerpanú premohol spánok. Cez závesy prenikali prvé lúče nového dňa.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 5 . . . . . . .

 
 

 
 

Dnes mala Kristína Berensenová na gynekologickej ambulancii prvý raz popoludňajšiu zmenu odvtedy, čo ju sem pred troma týždňami preložili. Na oddelenie prišla krátko pred jedenástou. Čakáreň takmer praskala vo švíkoch a v ambulancii vládol čulý pracovný ruch. Ordinačné hodiny sa začali až o desiatej, pretože sestra Ruth chcela dnes a zajtra poobede ostať dlhšie a oboznámiť Kristínu s tým, čo má popoludňajšia zmena na starosti.

Kristína pri vstupe pozdravila sekretárku, ktorá práve z písacieho stola vyťahovala tlačivo.

„Dobrý deň,“ odzdravila jej pani Nicolaiová krátko. „Prichádzate ako na zavolanie. Sestra Ruth je v ošetrovni jeden. Zoberte si trojku!“ povedala bez okolkov a strčila jej do ruky desať kartotečných lístkov. Kristína ich, myknúc plecami, prijala a začala svoju prvú popoludňajšiu zmenu.

Okolo štvrtej sedelo v čakárni už iba päť pacientok a obe sestry si mohli dopriať krátku prestávku na kávu. „Išlo to výborne!“ poznamenala v služobnej miestnosti Ruth s uznaním a kolegyni naliala do šálky kávu.

„Doteraz sa to veľmi od rána nelíšilo,“ skonštatovala Kristína a natrhla vrecúško s cukrom.

„Mlieko?“ „Nie, ďakujem.“

„Ach áno, piješ ju radšej bez mlieka,“ spomenula si Ruth a sama si ho do kávy naliala.

„Otvorene pripúšťam, že pri pomyslení na ďalšie hodiny sa mi zviera žalúdok,“ priznala sa Kristína a trocha rozpačito sa usmiala.

„Poznám to z vlastnej skúsenosti,“ povedala Ruth súcitne. V mestskej nemocnici pracuje už pätnásť rokov, z toho desať v gynekologickej ambulancii. „Ak človek prestúpi na iné oddelenie, vždy to znamená veľké prispôsobovanie.“ Siahla po škatuľke cigariet.

„A aké operácie konkrétne sú dnes popoludní na programe?“ vyzvedala Kristína.

„Predovšetkým vákuové kyretáže.“

Kristína musela prehltnúť. Bolo známe, že takéto zákroky vykonávajú ambulantne. Už častejšie o tom počula pri rozhovoroch s kolegyňami, no vtedy sa radšej držala v ústraní. Pri tejto téme si bola príliš neistá, než aby mala jednoznačný názor. Preto sa pri takýchto debatách vždy rýchlo stiahla, navyše sa jej táto otázka ešte nikdy priamo netýkala. No to sa zrazu zmenilo. Teraz s ňou bola konfrontovaná tak bezprostredne, že si pripadala ako kus dreva unášaného morskými vlnami.

Otvorene, akoby hľadala pevnú oporu, obrátila sa na kolegyňu: „S takým niečím som sa ešte nikdy nezaoberala. Úprimne povedané, neviem celkom presne, čo si o interrupcii mám myslieť. Ako sa k tomu staviaš ty?“

Skôr než jej Ruth otázku zodpovedala, odpila si z horúcej kávy, potom šálku odložila. „Ja ju môžem iba podporiť. A keď uvidíš núdzu žien, ktoré sem prichádzajú, tiež budeš mať čoskoro taký názor. Pozri, nie je predsa v poriadku, že my ženy máme byť postihnuté zákonmi a nemôžeme vyjadriť slobodnú vôľu, pokiaľ ide o potomstvo. Napokon, nežijeme v otroctve stredoveku.“

Kristína zvažovala tento argument. Zdalo sa jej to rozumné. „Dobre, ale keď sa ženy môžu slobodne rozhodnúť v tomto, prečo potom nechcene otehotnejú? Nedokazuje to, že s ovládaním slobodnej vôle to nie je až také jednoznačné?“

Ruth nesúhlasila. „Každá žena musí mať základné právo rozhodovať o svojom tele.“

Túto vetu Kristína počula už častejšie. Znela logicky, ale niečo na nej nie celkom súhlasilo. Nepovedala na to nič, no predsavzala si, že sa témou bude hlbšie zaoberať. Tu sa zrazu tri razy za sebou ozvalo pípnutie. Ruth z vrecka zástery vybrala rádiotelefón, vytiahla anténku, stisla tlačidlo na prístroji a ohlásila sa: „Sestra Ruth.“ Pustila tlačidlo a ozval sa hlas doktora Nicolaia. „Môžeme pokračovať?“

Opäť stisla gombík. „Hneď sme tam.“

Nečakala na odpoveď, zastrčila anténu a „pípadlo“ si vložila do vrecka. „Prestávka sa skončila!“ skonštatovala neradostne a náhlivo do seba naliala zvyšok kávy. „Mám návrh, vezmeš si posledných päť pacientok a ja na dvojke všetko pripravím na operácie. Priamo pri zákrokoch ti vysvetlím podrobnosti. Súhlasíš?“

Kristína prikývla a zo služobnej miestnosti nasledovala kolegyňu.

Okolo štvrť na šesť sa šla sestra Ruth pozrieť za Kristínou do ošetrovne 3.

„Všetko v poriadku?“

„Myslím, že áno.“ Kristína práve dávala nové vrecko na smeti, čo bolo pri upratovaní po ordinačných hodinách posledným úkonom.

„To je dobre. Veď som od šéfa počula na teba samé chvály,“ povedala Ruth a pozorovala Kristínu, ktorá pohľadom skúmavo kontrolovala bezchybne upratanú ošetrovňu. „Všetko je tip-top,“ poznamenala, „chýbajúci materiál doplním zajtra ráno.“

Kristína na ňu pozrela a spokojne sa usmiala. „Ďakujem. Tak môžeme ísť.“ Ruth vypla svetlo a zamkla. Prešli do ošetrovne 2.

„Sestra Ruth, vy asistujete?“ spýtal sa doktor Nicolai, ktorý v zelenej operačnej zástere sedel na stoličke a naťahoval si sterilné rukavice.

„Áno, pán doktor,“ odvetila krátko, tiež si vzala pár sterilných rukavíc a rýchlym krokom podišla k nemu. Kristína sa pridala k nim a pozrela na pacientku, ktorá už ležala na operačnom stole, bola pod narkózou, nohy mala roztiahnuté a pripevnené vysoko na opierkach. Na peknej mladej tvári si všimla tmavé kruhy pod očami a napuchnuté pery, jej črty sa Kristíne hlboko vryli do pamäti. Potom pozrela na anesteziológa, ktorý práve dvihol palec dohora na znak toho, že je všetko v poriadku. Doktor Nicolai sa pustil do práce.

Kristína sledovala, ako lekár najprv do pohlavia dievčaťa zaviedol nástroj, ktorý identifikovala ako pošvové zrkadlo. Vedela, že slúži na zviditeľnenie krčku maternice. Poznala vlastne skoro všetky nástroje. Patrili k operačnej sade a s tou sa počas školy oboznámila. Až na istú výnimku: s jedným nástrojom sa doteraz ešte nestretla. Ležal tam v priehľadnom sterilnom obale. Na čo slúži? Určite sa to hneď dozvie.

Doktor Nicolai medzitým na kŕčok maternice nasadil takzvané jednozubé kliešte a začal do maternice zavádzať a vyťahovať dilatátory, pričom zakaždým siahol po väčšom.

K operačnej sade patril celý rad takýchto kovových zahnutých nástrojov.

„Kanylu!“ ozval sa hlas doktora Nicolaia.

Kristína videla, ako Ruth vzala priehľadný balíček a kúsok ho natrhla, takže lekár mohol nástroj vytiahnuť.

„Tak sa to teda volá,“ pomyslela si Kristína a udivene sa prizerala, ako gynekológ „zázračný“ inštrument vsunul pacientke do pošvy.

„Hadicu!“ zvolal lekár a Ruth mu podala zaostrený koniec hrubej priesvitnej rúry. Nasadil ho na kanylu.

„V poriadku!“ Ruth podišla k prístroju, na ktorý bola hadica pripevnená. Zapla ho a ručička manometra sa pomaly šplhala nahor. Kristína zistila, že ide o vákuovú pumpu. Tušila, čo bude nasledovať, a už pri samotnom pomyslení na to jej takmer prišlo zle.

Pri zvuku, ktorý náhle prerušil ticho v miestnosti, ju striaslo. Bolo to príšerné, hlasné a žiadostivé chlípanie. Telo mladého dievčaťa sa silno chvelo. Lekár vždy znova a znova kanylou vnikal do dutiny maternice a späť. Kristína musela preglgnúť. Ústa mala vysušené. Kŕčovito sa namáhala nedať na sebe nič znať. Na vlastné oči videla, ako cez priehľadnú hadicu preteká plodová voda, ktorá sa začala premiešavať — rýchlo premiešavať s penivou krvou!

Dvihol sa jej žalúdok. Pumpa sala čoraz lačnejšie. Časti ľudského tela kĺzali cez hadicu do sklenej nádoby na druhom konci, kde všetky údy zachytávala gázová sieťka.

To bolo pre ňu priveľa! S podlamujúcimi a trasúcimi sa kolenami a mŕtvolne bledá sa odvliekla z ošetrovne na sekretariát.

„Podajte mi ešte pôrodnícke kliešte a choďte radšej za ňou!“ Doktor Nicolai vedel reakciu novej kolegyne pochopiť.

Sestra Ruth mu podala želaný kovový nástroj a gynekológ sa pokúsil zachytiť hlavu, ktorá ostala v maternici, lyžicovými koncami pôrodníckych klieští, aby ju nimi rozdrvil a jednotlivé časti potom vytiahol.

Ruth medzitým nabrala do pohára vodu a oprela sa vedľa Kristíny o stôl. „Tu máš, napi sa!“ povedala. Kristína si napokon s trochou odporu hlt odpila.

„Aj ja som sa tak cítila, keď som prvý raz asistovala, no ver mi, dá sa na to zvyknúť — na pohľad na krv, ako aj na rany a iné veci. A tak je to dobre!“ Kristínu chápavo objala okolo pliec, tá nehybne pozerala do zeme na sivé linoleum.

„Dobre?“ vytisla Kristína sťažka. „Čo je dobré na tom, keď si človek zvykne na odstránenie ľudského plodu?“

„Ani ja som to zo začiatku nevedela pochopiť. Ale vieš, zažila som ešte časy, keď sa interrupcie nerobili na nemocenskú. A keď človek videl prichádzať do ambulancie úbohé ženy a dievčatá, ktoré sa samy pokúšali ihlicami vybrať dieťa a často si pri tom spôsobili veľmi vážne vnútorné zranenia, alebo ktoré boli pri nezákonných zákrokoch dokaličené — môžem ti povedať, z toho pohľadu je toto tu spoľahlivá a potrebná pomoc.“

Kristína mlčala. Bolo to naozaj také jednoduché?

„Čo myslíš, čo všetko by podniklo to dievča vnútri, keby sa v tiesni nemohlo obrátiť na nás?“ pokračovala Ruth. „Myslíš, že spadla zo schodov, keď tak vyzerá? Ako často som mala túto pesničku na tanieri! Ó nie, zbili ju! A bili by ju ďalej, nebyť nás. Mala by peklo na zemi, keby sme jej neboli podali pomocnú ruku. Ver mi, týmto ženám robíme naozaj milosrdnú službu! Výčitky svedomia tu v nijakom prípade nie sú na mieste. A ľudia, ktorí nám chcú čosi navravieť, väčšinou o tom nemajú ani tušenia!“ Kristína neveriacky pozrela na kolegyňu.

„Skutočne si myslíš, že sme tým dievčaťu pomohli?“

„Že či!“ zdôraznila Ruth. „Boli sme jej jedinou nádejou.“ Chvíľu počkala a dodala: „Musím sa teraz vrátiť a zavolať na oddelenie. Musia prísť po pacientku, aby sa mohla vyspať z narkózy. A ty, moja milá, pôjdeš domov.“

„Ale…“

„Nijaké odvrávanie!“ prerušila ju Ruth. „Poďme, odchod! Uvidíme sa zajtra predpoludním.“

Potom opäť zmizla v ošetrovni 2.

Kristína pomaly prešla z ambulancie do prezliekárne. Dala si šaty, výťahom sa zviezla na prízemie a opustila nemocnicu. Vonku plynulo prekrásne popoludnie. Cez deň bývalo dvadsaťpäť stupňov a ani teraz nebolo menej. Svieži vzduch a mäkké teplé slnečné lúče, ktoré príjemne šteklili pod kožou, takmer bleskovo zmenili Kristíne náladu. Vliali jej blahodarnú silu a vedela sa odpútať od vnútorného napätia, takže sa rozhodla nejsť ešte domov. Chcela si užiť slnka, chcela byť medzi ľuďmi. Bez dlhého premýšľania vykročila.

Hlavné námestie bolo relatívne veľké. Uprostred sa týčila nádherná kamenná fontána, kde-tu sa na nej usadila silná zelená vrstva rias. Lavičky roztrúsené v jej okolí a po námestí pozývali na posedenie a nádobky s kvetinami a veľké otáčavé gule, po ktorých preliezali deti, spestrovali celý priestor.

Kristína dúfala, že sa jej podarí na nejakej slnkom zaliatej lavičke ukoristiť miesto, a veru nemusela dlho čakať. Mladá žena pravdepodobne uhádla jej myšlienku, lebo z lavičky zložila obidve nákupné tašky a priateľským kývnutím jej dala najavo, že sa tam ešte zmestí. Kristína sa ďakovne usmiala a sadla si. Bolo to slnečné miestečko, presne ako si želala.

Zhodnotila čulý ruch na námestí, usmiala sa na deti, pobehujúce hore-dolu, a na holuby, neúnavne štartujúce a pristávajúce v húfe, a pohodlne nastavila tvár slnku. So zavretými očami vychutnávala príjemné teplo a monotónne žblnkanie vody. Cítila sa výborne, akoby zlé scény v nemocnici ani neboli existovali. Spomienka na tieto veci jej pripadala už vyprchaná.

Kristína úplne stratila pojem o čase. Nevedela teda, koľko ho ubehlo, keď začula vedľa seba volať ženu. „Jessica, poď, prosím ťa!“ Nastala krátka prestávka. Potom sa ozvala o niečo ráznejšie: „Už aj poď sem!“ Kristína počula náhlivé cupkanie detských nôh. Trochu zvedavo zažmurkala a pred ženou videla stáť dievčatko s dlhými gaštanovými vlasmi.

„Prosím?“ „Daj už holubom pokoj a zostaň tu! Ocko príde každú chvíľu.“

Malá bezočivo a nie veľmi nadšene vystruhla grimasu, ale poslúchla. Unudene sa krútila na pätách a veľkými nezbednými očami hľadala na námestí čosi zaujímavé. Zdalo sa, že zrazu niečo objavila. Kristína sa musela lepšie pozrieť, aby videla, čo tak zaujalo Jessicinu pozornosť. Zjavne to bolo bábätko, ktoré žena naproti vybrala z kočíka. Nasledujúca otázka potvrdila Kristínino tušenie. „Mami, tiež som bola taká malá?“ Dievčatko bez ostychu prstom ukázalo k lavičke naproti.

„To sa robí, Jessica?“ napomenula ju matka. Dievčatko prudko stiahlo ruku.

„Bola som taká malá?“ skákala dokola a zvedavo hľadela na svoju mamu.

„Áno. A ešte omnoho menšia,“ smiala sa žena.

„Ach!“ hlesla Jessica udivene a oči sa jej rozšírili. „Povedz, mami, aká malá?“

„Celkom na začiatku…“

„Keď som ešte bola v tvojom brušku?“

Žena prikývla. „…vtedy si bola taká malá, že som ťa voľným okom ani nemohla vidieť. Menšia ako drobné zrnko piesku z pieskoviska.“

Z dievčatka opäť vyletelo udivené „ach“, pritúlila sa k matkinmu stehnu a očarene na ňu pozrela.

„Keď si mala týždeň, bola si veľká ako,“ — žena krátko premýšľala, vybrala z kabelky kartičku — „bola si ako tento bodík.“ Dievča doslova zavŕtalo nos do karty, tak dôkladne skúmalo miesto, na ktoré mama ukázala prstom.

„Iba ja som bola taká malá?“ spýtala sa zrazu znepokojene. Kristína sledovala rozhovor a vystrašené črty na Jessicinej tvári v nej teraz vyvolali úsmev.

„Ale nie, Jessica,“ utešovala žena dcérku a vrúcne ju pobozkala na líce. „Každý človek raz bol taký malý. Ocko, tvoj braček a ja tiež.“

Pomaly, ale iste sa črty tváre vyjasňovali a stiesnenosť sa vytratila rovnako rýchlo, ako prišla.

„A potom, mami?“ Razom sa v nej opäť ozvala bezstarostnosť a záujem.

„Potom si bola veľká ako toto slovo.“ Žena znova ukázala na kartičku, ktorú držala v ruke.

Tentoraz nestrčila nos tesne k nej. „Mohla som ťa už vtedy vidieť?“

„Nie, moja,“ smiala sa mama, nežne ju pohladkala po vlasoch a objala ju. „Ešte nie. Ale oči si už mala. Iba na mnoho mesiacov ostali zatvorené.“

„Spala som tááák dlho?“ spýtalo sa dievčatko zarazene. „Veru áno, aby si si uchránila očká. Vtedy sa ti tvorili aj uši, nos, pery a jazyk. Rúčky a nôžky si už mala.“

„Aj prsty na nohách?“ „Aj tie,“ prikývla žena.

Dievčatko chvíľu mlčalo a premýšľalo. Potom pyšne vyhlásilo: „To som tu už teda bola celá!“

„Áno, bola!“ Žena strčila kartičku späť do kabelky. „Iba osemtýždňová, a už hotový človiečik.“

Malá žiarila. „A čo som v tebe robila ďalšie mesiace, keď som už všetko mala?“

Žena dcérke vysvetľovala, čo chcela vedieť, no to už Kristína nepočula. Slová ju zasiahli ako blesk: „Iba osemtýždňová, a už hotový človiečik.“

Táto veta v nej rozjatrila ranu. Ako rýchlo spomienka na zážitok z nemocnice vymizla, tak náhle sa teraz vrátila. Kristína mala znova všetko pred očami — mocne sa chvejúce telo na operačnom stole… hltavý zvuk pumpy… hadica naplnená vodou, krvou, rukami, nohami…

Opäť jej prišlo nevoľno. Aký starý mohol byť ten „hotový človiečik“? Žeby mal tiež osem týždňov? Alebo dokonca viac? Oči meravo sledovali veselé dievčatko, ktoré sa bezpečne túlilo k matke, pozorne ju počúvalo a bolo plné života a radosti. Čo milého by asi vyrástlo z človiečika, ktorého videla rozkúskovaného prúdiť hadicou?

Kristína odvrátila pohľad od dievčaťa. Oči mala zaliate slzami. Naozaj možno zničenie pučiaceho života nazvať pomocou? Počula, ako Jessica kladie ďalšie otázky a matka trpezlivo a láskyplne odpovedá. Ani jedno z toho zrazu nemohla zniesť. Vyskočila z lavičky a rozbehla sa. Nič navôkol nevnímala — ani žblnkot fontány, ani dievčatko, ktoré za ňou hľadelo a pýtalo sa matky: „Mami, čo sa jej stalo?“

 
 

Bolo počuť krátke klopanie na dvere a vstúpila sestra. „Hotovo?“

Ruth prikývla. „Môžete si ju zobrať.“

Sestra okamžite väčšmi otvorila dvere a druhá sestra cez ne pretisla posteľ.

Doktor Nicolai stál pri umývadle a utieral si ruky. „Sestra Ruth,“ zadunel jeho hlas, „nezabudli ste na placentu?“

„Áno, viem,“ prikývla.

„Dobre. Idem teda domov. Správy nadiktujem zajtra. A potom, prosím, zamknite!“ Nedbanlivo si prehodil cez plece zásteru.

„Dovidenia zajtra, pán kolega!“ zavolal na anesteziológa, ktorý sa ešte zapodieval narkotizačným prístrojom, a ten mu krátko odkýval na pozdrav. Potom už prešiel popri sestre Ruth a lôžku, ktoré tlačili dnu.

Narkotizér chytil zelenú operačnú plachtu, na ktorej ležala pacientka, aby ju pomohol preložiť do postele. Potom sa aj on chystal na odchod. Práve odišiel, keď sestra Ruth kolegyni z gynekologického oddelenia podávala záznam o narkóze.

„Dajte na túto ženu pozor. Dosť silno krváca. Možno bude potrebovať transfúziu.“

„Maternica je perforovaná?“ spýtala sa kolegyňa starostlivo.

„Myslím, že nie. Doktor Nicolai aspoň nič nespomínal,“ odvetila sestra Ruth.

„Pri takomto hromadnom vybavovaní sa aj to stáva. Toto je už siedma, ktorú sme behom dvoch hodín odtiaľto odviezli.“

„Viem,“ povedala Ruth a položila kolegyni ruku na plece, „ale čo už my, najposlednejšie kolieska obrovského stroja, na tom zmeníme!? Program nazajtra vyzerá navlas rovnako.“

Kým tlačila lôžko z ošetrovne, kolegyňa krútila hlavou. „Našťastie mám zajtra rannú zmenu.“

„Tak je to správne! Neklesať na mysli a vždy si nájsť svetlý bod,“ vtipkovala sestra Ruth a zamkla za nimi dvere. S elánom sa pustila do upratovania ošetrovne. Celú polhodinu, ktorú práca vyžadovala, musela opäť myslieť na Kristínu. Vedela jej reakciu pochopiť. Aj ona sa tak pred rokmi cítila. Aby sa s psychickým tlakom vyrovnala, začala si písať niečo ako denník. Ešte sa dobre pamätala na deň, keď večer stačilo napísať jedinú vetu. „Dnes som po prvý raz nemala výčitky svedomia.“ Týmito slovami sa záznamy končili.

Odvtedy bolo jej svedomie pokojné, ako aj teraz. Na tom nič nemohli zmeniť ani otázky novej kolegyne. Bola si istá, že Kristína bude mať čoskoro rovnaký názor a pochopí potrebu interrupcie. Podľa nej tu išlo o milosrdnú službu a proti tomu skutočne nikto nič nemohol namietať. Pomáhala vyriešiť ťažkú situáciu a to, čo odstraňovali, nebolo podľa nej nič iné ako pôrodná masa.

Príčinou toho, že Ruth toľko myslela na Kristínu, bolo, že ju ľutovala. Ruth poznala muky, ktoré Kristína prežívala. Mala jej poradiť liečbu denníkom?

Počas upratovania jej teda hlavou vírili takéto myšlienky. Aj keď robila po všetkých miestnostiach gynekologickej ambulancie poslednú kontrolnú obchôdzku, myseľ mala zamestnanú viac Kristínou. Tak sa stalo, že v sklade prehliadla dôležitú maličkosť, ktorá o niekoľko hodín bude mať nedozierne následky.

 
 

Dodávka firmy MediSanol prišla k nemocničnej nakladacej rampe vo zvyčajný čas. Z auta akoby nacvičene vyskočili traja muži a cieľavedome sa pustili do práce. Jeden otvoril zadné dvere dodávky, druhý sa jedným skokom dostal na ložnú plochu a tretí kráčal k výťahu za nakladacou rampou a z kombinézy vylovil veľký zväzok kľúčov. Naučeným pohľadom vybral kľúč a strčil ho do zámky pri dverách výťahu. Malé otočenie vpravo, a ozvalo sa tiché bzučanie elektromotora. Výťah sa pohol.

Dvere sa kĺzavo otvorili, dvaja muži s hliníkovými debnami nastúpili do výťahu. Tretí vytiahol kľúč, vošiel za nimi a strčil ho do zámky, ktorá sa nachádzala v kabíne pod tlačidlovým panelom. Tým odistil ovládanie výťahu. Stisol dvojku. Gombík sa rozsvietil a dvere sa zatvorili. Ubehlo zopár sekúnd a boli na druhom poschodí. Tretí muž výťah zablokoval, vytiahol kľúč a všetci vykročili do úsporne osvetlenej chodby. Vyrazili priamo na druhý koniec. Zastali pri posledných dverách gynekologickej ambulancie, ktoré ako jediné boli bez označenia. Tretí muž — opäť bez dlhého skúmania — vybral z veľkého zväzku správny kľúč a zasunul ho do zámky. Dvere chcel odomknúť dvoma otočeniami, no kľúčom nepohol ani o milimeter.

„Čo je?“ zasipel nahnevane a vytiahol kľúč, aby si ho lepšie obzrel.

„Asi si vybral nesprávny,“ komentoval jeho spoločník.

Zvraštil čelo. „Je správny!“ Nedal sa zmiasť a skúsil to ešte raz. Ani tentoraz sa mu však nepodarilo otočiť kľúčom. „Dočerta, čo to má znamenať?“ zvolal nahnevane, no nevzdával sa. Ale ani násilím ho neotočil.

„A čo tak skúsiť iný kľúč,“ navrhol druhý spoločník a hlavou ukázal na vedľajšie dvere, kde bol štítok s dvojkou.

„Tadiaľ sa dnu nedostaneme,“ odvetil tretí a zúrivo vytrhol zo zámky kľúč. „Dopekla! Končíme.“ Lepšie si prezrel kľúč i zámku. „Na vine nie je kľúč, toľko je isté. Niečo iné tu nesedí!“

Vyskúšal to ešte raz, potom sa vzdal.

„No čo,“ povedal a mykol plecami, „urobili sme, čo sme mohli. Debny dnes proste nevezmeme!“

„To zaváňa nepríjemnosťami!“ zahlásil pesimisticky ďalší, keď sa bez splnenia úlohy vracali k výťahu.

„A akými! Ten, čo babral so zámkou, sa už teraz môže tešiť!“

Odistil uzáver a dvere výťahu sa za nimi zatvorili.

Vrátnik neveril vlastným očiam. Práve chcel mladej dievčine otvoriť okienko, keď sa na monitore zjavila dodávka firmy MediSanol. Dvihol závoru a pozrel na hodiny. „Netrvalo im to ani desať minút,“ skonštatoval zaskočený. On a jeho kolegovia to ešte za celých päť rokov, čo MediSanol v neskorých hodinách chodí do nemocnice, nezažili.

„Nech sa pod zem prepadnem, ak za tým niečo nie je!“ pomyslel si. Nemohol tušiť, aká pravda sa za jeho domnienkou skrýva.

Keď vrátnik zavrel za dodávkou závoru, na telefónnom pulte sa síce rozžiarilo svetielko, ale on sa obrátil k mladej žene pred okienkom. Nielen preto, že bola na rade, no aj preto, že v ňom vzbudzovala súcit. Pery mala opuchnuté, na popolavej tvári pod očami tmavé kruhy a oči ako prázdne studené jaskynky.

„Dobrý večer,“ pozdravil.

Dievčina mu mlčky podala kartičku, a keď sa mu celkom slabo dotkla ruky, premkol ho pocit chladu. Ruku mala úplne studenú — ako mŕtvola!

„Necítite sa dobre?“

Dievča sa bez slova obrátilo k východu.

„Počujete ma?“ Vrátnikovi to nedalo pokoja. Zdvihol sa zo stoličky, aby videl na bránku. Dievčina pred ňou meravo stála. Neobzerala sa, ani sa nepohla. Čakala len, že odistí dvere.

Vrátnik sa s tým nakoniec uspokojil, mykol plecom a znovu zaujal miesto, a stisol odisťovacie tlačidlo. Zabzučanie — bránka sa otvorila a dievčina opustila nemocnicu.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 6 . . . . . . .

 
 

 
 

Deväť hodín nato si na vrátnici menili službu. Vrátnik dennej zmeny odovzdal sestre Ruth škatuľu s kartičkami. Pri bežnom pohľade na ne sa jej zmocnil intenzívny pocit, že nie sú všetky. Kým čakala na výťah, prepočítala ich. Tušenie ju neklamalo. Jedna kartička naozaj chýbala! To znamená, že jedna pacientka nešla domov. Nedalo jej nespomenúť si na poslednú pacientku, ktorá veľmi silno krvácala. Žeby jej v noci predsa len museli dať transfúziu?

Keď o čosi neskôr vychádzala z prezliekárne, v ústrety jej bežala kolegyňa z gynekologického oddelenia, ktorá prevzala pacientku.

„Ušetrila si mi cestu,“ zasmiala sa sestra Ruth a strčila jej do ruky škatuľu s kartičkami. „Jedna chýba. Stalo sa dnes v noci niečo?“

„Že či!“ kolegynina tvár zvážnela.

„Čo?“ naliehala sestra Ruth. Premkla ju zlá predtucha. „Posledná pacientka?“

Kolegyňa prikývla, no mlčala. „A čo sa stalo? Hovor už!“

S tragickým výrazom v tvári odvetila: „Pred štyrmi hodinami zomrela. Pľúcna embólia.“

Ruth akoby zasiahol blesk. „Je tu doktor Nicolai?“

„Už o tom vie. Idem práve od neho.“ Zakývala rukou, akoby sa bola popálila. „Niečo visí vo vzduchu — aj keď si odmyslím túto záležitosť. Musím ísť, Ruth.“

„Ahoj!“ Ruth zamyslene hľadela za kolegyňou. Potom sa pobrala do ambulancie.

„Dobré ráno!“ pozdravila Ruth sekretárku — kvôli stiesňujúcej udalosti nie tak srdečne ako inokedy.

„Dobré, sestra Ruth,“ odpovedala na pozdrav priateľsky. „Máte ihneď ísť k šéfovi. Je u seba.“

Ruth kráčala do pracovne doktora Nicolaia, takmer nebadateľne vraštila čelo. Lekár sedel za písacím stolom a namrzene dvihol zrak od hŕby papierov pred sebou. „Dobré ráno, pán doktor.“

„Či bude dobré, to sa ešte ukáže. Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje.“ Pokynul jej, aby si sadla.

„Je mi ľúto, doktor Nicolai, ale nerozumiem, čo máte na mysli,“ povedala sestra Ruth zmätene a posadila sa.

„To vám teda verím.“ Oprel sa v kresle. „Firma MediSanol sa minulú noc márne pokúšala vymeniť debny. Alebo presnejšie povedané, márne sa pokúšali odomknúť dvere do skladu.“

„Már…?“ Sestru Ruth dnes ráno už druhý raz zaliala hrôza. „Hádam som ja…?“

„Vy! Žial!“ skonštatoval s povzdychom doktor Nicolai. „A keby ste neboli dlhoročná vynikajúca a spoľahlivá spolupracovníčka, tak by som vám od srdca povedal svoje, lebo to, čo ste vyviedli, spôsobilo zmätok a finančné straty. Firma MediSanol okamžite zapojila právneho zástupcu a žiada o vysvetlenie nielen mňa, ale aj riaditeľa Bagenholma.“

Ruth sklonila hlavu. „Je mi to úprimne ľúto,“ povedala zmätene.

„Samozrejme, nie je dôvod robiť paniku.“ Doktor Nicolai vstal a povzbudzujúco ju potľapkal po pleci. „Záležitosť vybavíme zmierlivo. Nerobte si starosti! Teraz zájdem k Bagenholmovi a vy celkom normálne pokračujte v práci, dobre?“

Sestra Ruth síce prikývla, no vnútorne bola svojou závažnou chybou otrasená.

 
 

Keď o jedenástej Kristína nastúpila do služby, ordinačné hodiny boli v plnom prúde. Na sekretariáte nenašla nikoho, dokonca ani sekretárku. Vyzeralo to, že odišla iba pred chvíľou, pretože elektrický písací stroj ticho hrčal a dvierka prehrávača, kam sa vkladajú malé kazety so správami o pacientoch, boli otvorené. Pani Nicolaiová pravdepodobne u manžela práve zamieňa prázdnu za nahovorenú.

Kristína stála pred stolom unavená a do ničoho sa jej nechcelo. Cítila sa ustatá. Takú nepokojnú noc, ako bola predošlá, ešte doteraz nezažila a dúfala, že už ani nebude musieť zažiť.

Porozhliadala sa po miestnosti a na stole premiestňovala predmety, raz sem, raz tam, pričom veciam nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Keď zívala, pred ústami si pridržala kartotečný lístok. Chcela ho odložiť, zrazu si všimla niečo nezvyčajné. Do očí jej udrel posledný zápis. Štyri slová: „Pľúcna embólia — exitus letalis.“

Začula buchnutie dverí a klopkanie vysokých opätkov. To sa sekretárka ponáhľala z ošetrovne 3 k svojmu písaciemu stolu.

„No, vyzeráte nevyspato!“ povedala namiesto pozdravu a nespúšťala z Kristíny zrak. „Máte červené oči!“ Vševediacky sa usmiala. „Prežili ste vzrušujúcu noc, však?“ Pani Nicolaiová vsunula do prehrávača kazetu a zavrela ho. Kristína nemala v úmysle odpovedať. To, ako si sekretárka nesprávne vysvetlila jej červené oči, pokladala za hlúpe, áno, dokonca sa cítila urazená. Bez upozornenia zvrtla rozhovor priamo na tému, ktorá ju pálčivo zaujímala. „Čo má vlastne naše oddelenie spoločné s pľúcnou embóliou? A k tomu so smrteľným koncom?“

Sekretárka, ktorá sa so stoličkou presunula do správnej polohy, sa zarazila a ohromene pozrela na Kristínu.

Na bližšie vysvetlenie zdvihla Kristína do výšky príslušnú kartu. Pani Nicolaiová si všimla, že jej práve táto na stole chýba, a jej ohromenie okamžite zmizlo.

„Spýtajte sa sestry Ruth!“ odsekla a vybrala Kristíne kartu z ruky. Mlčky prešla ku kartotečnej skrinke a zaradila ju do uzamykateľného priečinka.

„Sestra Ruth mi musí ešte kadečo vysvetliť,“ pomyslela si Kristína trochu nahnevane. „O záhadnej uzamykateľnej zásuvke a o hliníkových debnách v sklade sa ani slovkom nezmienila. Ak sa tak v krátkom čase nestane, pri vhodnej príležitosti sa jej sama spýtam!“ S takýmto pevným odhodlaním opustila sekretariát.

Walterovi Landeauovi sa dnes končila dovolenka. Natália zaspala po nepokojnej noci až nadránom a zostala v posteli do popoludnia. Teraz jej mama naložila jedlo a tanier postavila na stôl. Neprisadla si, ale pustila sa do umývania riadu, ktorý ešte neumyla od spoločného obeda s manželom.

Natália ticho začala jesť prvé sústa. Vedela, čo znamená mlčanie. Začalo sa to včera v noci. Rodičia ju autom vyzdvihli z nemocnice, objali ju a počas jazdy mali mnoho rečí. Veľa prázdnych a jalových viet. Ani slovkom sa nezmienili o udalosti v nemocnici — akoby vyhrážky a interrupcia nikdy neboli existovali. Rozprávali veľa, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, ale predsa nič nepovedali. Natália pritom na rodičoch videla, ako kŕčovito zhľadúvajú vždy nové slová — akoby sa báli, že sa vynorí nová nepríjemná téma. Líhala si vnútorne zasiahnutá a ranená. Nemohla sa vyrovnať s tým, že ju rodičia donútili k takému nechcenému kroku.

Teraz, keď sa v tanieri viac prplala, ako jedla, cítila tú bolesť rovnako silno. Bola to bolesť dvoch mimoriadne jatrivých rán: Išlo o stratu dieťaťa, ktoré, ako cítila, zbabelo obetovala — pritom sa tlaku ani nebránila. A bol to smútok z toho, že ju ľudia, ktorých kedysi milovala, hanebne nechali v štichu. Mama sa jej obrátila chrbtom a umývala tanier za tanierom a mala opäť plno rečí.

„Ozaj, volal pastor, ktorého si navštívila. Bola si ešte v posteli a nechcela som ťa vyrušovať. Prosí ťa, aby si sa mu niekedy ozvala. A chce sa tu zastaviť Patrik. Budeš predsa doma?“

Riad hrkotal. Mama jej ešte vykladala čosi o rozhovore s Patrikom, no Natália nepočúvala. Nezaujímalo ju to. Väčšmi myslela na pastora Valentína a na návštevu uňho. Čaká teda, že sa mu ozve. Prečo?

„Mám ti ešte pridať?“ spýtala sa pani Landeauová už druhýkrát a tentoraz sa obrátila. Vyľakane zvolala: „Veď si sa toho sotva dotkla!“

Natália duchom neprítomná meravo hľadela do prázdna, no silný hlas ju vytrhol z myšlienok do prítomnosti. Odtlačila spred seba tanier.

„Je to tvoje obľúbené jedlo! Uvarila som ho špeciálne pre teba, hoci otec ho nemá rád!“ zvolala pani Landeauová ustarostene. „Musíš niečo jesť, Natália. Aspoň čerstvú zeleninu!“ dodala naliehavo, keď jej dcéra dokonca vstala od stola. „Alebo zákusok! Je s ovocím. Ten máš predsa… rada…“

Dcéra mlčky odišla z kuchyne, matke nevenovala ani pohľad. Pri poslednom slove, ktoré zamrelo v rezignácii, pani Landeauová otrasene klesla na stoličku. Zrazu si uvedomila priepasť, ktorá sa v rodine vytvorila a oddelila ju od dcéry. Poznanie jej zovrelo srdce ako železná ruka.

 
 

„Čo sa deje? Si dnes akási skúpa na slovo,“ povedala Kristína.

Ruth vystrúhala grimasu. „Ach, zažila som ráno riadnu nepríjemnosť. Len ťažko to viem stráviť.“

Obe sestry už pár minút sedeli v služobnej miestnosti, mali prestávku. „Chceš sa o tom porozprávať?“

Ruth si potiahla z cigarety a pokrútila hlavou. „Nie, radšej nie. Myslím, že by ma to deprimovalo. Radšej sa pokúsim zabudnúť.“

Do vzduchu vyfúkla modrý oblak. Elektrické hodinky na jej zápästí, udávajúc celú hodinu, dva razy za sebou krátko pípli — boli tri hodiny poobede.

„Navrhujem,“ povedala, „aby sme operácie dnes pripravili spolu. Vyzeráš síce odvčera ešte dosť zničená, ale čím skôr to prekonáš, tým lepšie pre teba.“

Kristína zívajúc prikývla. Myšlienka ju veľmi nenadchla. „Zase pôjde o odsávaciu kyretáž?“

Ruth pritakala a odklepla cigaretu do popolníka.

V rozhovore nastala prestávka. Obe si naraz mlčky odpili z kávy. Potom Kristíne napadlo, čo ju pred niekoľkými hodinami pálilo v rukách.

„Počúvaj, Ruth, keď som dnes o jedenástej prišla, náhodou som vpredu na stole našla kartu so záznamom ,pľúcna embólia — exitus letalis‘. Pani Nicolaiová mi nechcela povedať, čo s tým my máme spoločné. Vraj sa mám opýtať teba.“

Ruth zaváhala. Zamyslene si potiahla z cigarety a pomaly, pomaličky vyfúkla dym. „Vieš, že si viazaná služobným tajomstvom?!“

„Jasné. No ako to spolu súvisí?“

„Pripomínam ti to, lebo doktorovi Nicolaiovi a riaditeľovi Bagenholmovi záleží na tom, aby sa predovšetkým o práci v gynekologickej ambulancii nedostalo von absolútne nič. Napríklad ani toto úmrtie.“ Otáľala, akoby sa nevedela rozhodnúť, či má kolegyni vôbec niečo bližšie vysvetliť. Napokon spustila:

„Žena s pľúcnou embóliou bola naša pacientka. Prišla sem včera popoludní kvôli interrupcii, teda prerušeniu tehotenstva. Zákrok prebiehal bez väčších komplikácií. Išlo o celkom normálnu odsávaciu kyretáž, najpoužívanejšiu a najistejšiu metódu. Jediné, čo u mňa vzbudzovalo podozrenie, bolo silné krvácanie. V takýchto prípadoch každá tak či tak krváca. Ak je však krvácanie silnejšie, človek musí byť opatrný. Podľa predpisov som to oznámila aj oddeleniu, ktoré pacientku prevzalo, aby sa u nich zotavila. Ako mohlo dôjsť konkrétne k pľúcnej embólii, neviem. Doktor Nicolai mi nič neoznámil. Ale sú tu ešte aj ďalší lekári. Takže som sa spýtala iného a ten mi povedal, že vyškrabnutie nezrelej placenty zo steny maternice môže spôsobiť preniknutie plodovej vody, kúskov tkaniva alebo krvných zrazenín do krvného obehu matky. No a keď sa také niečo dostane do pľúc — ale to už sama dobre vieš, čo sa vtedy stane.“

Kristína ohromene prikývla. „Veď to je hrozné!“ Sestra Ruth chytro dodala: „Vec však teraz nemôžeš hodnotiť podľa jediného prípadu. Na druhej strane totiž stojí mnoho-premnoho vydarených zásahov. A okrem toho, každá operácia, bez ohľadu na druh zákroku, skrýva v sebe veľké nebezpečenstvo. Aj obyčajná operácia slepého čreva.“

„Sú ženy a dievčatá poučené o možných komplikáciách a nebezpečenstvách?“ zaútočila Kristína. Nevedela si predstaviť, že toľko žien a dievčat sa vedome nerozvážne vystavuje operácii, pri ktorej môžu byť ťažko poškodené, ba dokonca môžu umrieť.

„Neviem,“ pokrčila sestra Ruth plecami. A ako na ospravedlnenie dodala: „To však nie je naša úloha. Týka sa to iba doktora Nicolaia.“

Kristína premýšľala. Na tvári sa jej zračili pochybnosti. Potom zrazu povedala: „Hovorila si o prerušení tehotenstva. Znie to zavádzajúco, nemyslíš?“

„Akože zavádzajúco?“ prekvapila ju otázka. „Ide o bežne používaný pojem. Ešte si ho nikdy nepočula?“ „Ale áno! Dokonca veľmi často,“ upresnila Kristína chytro. „Preto som o ňom občas musela premýšľať. Zdá sa mi, že vôbec nie je výstižný. O ,prerušení‘ sa dá hovoriť, len ak sa po určitom čase znova pokračuje. A to sa nedá povedať o potrate. Tu je život radikálne ukončený.“

„Ak ťa to ruší, tak poviem ,ukončenie tehotenstva‘!“ Jej kolegyňa túto myšlienku už nepokladala za bláznivú. Kristína na ňu trocha placho pozrela. „Môžem sa ťa niečo celkom otvorene spýtať?“

„Len smelo,“ usmiala sa na ňu Ruth.

„Nebojíš sa, že pojmami ako ,pôrodná masa‘, ,dôsledok počatia‘ alebo ,ukončenie tehotenstva‘ by sa mohli zastrieť fakty, pretože takto to znie oveľa prijateľnejšie a nezaťažujú svedomie?“

„Aké fakty?“

„Že v skutočnosti ide o ľudí ako ty a ja, len jednoducho menších a…“ Kristína sa na chvíľu zastavila, „…a o vraždu. Vieme predsa, ako sa kadečo dá slovami prikrášliť a skresliť. Pred voľbami politici uisťovali, že sa kvôli zjednoteniu Nemecka nebudú zvyšovať dane. Po voľbách hovorili o nutnosti zvýšenia ,zvláštnych výdavkov‘ na financovanie zjednotenia. Skresľujúce slovo, ktoré vyjadrovalo to isté a ktoré malo zahaliť pravdu! Alebo keď ľudia hovoria o ,pokusoch na zvieratách‘. Ten výraz nezahŕňa bolesti, ktorými zvieratá v skutočnosti trpia.“

„Milá Kristína!“ nevedela sa už zdržať Ruth. „Iba svoju teóriu o ,vražde‘ nespomínaj pred doktorom Nicolaiom! Je dobré, že k problému pristupuješ kriticky, ale dávaj si pozor na jazyk. Hovorím to v tvojom záujme. Prerušenie je legálne — teda opatrne!“

„No predtým nebolo. Zvláštne!“

Sestra Ruth sa pomrvila v kresle. „Pokladám za nesprávne, že si ľudia, ktorí nie sú osobne postihnutí, dovolia takýto povrchný názor. Lebo čo sa stalo s deťmi, ktoré boli neželané a neskôr týrané? Ani pes za nimi neštekne a so svojím hrozným osudom sa musia vyrovnať samy.“ „To nie je riešenie, Ruth,“ podotkla Kristína rýchlo. „Napriek legálnym potratom v našej krajine prudko vzrástol počet týraných detí. Nedávno som čítala krátku správu ministerstva pre mládež a rodinu. Podľa tohto spoľahlivého zdroja je v Nemecku ročne až tristotisíc detí, ktoré sú zneužívané len sexuálne — o inom zneužívaní nehovoriac!“ Ruth sa vyhla jej pohľadu a začala sa hrať s popolníkom. Keď si zhlboka potiahla z cigarety, nadhodila: „A čo ženy, ktoré otehotnejú po znásilnení, alebo ktorých deti nie sú riadne vyvinuté? Už len kvôli nim tu musí byť možnosť beztrestného prerušenia tehotenstva.“

Kristína bola udivená. Nemohla uveriť, že sestra, ktorá už dlhé roky pracuje na gynekologickom oddelení, vážne uvádza takéto argumenty.

„To predsa nie sú dôvody na uvoľnenie zákonov o interrupcii, Ruth!“

„Akože nie? Ľahko sa hovorí, ak sa to človeka priamo netýka.“

Kristína sa iba nesmelo odvážila oponovať, pretože bola presvedčená, že odborná sestra musí byť oboznámená so skutočnými faktami.

„Je dokázané, že viac ako deväťdesiatdeväť percent znásilnených žien neotehotnie. A nemalo by sa tam,“ pokračovala, „kde predsa príde k otehotneniu, žene pomôcť psychologickou radou — namiesto opakovaného násilia na jej tele? Okrem toho, je spravodlivé, že za zločin je namiesto páchateľa postihnuté nevinné nenarodené dieťa, a navyše trestom smrti?“

„Pravdepodobne máš na všetko pripravenú odpoveď, však?“ zareagovala sestra Ruth rozladene.

„Vôbec nie, ale existujú na interrupciu skutočne pádne dôvody? Vezmi si napríklad domnienku, že dieťa je poškodené. Mala by si vedieť, že vyšetrenie plodovej vody je veľmi háklivá záležitosť, že testom sa nedá stanoviť miera postihnutia a dokonca už zopár ráz vyniesol rozsudok smrti nad deťmi, ktoré sa po zákroku ukázali ako úplne zdravé.“

Ruth uprene hľadela do popolníka a nepovedala nič. Kristína vedela, ako si má vysvetliť mlčanie: kolegyňa jej chtiac-nechtiac musela dať za pravdu.

„Prepáč, Ruth, ak sa správam mentorsky,“ obrátila sa na ňu Kristína zmierlivo. „To nechcem. Som iba totálne rozorvaná a plná pochybností a otázok, pretože priveľa ľudí celkom samozrejme súhlasí s interrupciou, no ja nie.“

„Plná otázok?“ sestra Ruth prekvapene zdvihla oči. „Žartuješ! Dávaš odpovede jednu za druhou — a k tomu čertovsky dobre, musím uznať.“

„Mám však aj veľa otázok, ver mi,“ uisťovala ju Kristína. „Áno? A čo chceš vedieť?“

„Napríklad, čo znamená uzamykateľná zásuvka v kartotéke! Pani Nicolaiová tam zaradila aj kartu ženy, ktorá umrela na embóliu.“

„Pomaly, Kristína, pekne po poriadku.“ Ruth zahasila cigaretu. „Myslím, že nadnes sme toho prebrali dosť. Sústreďme sa teraz radšej na prácu.“ Pozrela na hodinky a vstala. Kristína sa tiež zdvihla, no vonkoncom si nemyslela, že toho dnes prebrali dosť. Naopak, až teraz naozaj dostala chuť konečne odhaliť tajomstvo, ktoré tak bezpečne chráni zamknutá kartotéka.

 
 

V čase, keď v gynekologickej ambulancii mestskej nemocnice pripravovali všetko na prvý zákrok, pred domovými dverami Landeauovcov stál mladý muž a čakal, kým ho pustia ďalej. Netrvalo to dlho.

„Dobrý deň, Patrik. Poď ďalej!“

„Dobrý deň, pani Landeauová,“ odvetil mladík priateľsky a počúvol ju. Keď stál v chodbe, obrátil sa.

„Nie je vám dobre, pani Landeauová?“ spýtal sa, lebo si hneď všimol jej kriedovú tvár.

„Ach, nestojí to za reč,“ mávla rukou a tisla mladého muža smerom k dcérinej izbe.

„Príjemnú zábavu obom.“

„Ďakujem,“ odpovedal Patrik s úsmevom, krátko zaklopal a vstúpil. Už si nestihol všimnúť, ako sa usmiata tvár pani Landeauovej zatiahla žiaľom a ako sa ťažkým krokom pobrala preč.

Natália ležala na posteli a neoblomne civela do stropu. Očami nepohla, ani keď k nej pristúpil priateľ a veselo ju oslovil „ahoj, miláčik“.

„Tešíš sa, že som sa u teba zastavil?“ Z jej správania si nič nerobil, sadol si na okraj postele a pobozkal ju na líce.

Natália sa nehýbala. Na Patrika ani len nepozrela. Očami bola bez najmenšej zmeny prilepená k stropu. Zaujalo ho oblečenie, čo mala na sebe. Pohŕdavo si ju premeral od hlavy po päty. „Myslel som, že si to bláznovstvo so škaredými čiernymi hábmi už prekonala!“ povedal a takmer opovržlivo ju poťahal za pulóver. „Hm. Čo ťa priviedlo k tomu, aby si znova vyhrabala túto odpornú handru?“ zasmial sa. „Vyzeráš v tom ako dvojnohá smrť.“

Natálii sa na tvári ani sval nepohol. Patrik nahnevane vyskočil a vyzrel z okna.

„No tak, miláčik, čo sa deje? Ležíš tu ako kvargľa,“ zamrmlal. „Myslel som, že teraz, keď si v nemocnici všetko vybavila, je medzi nami opäť všetko v poriadku. A také zlé to zase len nemohlo byť! Poznám viac dievčat, čo si to dali urobiť. Raz-dva to máš za sebou! Päť minút, a je to zabudnuté. Jedna z nich, taká stará ako ty, má za sebou dokonca už dve.“ Krátko sa zasmial. „Tá to dokonca pokladá za druh antikoncepcie. Tabletky majú podľa nej priveľa vedľajších účinkov. Vieš, aké je jej heslo? Prezradila mi ho včera, keď som spomenul, že aj teba to postihlo. Počúvaj: ,V lete sa môžeme milovať za kríkom, veď na jeseň to vyriešim zákrokom.‘ Vtipné, nie?“ zaškeril sa a prudko sa zvrtol na pätách.

Strhol sa, takže chrbtom narazil do okna. Na podlahu s hrmotom dopadol kvetináč. Vyškerená tvár mu zrazu zamrzla v pretiahnutú grimasu. Nepočul, že by sa Natália bola postavila, ani že by bola k nemu podišla — a predsa stála teraz tak tesne pred ním, že cítil jej dych. Bolo mu nepríjemne. Dievča, čo stálo pred ním, mu bolo celkom cudzie. Prebodávalo ho neprítomnými očami v tmavých jamkách. Tvár malo tvrdú a bledú. Naskočila mu husia koža. Meravo stála pred ním a nepreriekla ani slovko. V tejto chvíli úplne stratil chuť nazvať v čiernom odetú Natáliu Landeauovú dvojnohou smrťou.

„Čo…“ zajakal sa, no nedostal zo seba viac.

„Najlepšie urobíš, ak zmizneš. A radím ti, aby si sa tu už nikdy neukazoval.“

Natáliin hlas bol monotónny a bez citového zafarbenia. No práve v tom spočívala mrazivá hrozba.

Patrik sa pokúsil ovládnuť počiatočnú úzkosť a pozbieral všetku odvahu.

„Čo sa deje, Natália?“ Tentoraz sa mu podarilo vytisnúť otázku: „Vieš, čo hovoríš?“

Znova ho celého striaslo, keď videl úsmev, pohrávajúci Natálii okolo perí. Bol to opovržlivý úsmev.

„Viem. A myslím pritom iba na teba, milý Patrik. Chcem ťa ušetriť trápneho klamstva pred oltárom, keby si tvrdil: ,…ako v dobrom, tak i v zlom.‘ “

„Ako to myslíš?“ nerozumel narážke.

„Nič nechápeš! Preto si aj usilovne pomáhal vohnať ma do interrupčného kolotoča. Nemysli si, že ti to niekedy odpustím! Za to zaplatíš. Do posledného haliera! Presne tak, ako som aj ja platila!“

Keď sa Natálii pozrel do očí, opäť cúvol. Bola v nich číra a hlbočizná nenávisť. Natália o krok ustúpila. „Vypadni! Kým je ešte čas!“

Cesta k dverám bola voľná. Bleskovo prešiel popri nej. Až keď pootvoril dvere, cítil sa dosť silný, aby sa ešte raz obrátil.

„Ty si zošalela, Natália! Naprosto zošalela!“ zvolal na ňu náhlivo a jeho odchod z domu pripomínal útek.

Pani Landeauová bola v kuchyni a počula buchnúť kvetináč, no ďalej o tom neuvažovala. Naproti tomu teraz, keď začula Patrikov vzrušený krik a všimla si, že z domu utekal priam ako v panike, spozornela. Neodvážila sa však ísť za dcérou. Tušila, čo sa stalo, a zasadilo jej to úder. Bola ako skamenená, sťažka sa opierala o stôl, kde práve chcela rozprestrieť deku na žehlenie. Dosiaľ ju každá práca stála veľa námahy, no teraz ju opustili aj posledné sily. Malátne klesla na stoličku a tvár si vnorila do dlaní.

Potom dom stíchol. Vo všetkých miestnostiach zrazu vládol hrozivý pokoj . Pani Landeauová sedela celá bez seba. Nevedela, koľko času uplynulo, keď ticho prerušil zvuk. Niekto bol pri telefóne a vykrúcal číslo! To môže byť len Natália. Žeby volala pastorovi Valentínovi? V pani Landeauovej sa prebudila nová nádej.

„To je dobre, Natália. Pozhováraj sa s ním!“ pomyslela si a striebristý pás nádeje sa rozžiaril jasnejšie. Cítila sa bezradná a bezmocná. Natália však pomoc potrebuje! Súrne! Takto to nemôže a nesmie ísť ďalej. Jej muž čochvíľa vybuchne, ak napätie nepovolí a Natália sa naďalej bude správať tak odmietavo.

„Zavolaj mu, Natália!“ vravela potichu — odriekala to takmer ako modlitbu — a načúvala.

Nastala pauza. „Nie!“ zvolala v duchu. Slúchadlo dopadlo na vidlicu. No iskierka nádeje zostala.

„Ešte raz, Natália! Nevzdávaj sa!“ zaprisahávala ju potichu so zopnutými rukami. Sekundy šuchotavého napätia sa pominuli. Potom počula už iba vzďaľujúce sa kroky. Nádej sa v nej rozplynula ako ranná rosa.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 7 . . . . . . .

 
 

 
 

Dom nábytku Kedar patril medzi najväčšie v meste. Svojimi siedmimi poschodiami ďaleko prevyšoval konkurenciu. Ako každé sobotné predpoludnie aj dnes tu vládol čulý príliv zákazníkov a iba v máloktorom oddelení bolo menej rušno. Vrátane oddelenia s detským nábytkom.

Pre istý manželský pár to bol už štvrtý obchod, do ktorého vstúpili, pretože hľadali vhodné zariadenie do detskej izby. O necelých päť mesiacov totiž čakajú prírastok. Konečne niečo objavili. Kým žena so spokojne žiariacimi očami ešte obdivovala nábytok, ktorý o niekoľko dní bude stáť v jej dome, manžel sprevádzal predavača, aby kúpna zmluva bola vystavená bezchybne. Keď sa o pár minút vrátil, ukázala manželka na malú skrinku.

„Teda, Alexander, doma to musíš bezpodmienečne vymerať. Bola by veľká škoda, keby sme ju nemohli zobrať!“ Gabriela Mello-Wilbanková bola unesená kusom nábytku, na ktorý vytrvalo upierala pohľad.

„Je skutočne pekná,“ súhlasil jej muž, i keď priam nežiaril od nadšenia. „S predavačom som sa dohodol, že sa hneď začiatkom budúceho týždňa ozveme, či skrinku berieme, alebo nie. Zatiaľ nám ju odložia.“

Gabriela Mello-Wilbanková so širokým úsmevom chytila manžela pod pazuchu. „Teraz by som ešte rada kúpila zopár detských vecí,“ povedala dychtivo.

Muž vystrúhal miernu grimasu a pozrel na ňu úkosom. „Navrhujem kompromis: Urobíme si krátku prestávku a niečo si zajeme, kým nezačne byť v reštaurácii nával, a potom uvidíme, kde budeme pokračovať v míňaní peňazí!“ Namiesto odpovede ho pobozkala a obaja cieľavedome odkráčali k výťahu.

Reštaurácia bola na najvyššom poschodí a poskytovala nádherný výhľad na mesto. Hoci bola rozľahlá, že človek nedovidel na druhý koniec, vďaka mnohým rastlinám a ostatnej dekorácii pôsobila veľmi milo a útulne. Keďže bolo volných iba niekoľko najžiadanejších miest pri okne, nebolo ťažké vybrať si stôl. Manželia Mello-Wilbankovci sa len-len usadili a krátko vzhliadli na strechy mesta, a obsluha už aj priniesla jedálny lístok.

„Jedno Martini a jeden pomarančový džús, prosím!“ objednal Alexander Mello-Wilbank nápoje, kým Gabriela sa pohľadom túlala po očarujúcej panoráme, ktorá sa veľmi ostro odrážala od modrej oblohy. Čašník si zapísal objednávku a rýchlym krokom sa vzdialil.

Alexander Mello-Wilbank siahol do vrecka saka, aby vybral balíček žuvačiek. Vytiahol s ním aj zhúžvaný lístok. Krátko naň pozrel, ohrnul nos, papier skrčil a chcel ho hodiť do popolníka.

„Čo je to?“ Ženinu pozornosť teraz upútala biela guča. Vzala ju do rúk a narovnala.

„Ach, nejaký leták, čo rozdávali na pešej zóne.“ Alexander Mello-Wilbank rozbalil žuvačku a strčil si ju do úst. „Pomyslel som si, odložím ho, veď mohlo ísť o niečo zaujímavé. Ale keď čítam, kto v tom má prsty, je mi všetko jasné!“

Gabriela si pozrela posledné dva riadky; „Rozširuje akčná skupina Pštros. Zodpovedný vedúci: pastor F. Valentín.“ Hoci tiež nemala vysokú mienku o pastorovi Valentínovi, v ktorého farnosti bývali, predsa len začala čítať.

„V spolkovom sneme sa opäť raz zhodli. Každá strana sa desí hrôz tretej ríše. Zmieňuje sa o holokauste na miliónoch Židov a pripomína tisícky rozsudkov, ktoré boli vtedy vynesené nad duševne a telesne postihnutými a zneli: ,Nehodní života!‘ Títo ľudia boli usmrtení prostredníctvom zákona! A znova všetci politici jednotne dospeli k záveru, že už nikdy nesmie dôjsť k vyvražďovaniu národa. Prisahali na ľudské práva a úctu k životu. — Lenže keď hovorili o postihnutých ľuďoch, zabudli na maličkosť: Ak dnes nemáme plynové komory, nie je to dôsledok toho, že sme sa hádam stali takými ľudskými. Nemáme ich, pretože postihnutému človeku často ani nedáme príležitosť narodiť sa. Pri spomienkovej slávnosti sa akosi zabudli zmieniť, že postihnutí sa ani nemôžu dožiť plynovej komory, lebo prostredníctvom zákona ich zabíjajú už v matkinom lone. Vďaka nemocenskej karte a eugenickej indikácii je tisíce detí ,splynených‘ hneď v matkinom tele. Zjavne si nikto nevšimol, že sa už dávno nachádzame uprostred ,embryonálneho holokaustu‘!

,Prečože taký príšerný obraz, pán pastor?‘ namietnete možno v tejto chvíli. Ale potom mi dovoľte protiotázku: Znamená masová interrupcia — v zjednotenom Nemecku 500 000(!) — ozajstnú pomoc pre postihnutých, kvôli ktorým bola legalizovaná?

Keďže sa mnoho ,neželaných‘ detí vôbec nenarodilo, musela teda láska k deťom v našej krajine veľmi narásť. Štatistiky však dokazujú opak! Ako v Nemecku, tak i v Škótsku, USA a v iných štátoch, kde je povolená interrupcia, sa rozšírilo zlé zaobchádzanie s deťmi — niekedy dokonca v rovnakom pomere!

Partnerstvá a manželstvá sú teraz stabilnejšie a harmonickejšie, či hádam nie? Ženy sú šťastné z nových možností sebaurčenia, či hádam nie? Oboje by bolo logickým dôsledkom, nie je to žiaľ tak. Rozvodovosť dosiahla rekord! Ženy, ktoré si dali vziať dieťa, tvoria v štatistikách o depresiách a samovražedných pokusoch často veľmi veľkú časť — tretinu! — ale o tom sa radšej nehovorí. Najčastejšie sa o komplikáciách pri interrupcii vôbec…“

Gabriela Mello-Wilbanková sa na tomto mieste zastavila a ešte raz si prečítala vetu o depresiách a samovražedných pokusoch. Iba sa nad ňou urazene usmiala.

„Taká hlúposť!“ povedala. Papier nahnevane roztrhala a vložila do popolníka. „Typickí muži! Sami nemôžu byť tehotní, ale so všetkou vážnosťou si namýšľajú, že o ženských záležitostiach musia spolurozhodovať!“

Alexander sa naoko zatváril urazene. „Všetci muži? Pozri, teraz ti dám prečítať niečo poriadne!“

Usmiala sa a vzala do rúk jedálny lístok, ktorý jej podával.

Až teraz si všimla, že nápoje sú už na stole. Alexander Mello-Wilbank plný očakávania otvoril stranu s jedlami, a tým preňho bola vec zažehnaná. Zmenil tému: „Ostáva teda pri tom, že kontrolou firmy čo možno najskôr poveríš Richarda?“ Zdôraznil slová ,čo možno najskôr‘, pretože ich jeho žena pred pár dňami použila v rovnakej súvislosti. „V pondelok,“ odvetila tak bezvýrazne, ako to len dokázala, hoci dobre vedela, že toto rozhodnutie naňho zapôsobí ako bomba.

Počula, ako tresol na stôl jedálny lístok. „Myslíš to vážne?“ V otázke znel silný podtón plný nádeje.

„No jasné!“ povedala Gabriela, akoby išlo o samozrejmosť, a nespúšťala oči zo svojho jedálneho lístka, hoci v skutočnosti ho nečítala. „Myslíš, že chcem ublížiť nášmu dieťaťu?“

„No toto!“ zvolal jej muž rozradostene.

Riskovala bleskový pohľad ponad okraj jedálneho lístka a zbadala tvár, ktorá žiarila, ako keď si malý chlapec rozbaľuje vianočné darčeky.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 8 . . . . . . .

 
 

 
 

Dva dni morila ľudí v meste horúčava. Už v predpoludňajších hodinách ortuť ukazovala viac ako dvadsaťosem stupňov. Teraz, o jednej, dosahovala svoj predbežný rekord: tridsaťštyri stupňov v tieni!

Nad mestom navyše visela spara. Ani lístok sa na strome nepohol. Horúci dusný vzduch stál medzi domami ako priehľadný múr. A ak človek má veriť predpovedi meteorológov, horúčava vraj neustúpi ešte celé dva dni.

Na mestskom gymnáziu riaditeľ včas urobil opatrenia a učiteľskému zboru o desiatej oznámil, že pre nižší a stredný stupeň sa vyučovanie končí po druhej hodine. Iba žiakov vyššieho stupňa neuvoľnili. Naďalej sa museli v skleníkových dusných miestnostiach trápiť s učením. Medzi nimi bola aj Natália Landeauová.

O jednej sedela v učebni číslo osem. Učiteľ angličtiny, zároveň triedny, vracal poslednú písomnú prácu. Okná boli dokorán, rovnako aj dvere. Napriek tomu nezavial ani vánok, ktorý by im tak dobre padol.

Žiaci sedeli ako ubití. Mali snahu ochladiť sa ovievaním zošitmi, zvädnuto sa opierali na stoličkách a v duchu vychutnávali osviežujúcu vodu kúpaliska.

Učiteľ, ktorý sa už desiaty raz preriekol, lapajúc dych, pozrel na hodinky. V tejto horúčave sa ani on nevedel veľmi sústrediť. Kriedu položil do škatuľky pod tabuľou a trel si konce prstov.

„Milí žiaci, o písomných prácach si bližšie pohovoríme na budúcej hodine.“

Náhle dunivo zaburácali. Niektorí tlieskali, iní kričali ,výborne!‘, ,opakovať!‘ a ďalší prejavili spokojnosť búchaním na lavicu.

Učiteľ v zapotenej košeli stál a prizeral sa, ako si hulákajúca svorka balí veci a náhlivo sa ženie popri ňom. V jednom kŕdli žiakov bola aj Natália Landeauová. Zavolal ju. „Natália! Rád by som sa s vami chvíľku porozprával!“ Okamžite zareagovala, oddelila sa od skupiny, ktorou bola beztak unášaná ako cudzie teleso k dverám, a podišla k učiteľovi. Medzitým si sadol za katedru a otvoril triednu knihu, aby do nej zapísal hodinu. Keď bol hotový a triednu knihu vložil do tašky, bolo počuť už iba slabý, stále sa vzďaľujúci krik žiakov. Učiteľ pozrel na Natáliu a bez akýchkoľvek okolkov prešiel k veci.

„Robíte mi starosti, Natália. Nie kvôli dnešnej päťke zo školskej práce. Každý sa raz môže potknúť. Ale keďže som váš triedny, oslovili ma kolegovia a oznámili mi, že v ich predmetoch ako pri ústnych odpovediach, tak aj v písomných prácach ste takmer zo dňa na deň poľavili. A v niektorých predmetoch dokonca značne. To samozrejme dnešnú päťku stavia do úplne iného svetla. Tu sa už nedá hovoriť o potknutí! V takom prípade za tým najčastejšie čosi väzí.“

Natália sa ani nepohla, tašku mala na pleci a neprítomne hľadela na učiteľa. Na chvíľu sa ho zmocnil dojem, že vôbec nepočúva. Túto myšlienku však rýchlo zavrhol a pokračoval:

„Chcem s vami hovoriť otvorene. Človek nemusí mať veľa pedagogického pozorovacieho talentu, aby spoznal, že niečo nie je v poriadku, niečo podstatné. A to sa odráža nielen na zhoršenom výkone v škole, ale napríklad aj na vašej vpadnutej bledej tvári. Veľmi ste schudli. Vytratila sa z vás aj niekdajšia veselosť. Už týždne som vás nevidel smiať sa, dokonca ani sa usmiať. Výraz tváre máte stále nešťastný a kamenný. Čo sa deje, Natália?“

Pozorne jej hľadel do tváre. Ani sval sa v nej nepohol a v očiach nezbadal nič okrem prázdnoty a tmy. Nedal sa však zmiasť a pokračoval:

„Robím si starosti, ozajstné starosti. Nie preto, že ste poľavili. V posledných týždňoch si už známku pokaziť nemôžete! Znepokojujem sa kvôli vám osobne. Ak potrebujete niekoho, s kým by ste mohli hovoriť, som vám k dispozícii. Chcem vám pomôcť.“

Pokúšal sa u nej vyvolať nejakú reakciu, no neúspešne. Akoby hrach na stenu hádzal. Kŕčovito premýšľal, čo by ešte mohol urobiť, keď Natália napokon predsa len zo seba dostala zopár slov. Citovo nezafarbené slabiky akoby vychádzali z neživého stroja.

„Neskoro. Ja už nepotrebujem pomoc.“

Natália sa pomaly odvrátila a odišla. Učiteľovi jej odpoveď zovrela hrdlo. Rozochvený hľadel za čiernou útlou postavou.

 
 

Keď klimatizácia nestála za nič, sestry a opatrovatelia si viac ráz sťažovali, ale technici akoby boli ohluchli. Až teraz, za viacdňového extrémne teplého počasia, sa ukázal úbohý stav zariadenia. Všade, na všetkých chodbách a vo všetkých izbách mestskej nemocnice, hustla horúčava a vydýchaný vzduch. Už dva dni sa viacero elektrikárov horúčkovito pokúšalo nájsť poruchu na klimatizácii. Doteraz bezúspešne. Ošetrovateľský personál mal teda pravdu, no nepociťoval to ako víťazstvo, pretože práve sestry a ošetrovatelia museli lietať po dusných chodbách, z jednej vydýchanej izby do druhej a najviac trpeli nepriaznivým stavom.

Pastora Filipa Valentína zavolala službukonajúca sestra zo šiesteho oddelenia. Stav jedného pacienta sa rapídne zhoršil, takže sa môže stať, že sa zajtrajšieho dňa nedožije. Keď Valentín vstúpil do nemocničnej haly, rýchlo vytiahol vreckovku, aby si utrel pot z lysej hlavy. Múry boli v porovnaní s páliacim slnkom dobrodením, no napriek tomu očakával v hale väčšiu úľavu.

Pred štyrmi výťahmi stálo len málo ľudí. Trpezlivo sa k nim postavil. Zaznel gong, prišiel výťah. Podľa rozsvietenej šípky na paneli Filip Valentín zistil, že smeruje dolu do pivnice. Napriek tomu všetci čakajúci nastúpili.

„Takí sme my ľudia niekedy,“ pomyslel si pobavene, „bezhlavo sa rútime.“

Dvere výťahu sa zatvorili a on tu ostal takmer sám. Iba jedna sestra s kopou lístkov v ruke si tiež všimla šípku a čakala ďalej. Naradostene zistil, že sestru pozná, áno, pozná ju odmalička, lebo vyrástla v jeho farnosti.

„Dobrý deň, Kristína,“ oslovil ju a prikročil k nej. Kristína opätovala pohľad a tvár sa jej trocha rozjasnila. „Dobrý deň, pastor Valentín,“ odvetila zdvorilo. Valentín ju dlho nevidel, takže mu mimoriadne udrela do očí jej bledá a vychudnutá tvár. Pretože nerád chodil okolo horúcej kaše, bez okolkov sa spýtal: „Ste chorá, Kristína? Nevyzeráte dobre.“

Všimol si, že ju jeho priamosť zarazila a začervenala sa.

Vtom sa opäť ozval gong. Tentoraz šiel výťah nahor. Keď čakali, kým ľudia vystúpia, farár sa ospravedlnil. „Prepáčte, nechcel som sa vás dotknúť.“

„Ani ste sa nedotkli.“ Dívala sa mu priamo do očí. „Veď je to tak. Nuž, človek niekedy proste nechce počuť pravdu!“ uznala.

Nastúpili do výťahu. „Už nie ste na oddelení sedem?“ spýtal sa Filip Valentín prekvapene, keď Kristína stlačila dvojku.

„UŽ nie. Som teraz na oddelení štyri,“ povedala úsečne, krútiac hlavou.

Neušlo mu, že sa zjavne dotkol bolestivej témy. Dvojka zhasla a dvere sa otvorili. „Dovidenia, pán pastor,“ rozlúčila sa Kristína, ani naňho nepozrúc, a z výťahu takmer vybehla.

„Dovidenia, Kristína,“ odvetil zaskočene a so zvrašteným čelom hľadel za ňou.

„Tu niečo nesedí!“ pomyslel si, a ešte skôr ako sa výťah opäť dal do pohybu, bol rozhodnutý.

 
 

Kristína prestala bežať, až keď sa výťah pohol. Prudko zastala, zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a až po niekoľkých sekundách pomaly zamierila na sekretariát gynekologickej ambulancie. Tam bola na pol ucha svedkom krátkeho rozhovoru, ktorému však skoro nevenovala pozornosť.

„Pani Lombardiovú poznám,“ prisvedčil doktor Nicolai. „A prečo vás pani Lombardiová poslala?“

Mladá žena sa znepokojene obzerala okolo seba. „Mohli by sme sa o tom pozhovárať medzi štyrmi očami?“ Doktor Nicolai zaváhal.

„Nepotrvá to dlho. Nanajvýš dve minúty.“

„Pre mňa za mňa,“ ustúpil napokon lekár. Obrátil sa ku Kristíne, ktorá za písacím stolom triedila prinesené lístky, a povedal:

„Sestra Kristína, na trojke čaká pacientka na preventívnu onkologickú prehliadku. Postarali by ste sa o ňu, prosím vás?“ Potom zaviedol ženu do svojej útulne zariadenej pracovne.

„Vy ste teda priateľka pani Lombardiovej,“ začal, keď sa usadili na pohovke. „A prečo vás pani Lombardiová posiela za mnou? Čo pre vás môžem urobiť?“ Žena sa nervózne pohrávala s kabelkou. „To isté, čo pre pani Lombardiovú.“ „Interrupciu?“

Žena prikývla.

„Ak ste mi chceli povedať toto, nemuseli sme chodiť do pracovne. Interrupcia je úplne normálny zákrok ako každý iný. Nejde o nič zavrhnutiahodné, čo by sme museli tajiť. Okrem toho, máte na ňu právo. Preto si ju môžete dať urobiť aj na nemocenskú.“

„O to práve ide, pán doktor,“ zapojila sa do rozhovoru žena.

Gynekológ na ňu zarazene pozrel. „O čo?“ „O nemocenskú.“

„Akože…?“ začal otázku, avšak potom sa odmlčal, pretože vedel, akú odpoveď môže čakať. „Ach tak,“ poznamenal, „teraz rozumiem, prečo vás pani Lombardiová posiela. Veľmi jej záležalo, aby sme nikam neuvádzali, že si dala urobiť potrat — ani na nemocenský lístok nie.“ Žena prikývla. Všetko bolo jasné a ona nadobudla väčšiu istotu. Otvorila kabelku, siahla do nej a vzápätí vystrela ruku ponad stôl. Lekár nemohol rozoznať, čo drží v ruke. Keď otvorila dlaň, vypadol z nej zväzok papierov. „Pani Lombardiová mi povedala, že päťsto postačí.“ Lekár s úškľabkom civel na bankovky. Predklonil sa a vzal ich. Kým sa dostali do vrecka nohavíc, povedal:

„Sľubujem vám, že sa nikde v záznamoch nezjaví ani najmenšia zmienka o interrupcii. Pretože ste priateľka pani Lombardiovej! Inak také veci nerobím.“

Na žene bolo vidieť, že jej spadol kameň zo srdca. Uľahčene si vydýchla. „Ďakujem, pán doktor! Pekne vám ďakujem! Ani netušíte, ako veľmi mi tým pomôžete z úzkych.“ „Som tu na to, aby som pomáhal,“ odvetil lapidárne a vstal. „Ospravedlňte ma. Termín vyšetrenia si môžete dohodnúť so sekretárkou.“

„Ach, áno, samozrejme!“ Žena vyskočila. „Zo srdca vám ďakujem, že ste ma zobrali mimo poradia.“

Doktor Nicolai odprevadil novú pacientku rezkým krokom na sekretariát a rozlúčil sa s ňou. Vzápätí zmizol v ošetrovni 1, kde Kristína pripravovala pacientku na vyšetrenie.

 
 

Alexander Mello-Wilbank v havajskej košeli a šortkách zbehol pískajúc po schodoch do príjemne chladnej predsiene. Na chippendaleský bielizník položil skrutkovač a štyri kolieska. Neskôr ich zanesie do dielne. V tejto horúčave mu prešla chuť hýbať sa.

Vošiel do kuchyne a gazdiná, ktorá práve stála pred otvorenou chladničkou, sa ihneď obrátila.

„Anna,“ oslovil ju, „prinesiete nám, prosím, na terasu čaj?“

„Čierny ako včera?“ spýtala sa.

„V horúčave je najlepší. A nezabudnite nakrájať citrón!“ Alexander prešiel do obývačky.

Keď do nej vstúpil, Gabriela sa práve chystala postaviť od písacieho stola, aby si naplnila prázdny pohár. „Ostaň len sedieť!“ Priskočil a vzal jej pohár z ruky. „Musíš sa šetriť. Čo ti nalejem?“ Usmiala sa a pobozkala ho na líce.

„Rajčinovú šťavu.“

„Hneď to bude, krásna pani.“ Prehnane meravým čašníckym štýlom podišiel k baru. „Skrinka sa pri postieľke vyníma skutočne výborne. Ako dobre, že sme ju tiež kúpili!“ vykladal veselo. Netušil, že manželkinu tvár za jeho chrbtom skrivila bolesť. „Kolieska som odmontoval. Mala si pravdu, takto to vyzerá omnoho lepšie.“

Naplnil pohár a vrátil sa k písaciemu stolu. Ponad jej plece hodil pohľad na papiere a spýtal sa: „Zmluvy od Richarda, hm?“

„Áno, ďakujem za šťavu.“ Tvár sa Gabriele Mello-Wilbankovej opäť uvolnila. Usmiala sa na manžela a pohladkala ho po ruke.

„Na chvíľu si ľahnem k bazénu. Ak budeš niečo potrebovať, ozvi sa, hej?“ Opäť ju pobozkal na líce a žmúriac sa stratil v ostrom slnečnom svetle terasy. Kým si vonku rozopínal havajskú košeľu a pohodlne sa ukladal na ležadlo, nepostrehol postupne sa vyostrujúcu drámu v obývačke.

 
 

Slnko ešte vždy viselo na nebi ako prikované. Nesmierne silno svietilo z kobaltovomodrej oblohy, akoby si v záchvate hnevu zaumienilo, že na zemi vysuší každú kvapku vody a žiarom všetko spáli. Veľká, inak sýtozelená lúka za mestskou nemocnicou už bola úplne vyprahnutá. Teraz sa horúčava vytrvalo opierala do okien gynekologickej ambulancie. Napriek žalúziám sa slnku podarilo v ošetrovni 2 rozohriať vzduch.

Pre Kristínu to tam bolo každou minútou neznesiteľnejšie. Istý čas mali sestra Ruth a ona zvyčajne delené služby, no nadnes jej kolegyňa ešte raz určila spoločnú zmenu. Dôvod: mala byť použitá interrupčná metóda, akú Kristína doteraz nepoznala. Pritom vôbec nebola ochotná zažiť ďalší variant hrozného zákroku. Ten, ktorý poznala a pri ktorom medzičasom sama musela doktorovi Nicolaiovi asistovať, jej úplne stačil. Také popoludnia vždy celé pretrpela. Večer prišla domov zakaždým vyčerpaná a duševne ubitá. Mala čo robiť, aby sa vyrovnala s doterajšími odpornými zážitkami. A teraz sa má zoznámiť s ďalšou metódou! Malátna od horúčavy a s nepríjemnou chuťou v ústach stála pri obväzovom stolíku a prezerala si pacientkine podklady. Vždy znova mala v ušiach bolestný výkrik pacientky, u ktorej sa začali silné pôrodné bolesti. Starala sa o ňu sestra Ruth.

Kristína zo záznamov vyčítala, že žena je v treťom mesiaci. Zvraštila čelo. V treťom mesiaci? Videla mierne zaoblené bruško a tipovala na piaty či dokonca šiesty mesiac. Začudovala sa, že to až tak zle odhadla.

Obrátila sa k pacientke. Pritom jej pohľad padol na hliníkové debny na podlahe, ktoré sestra Ruth priniesla zo skladu. Bolo to čudné. Nevedela, prečo tu teraz stojí jedna z debien, do ktorých sa dáva takzvaný interrupčný odpad. Žena mala čoraz silnejšie bolesti. Rukami sa pevne chytila sestry Ruth, kŕčovito sa na stole skrúcala od bolesti a kričala stále hlasnejšie. Tvár jej medzičasom očervenela a vlasy sa lepili na spotené čelo. Takúto strastiplnú procedúru Kristína ešte nevidela! Od Ruth sa dozvedela, že doktor Nicolai žene vpichol do maternicového svalu prostaglandíny, ktoré majú vyvolať sťahy, aby sa dosiahlo vypudenie plodu. To, čo videla, pôsobilo však ako prudký záchvat bolesti!

„Kde len trčí doktor Nicolai?“ pomyslela si Kristína nahnevane. Ženu nevýslovne ľutovala. Zdalo sa, že Ruth má rovnaké myšlienky. S ustarosteným výrazom v tvári a pohybom ruky jej naznačila, aby sa na lekára spýtala na sekretariáte. Kristína sa ešte ani nestihla pohnúť, a dvere sa otvorili.

So slovami „Tak ideme na to!“ v zelenej operačnej zástere vošiel do miestnosti Róbert Nicolai. Od sestry Ruth si dal natiahnuť sterilné rukavice a obrátil sa k žene. Kristína sa ako študentka nezúčastnila pri mnohých pôrodoch, no mala dojem, že to, čo sa odohráva pred jej očami, sa veľmi podobá normálnemu pôrodu. Nápadné bolo iba to, že žena neprimerane hrozne trpela a všetko prebiehalo nezvyčajne rýchlo.

Pomoc doktora Nicolaia už takmer nepotrebovali, plod už bol na miske. Kristína opatrne podišla bližšie, aby si obzrela „fytoplacentárnu masu“, ako to často šéf nazýval. Chvíľu mala na ňu voľný výhľad a mohla nazrieť do misky. Akoby ju zasiahol blesk! Tvor v miske mal aspoň dvadsať centimetrov, vážil určite päťsto gramov a bol to hotový človek! Jemné chĺpky mu pokrývali celé telo.

„Tretí mesiac!“ pomyslela si opovržlivo. „Taká nehanebná lož!“ Mala pravdu. Žena musela byť prinajmenšom v piatom mesiaci! Napokon, zopár týždňov pracovala na oddelení predčasne narodených detí. Tam sa starala o človiečikov ako tento tu, ktorí prežili vďaka inkubátorom. Tam nikomu ani na um neprišlo pozerať na drobné stvorenia ako na „fytoplacentárnu masu“ alebo „embryonálne tkanivo“. Boli to životaschopné deti, ktoré sa dnes, držiac mamu za ruku, učia chodiť a zajtra pocupkajú do škôlky. Lekár čosi zašepkal sestre Ruth. Kristína to pre rúško na ústach nerozumela jasne. Zdalo sa jej, že začula niečo ako „komplikácie“. „Čo tým myslel?“ spýtala sa v duchu a hľadala spôsob, ako by znova mohla pozrieť do misky. To, čo videla, jej trhalo srdce. Drobný človiečik sa trepotal — žil! Plný zúfalstva hýbal rúčkami a nôžkami. Ústočkami sa pokúšal dýchať. Márne. Priskoro a priveľmi brutálne bol vytrhnutý zo svojho doterajšieho tekutého prostredia. Zachvel sa na celom tele. V boji so smrťou ešte raz vystrel rúčky a nôžky — napokon zmeraveli v poslednej polohe. Pred chvíľou ružové telíčko teraz smrteľne zbledlo. Človiečik bol mŕtvy!

Kristínu prepadla skľúčenosť. Musí preč odtiaľto, preč, tak rýchlo, ako to len je možné. Bez rozmýšľania sa vyrútila z miestnosti.

Akoby práve unikla z pazúrov smrti zadusením, oprela sa na sekretariáte o rám dverí a lapala po vzduchu. Pozvoľna zase začala vnímať okolie a dýchala pokojnejšie. Krátke omámenie zmyslov ustupovalo. Hlavou sa jej preháňali myšlienky ostré ako britva.

„Aké zlo!“ pomyslela si. „A to v nemocnici! V koľkých sa takéto niečo ešte robí?! A tu sestra Ruth hovorí o povinnosti mlčať! Ha, to by sa im hodilo! Ja mám mlčať, aby sa nikto nič nedozvedel a aby mohli pokojne ďalej na nemocenskú vraždiť. So mnou nerátajte! So mnou nie!“

Výraz Kristíninej tváre prezrádzal pevné odhodlanie. Horlivo premýšľala a prechádzala sa hore-dolu po sekretariáte. Keď pohľadom náhodou skĺzla na kartotéku, náhle zastala: Ruth zabudla vytiahnuť kľúč! Bola to návnada? Veď raz cez prestávku jej jasne povedala, že uzamknutý priečinok pre Kristínu v tejto chvíli nie je aktuálny. No a teraz takáto príležitosť…

S búšiacim srdcom pozrela k dverám. Všade vládlo ticho. Má na to niekoľko minút, kým Ruth zaopatrí pacientku a poupratuje v ošetrovni. Kristína sa pomaly blížila k skrinke, pričom nespúšťala oči z dverí, ktorými by do miestnosti mohla vojsť Ruth. Pulz jej prudko cválal. Cítila, ako sa pod pazuchami spotila. Hľadela k skrinke, k dverám, opäť k skrinke. Trasúcimi sa prstami skrutla kľúčom. Načúvala. Ešte vždy vládlo všade ticho. Opatrne vytiahla zásuvku. Kartotečné lístky boli zoradené podľa abecedy. Kristína naslepo vybrala jednu kartu, bojazlivo pozrela k dverám. Neblížia sa kroky? Bola pripravená znova zavrieť priečinok, načúvala.

„Planý poplach!“ vydýchla si uľavene a pod kolónkou „Terapia“ spozorovala zápis „Interrupcia“.

Ďalšie karty, ktoré schválne vybrala, potvrdili jej tušenie. Tento priečinok bez výnimky obsahoval kartotečné lístky žien a dievčat, ktoré si dali urobiť potrat. Kristína bola zhrozená pri čítaní dátumov narodenia niektorých pacientok. Nachádzali sa medzi nimi trinásť, pätnásťročné deti.

Skúmala čoraz viac podkladov. Približne každá tretia bola kartou teenagerky.

Potom objavila ešte čosi. Prečítala si jednu, druhú, ďalšiu — a šokovaná sa zarazila.

„To predsa nie je možné!“ zamrmlala ohromene a hĺbala ďalej. To nemôže byť pravda! Teraz pochopila, prečo tak dbali na to, aby priečinok bol zamknutý. Celkom zabudla na dvere — tak veľmi ju odhalenie upútalo.

 
 

Ak človek ostal pod slnečníkom a občas sa schladil v bazéne, dalo sa chvíľu v záhrade vydržať. Alexander Mello-Wilbank pomaly posledný raz preplával dvadsaťpäťmetrovú dráhu a vyliezol z osviežujúcej vody. Mal pocit, že už by mal byť čas, keď sa zvyčajne podáva čaj.

Kvapkajúc čľapkal k ležadlu, kde cez operadlo visel ružový frotírový uterák, a začal sa utierať. Veselo si popiskoval, keď mu zrazu k ušiam prenikol hlasný rachot. Inštinktívne sa obrátil k domu. Prichádzalo to odtiaľ, z obývačky. Akoby niečo dopadlo na dlážku.

„Ach, Anna, dúfam, že to nebolo nič z tej peknej súpravy!“ pomyslel si — samozrejme v nijakom prípade nie nahnevane, ale s miernou veselosťou. Pokojne sa ďalej drhol dosucha. Čo to? Prenikavý výkrik! To bol Annin hlas! Chvatne hodil uterák na ležadlo a pozbieral si veci. „Pán Mello-Wilbank! Rýchlo! Poďte!“ počul, ako gazdiná rozrušene volá. Pozrel k terasovým dverám a zbadal jej tvár — kriedovobielu a panicky vyplašenú!

Okamžite pochopil. Nejde o rozbitý riad. Stalo sa čosi vážnejšie. S košeľou a šortkami v ruke sa rozbehol k domu. „Čo sa sta…?“ Otázka sa mu pri vstupe do obývačky zasekla v hrdle. Bezmyšlienkovite pustil veci na zem a obehol písací stôl.

„Gabi! Gabi!“ volal otrasený a opatrne jej nadvihol z dosky písacieho stola vrchnú časť tela. Z rany na čele jej po tvári stekal jemný pramienok krvi. Gabriela Mello-Wilbanková zastonala, a keď ju v kresle oprel dozadu, vystrúhala bolestnú grimasu.

„Gabi, počuješ ma?“

Roztrasenou ľavou rukou si prešla po bruchu. „Veľmi to… bolí! Veľmi… bolí!“ jachtala úzkostlivo.

„Buď statočná, miláčik! Všetko bude v poriadku!“ Hladkal ju po lícach a obrátil sa ku gazdinej, ktorá pri ňom stála celá bez seba.

„Pripravte nejaké veci, Anna! Možno bude musieť ísť do nemocnice.“

Kým gazdiná balila tašku, Alexander Mello-Wilbank pozrel do ženinho adresára, ktorý ležal pri telefóne. Náhlivo vyťukal číslo. Keď telefón zazvonil druhý raz, začal byť netrpezlivý. „No dvihnite to už, dočerta!“ zasyčal, pričom manželku nespúšťal z očí.

 
 

„Vákuová kyretáž spôsobila zjazvenie vnútornej steny maternice v mieste vyústenia vajcovodu do tej miery, že vajce nemohlo vputovať do dutiny maternice. Došlo k jeho nidácii v stene vajcovodu, k ďalšiemu vývoju zygoty a tým k mimomaternicovému tehotenstvu. Po niekoľkých týždňoch sa u pacientky začali v oblasti abdomenu silné bolesti. Ťažké vnútorné krvácanie si nutne vyžiadalo operáciu. Pacientke sme museli odstrániť vajcovod.“

Kristína čítala ďalší kartotečný lístok. Patril štrnásťročnému dievčaťu: „D&C, perforácia, sepsa, operatívne odstránenie maternice.“ Na základe medicínskych vedomostí si vedela predstaviť, aké utrpenie sa za týmto chladným vymenovaním slov skrýva. Mladé dievča si dalo urobiť interrupciu, možno dobrovoľne, možno však aj na naliehanie rodičov a priateľov. Pri „dilatácii a kyretáži“ lekár kyretou nedopatrením prerazil stenu maternice. Došlo k celkovej otrave krvi. Napokon dievčaťu museli vybrať aj maternicu. „Malý a jednoduchý“ chirurgický úkon mal následky na celý život. Dievča už nikdy nebude môcť mať dieťa. A to, ktoré mohla priviesť na svet, si dala vziať.

Ohúrená Kristína kartu opäť zaradila a vzala do ruky inú: „Po dvoch interrupciách v minulosti sa na jazvách vytvorilo tkanivo. V dvanástom týždni tehotenstva sme museli kŕčok maternice preventívne zašiť. Nasledovalo prijatie pacientky na oddelenie.“

Keďže Kristína bola zdravotná sestra, bola si vždy vedomá, že interrupcia môže byť aj nebezpečná. Napriek tomu neverila, že sa komplikácie môžu vyskytnúť v takom množstve a do takej miery. Infekcie, sterilita, zrastenie placenty, Rh-senzibilácie, krvácanie, perforácie, mimomaternicové tehotenstvá — zoznam bol dlhý, hrozivo dlhý!

„Hľadáš niečo?“

Kristína sa mykla. Karta jej vypadla z ruky.

„Nemusíš mať výčitky svedomia!“ nečakala na odpoveď Ruth a pokračovala pokojným tónom, akoby sa nič zvláštne nebolo stalo. „Len by mi bolo milšie, keby sme si kartotéku prezreli spolu.“

Stála vedľa Kristíny a priateľsky na ňu hľadela. Kristína sa nezmohla na slovo. Cítila, ako sa jej rozhorúčili líca. Od hanby si netrúfala pozrieť Ruth do očí a sklopila zrak. Bola nielen rozpačitá, ale sa aj hnevala, že bola taká nepozorná a dala sa prichytiť.

„Zabudnime na túto príhodu,“ povedala Ruth a zrazu dokonca nadhodila humorný tón. „Čaká nás more práce, no našťastie tu nie som zamestnaná sama.“ Slabo ju štipla do boku. „No tak! Zabudni na to! Tu si ľudia odpúšťajú. Ďalšiu odsávaciu kyretáž pripravíš ty, dobre?“

Kristína prikývla. Zmiatlo ju pochopenie a láskavosť, s akou Ruth prijala jej „ňúranie“. S tým absolútne nerátala. Najprv sa zdalo, že pred ňou chcú kartotečné lístky zatajiť, a teraz jej tajné prehrabávanie v priečinku berú ako drobnosť. Toto podivné, nevysvetliteľné správanie bolo pre ňu novou hádankou.

„Dobre,“ zareagovala Ruth na Kristínino prikývnutie, „idem teda do skladu. Hneď som tu.“ S úsmevom, aký Kristína doteraz u kolegyne ešte nevidela, sa Ruth odvrátila. Kristína za ňou hľadela a zbadala jej v ruke hliníkovú debnu. Ako to, že ju zasa nesie preč?

Keďže sa práve odohrala trápna udalosť, nemala odvahu spýtať sa na to. Bolo na zbláznenie, čo za nezrovnalosti a tajnosti sa v ambulancii — a priamo pred jej očami odohrávajú. Čo sa to tu vlastne deje?

Dvere sa rozleteli a do pracovne vstúpil doktor Nicolai. Ustarostene pozrel na Kristínu a otcovským tónom sa spýtal: „Ako sa má naša pacientka?“

Svojím súcitom neurobil na Kristínu dojem. Bezprostredne naňho vybafla otázku, ktorá jej nedala pokoj: „Čo ste urobili s dieťaťom z misky, pán doktor?“

„Na to teraz nemáme čas. Ale je vám už očividne lepšie. Pokojne si môžete ešte chvíľu odpočinúť. Len čo sa budete cítiť fit, prídite, prosím, za mnou.“

Práve keď na sekretariát opäť vošla Ruth, zvrtol sa na opätku.

„Poďme, poďme, sestra! Čaká nás veľa práce!“

„To, čo ste urobili, bola vražda, doktor Nicolai, jasná vražda!“

Lekár vo dverách zastal a obozretne sa obrátil. „Túto surovú poznámku pripisujem vášmu momentálnemu psychickému stavu, sestra Kristína. Inak by som vás musel udať za vedomé nactiutŕhanie. A to by som robil len veľmi nerád.“

„Áno? A prečo?“ Kristína sa nedala zastrašiť. Spomienka na strašnú udalosť, ktorej bola svedkom, ju napĺňala silou a odvahou hovoriť bez servítky. „Pretože by ste tak museli svoju prácu vystaviť skúške?“

„Sestra Kristína, čo to má znamenať? Chcete ma zámerne urážať? Nemám čo skrývať a pohybujem sa v medziach zákona.“

„Naozaj?“

„Kristína!“ zasiahla pobúrene Ruth. „Vieš vôbec, čo hovoríš?“

„Len nechajte, sestra Ruth,“ zastavil ju doktor Nicolai, „konečne sa dozvieme, čo má sestra Kristína na srdci.“ Zazvonil telefón. Ruth k nemu podišla.

„Pochybujete o legálnosti mojej práce?“ spýtal sa doktor Nicolai ticho, no dôrazne.

„Áno!“ nasledovala bez zaváhania odpoveď. „A som si istá, že verej…“ Kristína sa zasekla. Najradšej by si bola zahryzla do jazyka. Jednoznačne sa dopustila chyby.

„Čo ste chceli povedať, sestra Kristína?“ okamžite sa chytil Róbert Nicolai. „Verejnosť? Chcete informovať verejnosť? Pozrite sa do pracovnej zmluvy! Nájdete tam niečo o služobnom tajomstve. Mňa zlomyseľne obviňujete z protizákonnosti, a vy sama chcete otvorene porušiť zákon.“

Kristíne prišlo zle. „Tak som to nemyslela.“

„Ale samozrejme nie!“ Irónia bola pichľavá sťa ihla. „Chcem iba povedať,“ koktala nemotorne Kristína, stojaca teraz chrbtom k stene, „že mám právo odmietnuť asistovanie pri interrupciách. Túto prácu nie som povinná robiť.“ „Ach, iste, na to máte právo. To vám nikto neupiera. No namiesto bezdôvodnej nevraživosti voči mne urobíte lepšie, ak sa o tom pozhovárate s vedením ošetrovateľskej služby.“ Prerušila ich sestra Ruth. „Súrny hovor pre vás, pán doktor. Prepojila som ho na linku jeden.“

Keď sa lekár pobral do svojej pracovne prevziať telefonát, Ruth využila príležitosť, aby rozohnenú kolegyňu priviedla k rozumu.

„Čo ti preskočilo, že robíš také divadlo?“ vyprskla na Kristínu priduseným hlasom. „Čo to len do teba vošlo? Ty si…“

Vodopád slov, ktorý nasledoval, padal na Kristínu ako hrach na stenu. Sestre Ruth dovolila, nech sa vyrozpráva, sama sa však upäla na poslednú vetu doktora Nicolaia. Vedenie ošetrovateľskej služby — nie, obráti sa na riaditeľa Bagenholma. Poznala ho ako otvoreného a statočného človeka, s ktorým sa dalo rozprávať. Stále si opakovala, že Bagenholma môže kedykoľvek požiadať o preloženie. Ale nato do ambulancie dobrovoľne neprišla. Doteraz predsa len váhala, pretože nechcela, aby sa o nej hovorilo, že hneď hádže flintu do žita. Dnešným zážitkom však pohár pretiekol. Nezostane tu ani o deň dlhšie! Čo najskôr zájde za riaditeľom Bagenholmom a poprosí ho o okamžité preloženie.

Na sekretariát vošiel doktor Nicolai. Jeho hlas vytrhol Kristínu z myšlienok a razom umlčal sestru Ruth. „Musím ísť nutne na RES-ku a potom, tak to vyzerá, aj na operačku. Povedzte pacientkám, aby mali strpenie.“

Po týchto inštrukciách — Kristíne nevenoval ani pohľad — opustil sekretariát, sestru Ruth mal až po čakáreň v pätách. Poinformuje pacientky o zdržaní, potom sa vráti a bude pokiaľ možno pokračovať v prednáške. Kristíne teda neostávalo veľa času. Privrela dvere a siahla po telefóne. Číslo riaditeľa Bagenholma vedela naspamäť. Stisla tlačidlá a vrúcne dúfala, že je ešte v práci.

„Bagenholm.“ Na Kristínino počudovanie nedvihla sekretárka, ale on sám — o to lepšie!

„Dobrý deň, pán riaditeľ,“ ohlásila sa. „Tu sestra Kristína Berensenová z gynekologickej ambulancie. Rada by som sa vás na niečo spýtala.“

„Spustite, sestra Kristína!“ vyzval ju riaditeľ milým hlasom vzbudzujúcim dôveru. „Alebo chcete radšej prísť za mnou do pracovne?“

„Nie, nie, to nie je nutné. Dá sa to vybaviť aj takto. Chcela by som sa totiž presvedčiť, či na tomto oddelení musím zostať, alebo či môžem odísť.“

„Samozrejme môžete odísť, sestra Kristína, čo je to za otázku!“ zasmial sa šéf mestskej nemocnice na druhom konci. „Nikto vás nemôže donútiť ostať.“

Kristíne sa uľavilo. „Kedykoľvek?“

„Samozrejme, kedykoľvek.“

Triumfálne sa usmiala. „Kedy môžem odísť?“ „Ak si to želáte, hneď zajtra.“

„Všetko ide ako po masle!“ potešila sa Kristína v duchu. „To by bolo výborné!“ oznámila riaditeľovi Bagenholmovi.

„Dobre. Choďte na vedenie ošetrovateľskej služby a podajte výpoveď. Vysvedčenie a papiere vám pošleme poštou.“

Kristíne to vyrazilo dych. Okamžite pochopila. Keď zložila slúchadlo, žalúdok sa jej kŕčovito stiahol.

 
 

Osemdesiat minút nato Alexander Mello-Wilbank reptal na osud. V mestskej nemocnici nervózne pochodoval po chodbe osvetlenej neónom hore-dolu od vchodu po operačné sály. Chvíľami zatínal päste, chvíľami jednou päsťou udrel do druhej ruky. Jeho žena bola už celú hodinu v operačnej sále, a doteraz nedostal ani najmenšiu správu, ako to s ňou vyzerá. Po x-tý raz bežal na druhý koniec chodby, keď odtiaľ počul hlasy. V okamihu pridal. „Konečne!“ ozvalo sa v ňom a utekal naproti doktorovi Nicolaiovi a službukonajúcemu kolegovi, ktorého si gynekológ prizval. Už zdiaľky na nich volal: „Pán doktor, čo je s mojou manželkou?“

Ešte sa len blížil k lekárovi, keď na Nicolaiovej tvári rozoznal jasný usmievavý výraz a jeho obavy sa trocha rozptýlili. „Všetko teda určite prebehlo v poriadku,“ pomyslel si.

„Už môžete byť pokojný, pán Mello-Wilbank. Vaša manželka sa má dobre. A dieťa žije — i keď sa narodilo podstatne skôr. Blahoželám, práve ste sa stali otcom statného chlapca.“

Alexander Mello-Wilbank s pôžitkom privrel oči a viac ráz naradostene zatlieskal. „Chlapec! Juchú!“ Neostýchal sa svoju radosť vyjadriť pred lekármi takto nahlas. „Tak, ako som si želal!“

Na chvíľu sa oddal šťastiu, potom si spomenul na realitu. „Hrozí dieťaťu nebezpečenstvo? Totiž, prišlo na svet o štyri mesiace skôr.“

Doktor Nicolai zamietavo mávol rukou. „Samozrejme, je veľmi drobný, no vďaka nášmu neonatálnemu oddeleniu intenzívnej starostlivosti nemáte dôvod na znepokojenie. My už vášho malého nasledovníka vypipleme, môžete sa spoľahnúť!“

„Veď sa aj spolieham,“ zasmial sa Alexander Mello-Wilbank takmer samopašne. „A moja žena? Ako sa má?“

„Samozrejme, zopár dní si ju tu necháme. Celá záležitosť ju pochopiteľne fyzicky aj psychicky veľmi vyčerpala.“

„To verím,“ povedal s porozumením a s bolesťou si predstavil, ako musela jeho žena trpieť. „Ako je možné, pán doktor, že manželka nečakane dostala bolesti? Veď k vám pravidelne chodila na vyšetrenie a vy ste ju zakaždým uistili, že je všetko v poriadku.“

Kolega vedľa Nicolaia sa zrazu prihlásil o slovo. Alexander Mello-Wilbank mu až teraz začal venovať pozornosť. Všimol si, že jeho tvár v nijakom prípade nemá veselý a uvolnený výraz.

„Nedala si vaša žena pred rokmi urobiť interrupciu?“ spýtal sa lekár vážne.

Alexander Mello-Wilbank prekvapene dvihol obočie.

„Ďakujem vám, vážený kolega, za spoluprácu,“ umlčal ho Róbert Nicolai. „Ostatné je už iba moja úloha.“ Jednoznačným gestom mu naznačil, aby sa rozlúčil. Rozhnevaný odmietavým postojom nechal lekár oboch mužov osamote.

„Čo mala znamenať tá otázka?“ chcel vedieť Alexander Mello-Wilbank. „Čo sa tým snažil váš kolega naznačiť? Otázka určite mala svoje opodstatnenie!“

Teraz zvážnel aj doktor Nicolai. Ruky si schoval do vreciek zástery, zamyslene našpúlil pery a hľadel do zeme. „Mala svoje opodstatnenie, skutočne,“ priznal, dvíhal sa pritom na špičky a spúšťal späť na päty.

„A aké?“ naliehal Alexander Mello-Wilbank. „Doktor Nicolai, vy predo mnou niečo tajíte!“

„Ach, nezmysel!“ odsekol gynekológ ostro. Očividne znervóznel. „Nič vám nechcem tajiť. Iba som chcel vyčkať na vhodný okamih.“

„Na čo? Doktor, hovorte už!“

„Jestvuje spojitosť medzi dnešnou príhodou a interrupciou pred piatimi rokmi. To nemožno poprieť. Vieme — a kolega nie je padnutý na hlavu —, že pri normálnom pôrode je svalstvo maternice elastické a kŕčok voľný. Pri interrupcii musí lekár do maternice vsúvať nástroje. Je nútený roztiahnuť pevne uzavretý kŕčok maternice. Keďže tu ide o sval, je možné, že pri tom dôjde k poškodeniu. To však v tomto momente nie je podstatné, hrá to úlohu vtedy, keď žena znova otehotnie a chce dieťa vynosiť. Vtedy sa môže vyskytnúť insuficiencia krčka maternice, to znamená, že kŕčok ako i vchod do maternice sa otvára privčas. Je to podmienené tým, že dieťa, predovšetkým keď žena stojí vzpriamene, takpovediac ustavične naráža do dverí, a to pri stále sa zvyšujúcej jeho váhe. Ak však uzatvárací svalový systém nie je dokonale funkčný, skončí sa to buď potratom, alebo — ako u vašej manželky — predčasným pôrodom.“ Alexandrovi Mello-Wilbankovi zbledla tvár. „Ak som dobre pochopil, pán doktor, tak ste práve potvrdili, že moja žena mohla rovnako potratiť.“

Gynekológ iba prikývol. „No nestalo sa tak, pán Mello-Wilbank.“

„Vašou zásluhou?“ Alexander Mello-Wilbank bol viditeľne rozrušený. „Všetko, čo ste mi práve povedali, počujem prvý raz. Vedela vtedy moja žena o možných komplikáciách interrupcie?“

Róbert Nicolai prikývol.

„Všetky svoje pacientky o tom poučím.“ „Aj o rizikách pre ďalšie tehotenstvo?“ Lekár opäť prikývol.

Alexander Mello-Wilbank sa cítil ako obarený. Nevedel pochopiť, že ho manželka ani slovkom neinformovala o nebezpečenstvách.

„Je ešte niečo, o čom by som mal vedieť, no doteraz neviem? Váš kolega sa tváril čudne, hoci pôrod sa podaril.“

„Chlapec žije, ako som povedal,“ spustil gynekológ. „Z toho by sme sa mali tešiť. Nechcem však zamlčať, že napriek optimálnej intenzívnej starostlivosti na našom oddelení predčasne narodených detí by váš syn mohol zomrieť. Netvrdím, že musí zomrieť! Môže! Počet úmrtí predčasne narodených oproti vynoseným deťom je tridsaťnásobne vyšší. To ale nie je to, o čom chcem hovoriť. Nalejme si čistého vína, pán Mello-Wilbank…“

 
 

„A vieš, čo mi potom všetko narozprával?“ kričal Alexander Mello-Wilbank rozhnevaný a znova premeral nemocničnú izbu od dverí po okno. „Nazval to naliatím čistého vína. Čistého vína! Musíme rátať s tým, že náš syn má v dôsledku pôrodnej traumy poškodený mozog. Možno oslepol. Môžu sa vyskytnúť aj neurologické ochorenia a mentálna retardácia, ktorá si vyžiada zvláštnu starostlivosť.“ Zastal pri okne a päsťou buchol do kamennej parapetnej dosky. V hlase mu zaznel plačlivý tón. „Nechápem! Môj syn slepý a slabomyseľný!“ Skríkol: „A prečo? Kvôli prekliatej interrupcii!“ Ako bez rozumu hlavou viac ráz udrel do steny a neviazane sa rozvzlykal.

Gabriela Mello-Wilbanková, ktorá zdesene pozorovala manželov výbuch, bola do hĺbky otrasená. Jej dieťa, jej prvé dieťa — možno slepé a postihnuté!?

Podvedome si vytiahla prikrývku vyššie na plecia. Na celom tele ju premkla zima. Oči sa jej naplnili slzami. Nebola schopná sústrediť sa na myšlienky, no potom sa jej zrazu zmocnili výčitky svedomia. Čo to len vykonala! Prvé dieťa by na svet určite prišlo zdravé, ona ho však odvrhla. Dala si ho vziať! Najprv sa chcela vypracovať v zamestnaní. „Potom môžeme mať detí, koľko len budeš chcieť,“ sľubovala mužovi. A teraz, keď si bábätko želali, nemohla už porodiť zdravé dieťa. Možno jej syn dokonca umrie. Ona je vinná, ak neprežije! Ona je vinná, ak svoj život bude musieť prežiť slepý a postihnutý! Vinná! Len ona! Preklínala deň, v ktorý svoje prvé dieťa zatratila a odmietla. Prekliala hodinu, v ktorú sa rozhodla pre interrupciu. Neskoro! Čas sa nedá vrátiť! Už sa to nedá napraviť! Utrápene si priložila ruky k ušiam. Neznesie manželovo bedákanie. Každý jeho vzlyk sa v nej ako obviňujúci hlas ozýval tisícnásobne silnejšie. Ako ohnivý nápis na múre sa jej vynorilo: Ako matka na celej čiare sklamala! Dnes žne, čo pred rokmi zasiala! Trpké ovocie a výčitky svedomia, ktoré vtedy zahnala, dnes ožili. Bolo to jasné a nesmierne to bolelo!

Obetovala ľudský život na oltár sebeckej profesionálnej ctižiadosti. A vina jednoducho nevymizla. Možno tlela pod tenkou kôrou tak dlho, kým nebola odčinená. Naplnila sa vina dnešným dňom?

Pri pokuse potlačiť bôľ a prehlušiť vnútorný hlas váhavo oslovila manžela: „Spolu to zvládneme. Je jedno…“ Ďalej sa nedostala. Jej muž sa zvrtol a začal kričať ako pomätený: „Spolu! Teraz zrazu ,spolu‘!“ Na spánkoch a krku mu vystúpili žily. „Ako sa len časy menia! ,Ja‘ ešte nechcem dieťa! Vtedy sme mohli mať zdravé dieťa! A dnes? Dnes veľkoryso ,spolu‘. A prečo? Pretože si porodila mrzáka…“ Zarazil sa uprostred vety, akoby nečakane dostal ranu do tváre. Slovo za slovom si uvedomoval, čo povedal. Rozpačito si rukou prešiel po tvári a sklonil hlavu.

Vedel, že by sa za svoju ukrutnú netaktnosť mal ospravedlniť, ale hrdosť a zlosť mu to nedovolili. Opatrne sa odvážil pozrieť manželke do tváre. Bola ako skamenená. Alexander nepostrehol, že zasiahol hlavný nerv ich manželstva. Áno, nepostrehol, že pomaly začalo odumierať.

 
 

Keď Kristína okolo siedmej večer skončila službu, bola s nervami hotová. Chcela iba jedno — čo najrýchlejšie sa dostať do bytu. Dúfala, že tam bude môcť vypnúť a zabudnúť — dnešný odporný deň jednoducho pochovať. Keďže ju čakanie na autobus znervózňovalo, bez okolkov si vzala taxík. Jazda na ňu pôsobila upokojujúco. Tichý monotónny zvuk motora a mäkké pohodlné sedadlo prispeli k tomu, že sa uvolnila. Napriek pomerne čulej premávke mala pocit, že navôkol vládne blahodarný pokoj.

Doma v dvojizbovom apartmáne okamžite otvorila okná. Ortuť medzičasom klesla na príjemnú hranicu a túto pohládzajúcu teplotu dychtivo vychutnávala. Vyčerpaná sa s roztiahnutými rukami a nohami hodila na gauč. Myšlienky jej rýchlo zmalátneli a únava sa rozliala aj do končatín. Viečka jej ťažko klesli, zaklipkali a napokon sa zavreli. Keď sa Kristína opäť prebrala, nad mestom sa vznášal večerný pokoj. Zívajúc si pretrela oči. Potom zacítila škŕkanie v žalúdku. Zachvátil ju strašný hlad. Naposledy jedla čosi o tretej, chlebíček. Pozrela na náramkové hodinky. Pol deviatej. Cítila sa síce celkom fit, no nemala chuť stráviť večer doma. Náhle sa rozhodla, schytila kabelku a vyšla z bytu.

Špagety á la carbonara, veľký taliansky šalát a na záver hruškový koláč utíšili jej náramný hlad. Namiesto škŕkania sa teraz ozvalo niečo iné, na čo bezpodmienečne chcela zabudnúť: spomienka na uplynulý deň. Všetko jej znova tancovalo pred očami: žena kričiaca od bolesti, zápasenie človiečika so smrťou v studenej miske, striekajúca krv v odsávacej hadici, roztrhané údy, riaditeľovo odmietnutie.

Bagenholm ju chladne odbil a podkopal jej pevnú pôdu pod nohami. Čo mala robiť? Dať výpoveď? Z čoho by potom žila? Na pár týždňov by jej vystačili úspory. A potom? Keby si chcela nájsť nové miesto, musela by sa odsťahovať ďaleko. Pretože vedúci personálnych oddelení v nemocniciach sa navzájom väčšinou veľmi dobre poznali a telefonovali si, len čo sa u nich o prácu zaujímal niekto z okolitých nemocníc. A v mestskej nemocnici už očividne nemala dobré meno. Alebo má zostať? V tom prípade, ak sa nechce pracovne zruinovať, jestvuje iba jedna možnosť: nepočúvať hlas svedomia a o neprávosti mlčať. Už iba pri pomyslení na túto vysokú cenu ju chytal záchvat. Pohár vína zúfalo vypila jedným dúškom.

„Chutilo?“ Prišiel čašník, aby odpratal zo stola. „Veľmi lahodné, ďakujem,“ odpovedala akoby mimochodom. „Prineste mi, prosím vás, ešte jeden pohár vína, dobre?“

Čašník prikývol, zobral pohár a tanier, na ktorom Kristína nenechala nič okrem pokrčenej servítky, a odišiel. Kristína sa opäť oddala myšlienkam. Stiahlo jej žalúdok. Nebolo to však z vína. Zmohol ju strach z budúcnosti. Čo len robiť? Naozaj má ísť na vedenie ošetrovateľskej služby a dať výpoveď?

Myšlienkový pochod jej znova prerušil čašník, ktorý priniesol objednaný pohár vína. „Na zdravie!“ „Ďakujem,“ odvetila stručne a hneď si aj odpila tri veľké glgy. Kŕče v oblasti žalúdka na zlomok sekundy povolili.

K stolu sa nečujne priblížil muž. „Ahoj.“

Kristína dvihla pohľad od pohára s vínom a v okamihu sa jej vyjasnila tvár. „Peter!“ vyrazila zo seba potešená a razom ožila. „To je ale prekvapenie, že ťa tu stretávam. Poď, sadni si!“

„Vlastne to nie je prekvapenie,“ opravil ju Peter Fleming so smiechom, keď si sadal oproti nej. „Toto je totiž naša obľúbená reštaurácia. Ak častejšie…“

„Naša?“ podotkla Kristína zaskočene.

Zaškeril sa. „Nie, je to inak, ako si myslíš: Chodíme sem s kolegami z redakcie.“

„Vždy si vynikal v čítaní myšlienok,“ smiala sa Kristína. „Hej, to je pravda,“ poznamenal sucho a vážnym tónom dodal: „A preto tiež viem, že ti je nanič.“

„Ako si na to prišiel?“ rozhorčila sa Kristína. „Cítim sa výborne.“

„Preto do seba hádžeš jeden pohár za druhým? Ale, Kristína! Poznáme sa tak dlho, mňa neobalamutíš.“ Rozpačito sklopila zrak. Ostala zahanbená, že sa dala strhnúť a oklamala starého priateľa. „Prepáč, Peter,“ povedala priduseným hlasom a nevládala zabrániť, aby jej po nose nestiekla slza. „Cítim sa priam pod psa.“

Po priznaní sa pustila do plaču. Ticho vzlykala a vyrozprávala Petrovi Flemingovi celý nepríjemný príbeh, ktorý sa začal pred niekoľkými týždňami, keď prišla na oddelenie. V tejto chvíli vonkoncom neregistrovala, že porušila povinnosť mlčanlivosti. Bola rada, že našla niekoho, komu si mohla vyliať srdce. A Peter Fleming bol tichý a pozorný poslucháč. Hoci sem prišiel s kolegami stráviť príjemný večer, trpezlivo počúval. Robil to ochotne. Zo starého priateľstva, ale aj preto, že ju jednoducho mal veľmi rád. Ako deti sa často spolu hrávali, lebo vyrastali v rovnakom činžiaku. Po škole sa ich cesty síce rozdelili, no kontakt nestratili. Tak priateľstvo vydržalo až dodnes. Peter Fleming bol iba o rok starší od Kristíny a pracoval ako novinár v najväčšom nakladateľstve v meste, ktorého najziskovejší časopis — týždenník — sa v krajine predával v trojmiliónovom náklade. Čím viac Kristína prezrádzala o zážitkoch z gynekologickej ambulancie, tým väčšmi mu oceľovomodré oči pod plavými vlasmi zahaľovala clona zdesenia. Doteraz sa ešte podrobnejšie neinformoval o téme „interrupcia“. To, čo sa dozvedel z Kristíniných úst, ním otriaslo a nútilo ho pozorne počúvať. Skľúčene sa chúlil na stoličke. Len vďaka čašníkovi, ktorý sa pri stole zjavil s nápojom, sa nedal uniesť tým, čo práve počul.

„Prajete si tonik priniesť sem, pán Fleming, alebo…“ Peter Fleming si vzal pohár z tácky, na dúšok ho vyprázdnil a postavil späť.

„Prineste mi ešte jeden, Giovanni.“

„Ale k stolu tam vzadu, ku kolegom,“ dodala Kristína. „Chceš sa ma zbaviť?“

„Prirodzene, že nie, Peter,“ odvetila Kristína, „a ty to dobre vieš. Ďakujem ti, že si ma tak ochotne počúval. Ale už ťa viac nechcem okrádať o čas. Kolegovia ťa čakajú.“

„Ach, tých vidím každý deň.“

„Nijaké odvrávanie!“ Kristína sa naňho dobromyseľne usmiala. „Cítim sa už oveľa lepšie. Naozaj! Uľavilo sa mi, keď som ti vyrozprávala, čo mám na srdci.“

„V poriadku! Ak na tom trváš!“ prestal odporovať a vstal. „No ak sa neodbytná ,nočná mora‘ vráti a bude ťa otravovať, neváhaj a zavolaj mi, dobre?“

„Dobre!“ „Sľubuješ?“ Kristína s úsmevom žmurkla a povedala: „Sľubujem!“ Luskol prstami a vzdialil sa. To, čo počul, mu na zvyšok večera nedalo pokoj. Neuveriteľné veci, do ktorých ho zasvätila, sa mu držali v hlave ako muchy na mucholapke. A jedna vec sa mu pritom zdala iná, pokiaľ išlo o novinársky svet, takpovediac nie podenková. Pôsobila naňho skôr ako vzácny hmyz. Kristína ju spomenula iba náznakom, lebo jej nepripisovala dôležitosť.

No keď o nej hovorila, Petrovi okamžite zaplo. Bol si istý; zvláštne hliníkové debny, ktoré sestra Ruth nosila hore-dolu, znamenali niečo viac. Omnoho viac!

 
 

„Čo sa deje?“ poklopal Petra Fleminga po pleci kolega, keď novinári krátko pred polnocou vyšli z reštaurácie a príjemnou mesačnou nocou kráčali k autám. „Dnes večer si vyzeral ako duchom neprítomný. Trápi ťa niečo?“ Žartom štuchol Petra do rebier. „Alebo bola tá pekná tmavovláska, z ktorej si taký nešťastný, tvoja informátorka?“ Hlasno sa zasmial.

Peter Fleming sa na vtipne myslenej poznámke nasilu uškrnul. „Občas tresneš strašnú hlúposť, Harry!“ pokrútil hlavou a strčil kľúčik do dverí Renaulta Coupé. „Ale ak to uspokojí tvoju zvedavosť — prezradila mi, že náš starosta trpí ťažkou očnou chorobou.“ Nastúpil do auta. „Naozaj?“ Redaktor zavoňal senzáciu. „Rozprávaj!“ „Áno, odkedy je ženatý, nevidel peniaze!“ žmurkol, zaškeril sa a zabuchol dvere na aute.

„Ha! Ha!“ zosmiešnený kolega žart vôbec nepokladal za vydarený a za miznúcim autom rozladene mávol rukou. Peter Fleming sa ponoril do preriednutej premávky a čochvíľa bol v cieli.

Dvoma skokmi vzal šesť schodov, vedúcich ku vchodu a za otáčavými dverami zmizol vo vežiaku z ocele a betónu. „Dobrý večer, pán Fleming! Zase máte nočnú?“ priateľsky pozdravil informovaný vrátnik.

Peter Fleming mužovi za kontrolnou priehradkou kývol, no nespomalil a zamieril k výťahom. „Veru, u nás pracovať znamená nielen zbierať nápady v teréne.“ Vrátnik sa úprimne zasmial. „Kam idete?“

„K zdroju.“

Kým stláčal gombíky na paneli, prišiel výťah. Potreboval iba zopár minút, aby pasažiera vyviezol k zdroju, na najrušnejšie poschodie budovy nakladateľstva Celten. Nenachádza sa tu pramenistá voda, zozbieravajú sa tu milióny informácií. Počítače vo dne v noci zachytávajú hlásenia, ktoré ponúkajú tlačové agentúry z celého sveta. Peter Fleming sa obrátil k miestu, kde boli pripravené spracované informácie. Tu zaručene nájde čosi o veci, čo mu od rozhovoru s Kristínou nedá pokoj.

Vošiel do pracovne, kde v túto nočnú hodinu nebolo živej duše. Cieľavedome zamieril k jednému z množstva počítačových terminálov, sako si zavesil cez operadlo stoličky a pustil sa do práce.

Vďaka skúsenostiam s touto technikou netrvalo dlho a Peter Fleming našiel, čo hľadal. Teraz už musel iba stlačiť gombík, a počítač ponúkal jeden článok za druhým. Prvý článok, ktorý sa zjavil na obrazovke, bol z írskeho časopisu Cork Examiner z 25. augusta 1983. Stálo v ňom, že komisia Európskeho parlamentu dostala správu, kde upozorňovali na deti, ktorých matkám interrupciu urobili v dvanástom až dvadsiatom prvom týždni cisárskym rezom. Na ich orgánoch robili rôzne pokusy. Okrem toho niektoré nenarodené deti zmrazovali a predávali kozmetickým firmám.

Peter Fleming zdúpnel. Článok dal vytlačiť a vyvolal si ďalšiu informáciu. V Arizona Republic z 26. marca 1981 stálo, že firma Squibb Drug Company štrnástim tehotným ženám ponúkla bezplatnú interrupciu, ak pred zákrokom užijú istý liek a dajú súhlas, aby na plodoch vykonali krvnú skúšku. Lekárom vraj firma zaplatila 10000 dolárov. Ďalšie správy hovorili o experimentálnych pokusoch na odňatých plodoch, napríklad o tom, že dvaja lekári žijúcim plodom odobrali mozgy a udržali ich pri živote až do piatich mesiacov.

Peter Fleming neveril vlastným očiam! O takýchto hrozných, človeka zneužívajúcich praktikách už možno čosi začul, ale vždy ich odbavil ako fámy. Nechcel pripustiť, že by mohli existovať lekári a vedci, ktorí by boli takého niečoho schopní. Teraz sa o tom presvedčil. Správy ním natoľko otriasli, že mu od vypätia nad vrchnou perou slabo vystúpil pot.

Ďalší text, ktorý počítač ponúkol, bol z Pittsburgh Catholic. Podával svedeckú výpoveď anesteziologičky zo ženskej kliniky v Pittsburghu, ktorá zaznela pred interrupčnou komisiou v Pennsylvánii. Najmä dve vety z nej Petrovi Flemingovi udreli do očí.

„…Pokladám za takmer zvrhlé musieť sa prizerať, ako deti — kým ešte žijú, hýbu sa a pokúšajú sa dýchať obaľujú do ľadu a potom čo najrýchlejšie odvážajú do laboratória… Moja prosba, aby som viac nemusela asistovať pri interrupciách, bola zamietnutá pod hrozbou prepustenia, pokúšali sa ma zastrašovať…“

Musel myslieť na Kristínu. Nepodobal sa tento text na to, čo mu dnes večer rozprávala? Naskočila mu husia koža.

Počítač ponúkal na tému „pokusy o plodoch“ ešte viac článkov z rôznych časopisov — TIME, Medical Tribune, Science, no Peter mal predbežne dosť materiálu. Teraz mu išlo o to, nájsť medzičlánok reťaze. Prvým bola interrupcia, posledným laboratórne pokusy — a stredným zjavne organizovaný obchod s embryami. Nech sa to zdá akokoľvek neslýchané, podľa všetkého existoval.

Nakŕmil počítač, aby zistil, či sú okrem USA aj v iných štátoch takéto prípady známe. Výsledok potvrdil jeho zlé tušenie. Istý nemecký denník z roku 1986 v krátkom článku s nadpisom „Obchod s plodmi po interrupcii“ oznamoval: „Roland Rosler, poslanec CDU v hessenskom parlamente, predložil dôkazy, že existuje profesionálny obchod s nenarodenými deťmi, čo zahrnuje aj plody po interrupcii. Politik zverejnil štvorfarebný katalóg americkej sesterskej firmy Flow Laboratories GmbH z Meckenheimu. V ňom podnik ponúka tak celé ľudské embryá, ako aj jednotlivé časti: pečeň, pľúca, obličky, semenníky, kožu, svaly atď. V katalógu pod objednávacím číslom OS-547 stálo doslova: černoch (pohlavie mužské), embryonálne pľúca, rastové médium 1…“

„Kde to vlastne žijem?“ položil si otázku otrasený Peter Fleming. Medzera sa tým zaplnila. Aj tento cenný text si dal vytlačiť.

Chýbali mu už len mená. Mená kompetentných ľudí, na ktorých by sa mohol obrátiť. Aj v tomto prípade si vzal na pomoc počítač, ktorý mu zvyčajnou rýchlosťou ponúkol plnú stranu formátu A4. Zoznam priložil k ostatným papierom. Mená prebehne zajtra.

Zívajúc sa natiahol a pozrel na hodinky. Bolo už hodne viac ako jedna. Vypol terminál, zobral spracované papiere a ležérne si cez plece prehodil sako. Unavený, ale spokojný opustil miestnosť a onedlho budovu nakladateľstva, kam sa po krátkej noci znova vráti.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 9 . . . . . . .

 
 

 
 

Neznesiteľná vlna horúčav sa podľa predpovede meteorológov ešte zopár dní držala. Potom sa cez noc zo západu prihnali mraky. Teplota premenila mesto na skleník, v ktorom tiesnivá spara ľudí potrápila, najmä starých a srdciarov. Vždy znova sa ozývali sirény sanitiek. Až do polnoci to bola len otázka času, kedy sa spustí oslobodzujúca búrka.

Napriek horúčave bolo treba vykonávať domáce práce. Pani Landeauová niesla v náručí celú kopu vyžehlenej bielizne. Odmalička bola zvyknutá tvrdo pracovať.

Skôr ako siahla po kľučke, odhrnula si z čela prameň vlasov, potom vstúpila do dcérinej izby. Bola tam úplná tma. Natália asi kvôli slnku spustila rolety. Pani Landeauová načiahla ruku za vypínačom pri dverách. Keď zapla lampu a žiarivé svetlo zaplavilo izbu, zľakla sa. Bielizeň v náručí sa povážlivo zaknísala. Bleskurýchlo na ňu položila zvrchu ruku a vyrovnala ju.

„Ty si tu?!“ vyletelo z nej prekvapene. „Myslela som, že si šla na stretnutie!“

Natália bez pohnutia ležala na posteli, ruky mala skrížené pod hlavou. Prázdnymi očami, ktoré ani teraz, keď sa rozžiarilo ostré svetlo, neprižmúrila, uprene hľadela do stropu.

Pani Landeauová bola chvíľu na pochybách, keďže nevedela, ako má reagovať na dcérino mlčanie. Už týždne to išlo takto! Pozbierala všetky sily, aby sa správala prirodzene, a podišla k šatníku. Počas veľmi svedomitého triedenia bielizne sa pokúsila tak uvoľnene, ako to len bolo možné, povedať: „Keby som bola vedela, že si tu, mohla si hovoriť s pastorom Valentínom. Práve telefonoval a pýtal sa na teba. Myslel, že si mu skúšala volať, a nezastihla si ho. Mám ti odkázať, že dnes večer je do ôsmej doma.“

Kradmo pozrela na posteľ, či jej slová vyvolali vôbec nejakú reakciu. No dcéra ležala mlčky a ani sa nepohla. Deprimovaná pani Landeauová vložila do priečinka posledný kus bielizne, zavrela skriňu a zhrbená vyšla z izby. Nikto nespozoroval slzy, ktoré jej stekali po tvári. Zhasla svetlo a miestnosť opäť zaliala tma, ktorá dcéru pohltila. Kým vošla do kuchyne, náhlivo si opakom ruky poutierala slzy. Bude lepšie, ak si ich manžel nevšimne. Iba by ho to väčšmi popudilo proti Natálii.

„Kondenzát steká po dverách a dlaždiciach ako z vodovodu,“ povedal Walter Landeau a odpil si hlt z osviežujúcej minerálky, v ktorej štrngali kocky ľadu. Pred hodinou prišiel z práce, chvíľu čosi robil v pivnici a teraz láskyplne prestrel na kávu.

„Aj z mrazničky, či nie?“ spýtala sa manželka a posadila sa k nemu. Walter Landeau prikývol. „Tomu sa len ťažko dá zabrániť.“

„Nechaj zatiaľ tak,“ povedala, „určite spŕchne.“

„Áno, no chcem ešte urobiť novú debnu na zemiaky.“ Pán Landeau sa poškrabal na ramene. „Vlastne by mi s tým mohla trochu pomôcť Natália.“

Jeho žena na to nič nepovedala.

Pochutili si na domácej bábovke, potom Walter Landeau odhodlane vyprázdnil pohár, takže na dne ostali malé kocky ľadu.

„Tak, a teraz sa znova pustím do práce,“ povedal, vyšiel z kuchyne a mieril k dverám Natáliinej izby. Pani Landeauová vystrašene hľadela za ním. Schúlená ostala mlčky sedieť. Začula krátke rázne zaklopanie, potom slabé vrznutie kľučky.

Landeauove oči si rýchlo zvykli na zmenu svetla, pretože tmavú izbu osvetľovala žiara obrazovky.

„Nemáš sa čo učiť?“ Veľmi sa usiloval zachovať pokojný tón, nevyčítať.

Medzi Natáliou a ním celé týždne vládlo takmer neznesiteľné napätie a už viac ráz len-len že nedošlo k veľkej hádke.

Stál vo dverách a čakal na odpoveď. Nič. Natália nehybne sedela na posteli a uprene civela na obrazovku, akoby nikto nebol vošiel a akoby ju nikto nebol oslovil. Jej správanie pána Landeaua napriek všetkým predsavzatiam privádzalo priam do zúrivosti. Podráždene podišiel bližšie a vypol malý čiernobiely televízor. Videl iba Natáliine nejasné obrysy. Preto si nevšimol oči, ktoré naňho hľadeli.

„Chcel by som…“ musel si odkašľať, pretože hlas mal zatiahnutý od napätia, „…chcel by som, aby si mi pomohla v pivnici,“ ukončil vetu. Nečakajúc na odpoveď, vyšiel z izby, pričom dvere nechal za sebou otvorené.

Keď schádzal po schodoch do pivnice, zachvátil ho zlý pocit. Kým pripravoval jednotlivé diely debny na zemiaky, načúval, či sa po schodoch neblížia kroky. Všade vládlo ticho. Dcéra neprichádzala. Rozzúrený schmatol z debničky na náradie kladivo a rútil sa k dverám. Otvoril ich — a strhol sa. Pred ním stála Natália v čiernom oblečení. Bojazlivo riskoval pohľad na jej tvár, aby zistil, čo s ňou je. Nič! Ani zlosť, ani odpor, ani nič iné. Mal pred sebou tvár bez výrazu so zvláštne iskriacimi očami. „Debnu na zemiaky nezvládnem dať dokopy sám,“ povedal čo najpokojnejšie a vrátil sa do zadného rohu, kde stáli dielce.

Mlčky, ale poslušne robila Natália všetko, čo jej otec povedal. Tešilo ho to, a keď napokon debna stála v rohu, cítil sa povzbudený a nadpriadol rozhovor.

„Natália,“ oslovil ju opatrne, „náš vzťah už nemôže ďalej pokračovať tak ako za posledné týždne. Ak sa obaja pousilujeme…“

„Zdá sa, že si nič nepochopil!“ skočila mu do reči. „Natália, prosím ťa! Rozprávajme sa rozumne!“ povedal naliehavo.

„To si mi mal navrhnúť, skôr než si sa na mňa vykašľal. Kým sa z teba stal kat môjho dieťaťa. Teraz je neskoro!“ Otec zbledol ako stena a spodná pera sa mu chvela. „To nie je pravda. Ako sa to zhováraš s otcom!?“

Natália ostala pokojná. Pri odpovedi sa jej ani sval nepohol. „Rozprávam sa s tebou tak, ako si sa ty voči mne zachoval. Hovoríš si síce otec, no nie si ním.“

Walter Landeau očervenel ako paprika. „Čo si to dovoľuješ!“ vybuchol a zlostne, dvíhajúc pravú ruku, podišiel k nej o krok.

Napriek hroziacemu pohybu ani nemrkla. „Chceš ma udrieť?“ spýtala sa a prázdnotu nahradil opovržlivý výraz. „Jasné, na to si odborník! Mlátiť a rozkazovať!“

V očiach jej svietila spaľujúca nenávisť. „To, čo ste mi vykonali, ty a mama, no predovšetkým ty, to vám nikdy nezabudnem. Tak, ako ste ublížili mne, ublížim ja vám. Len počkajte! Čoskoro sa dočkáte! Veľmi skoro!“

Kým bol Walter Landeau vôbec schopný pochopiť, čo sa deje, čierna postava sa z pivnice nebadane vytratila.

 
 

O 18:10 toho istého dňa vyhľadal pastor Valentín s kyticou v ruke oddelenie šestonedeliek. Keď otvoril dvere na oddelenie, prvý pohľad mu padol na servírovací stolík, ktorý stál uprostred chodby a na ktorý sestra práve kládla tácku s večerou. Pozrela k dverám a na tvári sa jej zjavil úsmev. Pastor Valentín sa demonštratívne ovial.

„Teraz sa už pracuje trocha lepšie, však?“

„Oveľa lepšie,“ odvetila zase sestra a prevrátila oči. „Bolo to naozaj hrozné. Odvčera zase tá hlúposť na klimatizačnom zariadení funguje. A konečne sa tu dá dýchať!“ „Všimol som si to hneď, keď som dolu vošiel. V porovnaní s vonkajškom je tu vnútri teraz naozaj príjemne.“

„Tá spara je na nevydržanie, no nie?“

Pastor zafŕkal. „Každý krok je utrpením.“ Kývol hlavou k oknu smerujúcemu von, kde sa povážlivo zatiahlo, a povedal: „Čoskoro sa to spustí.“

Sestra sledovala jeho pohľad. „Nevadí! Hlavne, že sa pritom poriadne ochladí.“

Valentín prikývol, potom sa spýtal: „Kde leží pani Mello-Wilbanková?“

„Vzadu naľavo. Izba číslo osem.“ Sestra ukázala na koniec chodby.

„Ďakujem,“ kývol Valentín priateľsky. „A ďakujem pekne aj za informáciu.“

„Ach, rado sa stalo,“ kývla sestra a ponáhľala sa upratať ďalšiu izbu.

Filip Valentín bol už takmer na konci chodby, keď počul, ako sa zatvorili dvere. Krátko nato spoza rohu vybehla sestra s tácňou v ruke. Trochu sa zľakla, pribrzdila a pozdravila ho.

„Dobrý deň, pastor Valentín.“

„Dobrý deň, sestra Táňa,“ odvetil a žmurkajúc pokračoval: „Celú službu sa nezastavíte, však?“

„No,“ vzdychla a mykla plecami, „inak nestíhame.“ Pokrútil hlavou: „Je vás tu stále primálo!“ Zbežne pozrel na tácku a poznamenal: „Nemala veľkú chuť do jedla, však nie?“

„To je ešte hodne zmiernené. Vôbec nemala chuť! Sotva sa ho dotkla. A zo dňa na deň je to horšie. Stáva sa skutočným problémom.“

„Taká je chorá?“

Sestra pokrútila hlavou. „Je to podmienené psychicky. Vlastne by sme mali riešiť aj tieto problémy, ale na to nám jednoducho neostáva čas — žiaľ.“

Valentín chápavo prikývol. „A to v časoch, keď počet psychicky chorých ustavične stúpa!“

Rozlúčil sa, pritom jej mierne stisol predlaktie a zamieril k izbe za roh. Čo je s pani Mello-Wilbankovou? pýtal sa v duchu. Prečo by mala táto navonok úspešná žena psychicky trpieť?

Dva razy zaklopal, ženský zvučný hlas ho pozval ďalej. „Pán pastor? Ani som nevedela, že je to so mnou také zlé,“ vítala ho samopašným smiechom, plným čierneho humoru.

„Blahoželám vám k prírastku, pani Mello-Wilbanková,“ začal Valentín a odovzdal kyticu.

Gabriela sa v posteli posadila a rozžiarene prijala kvety. „Odkiaľ viete…?“

Filip Valentín sa beťársky zaškľabil. „Máme svoje zdroje.“

Gabriela Mello-Wilbanková hľadela na kyticu, Valentín si pritiahol k posteli stoličku a so smiechom dodal: „Je zvláštne, že pastora ľudia často dávajú do súvislosti s umieraním a smrťou. Pritom im vlastne vykladám smrť aj život, aby si medzi nimi vybrali.“

Gabriela Mello-Wilbanková nechápavo dvihla jemné obočie, no nespýtala sa, ako to myslel, ale vždy znova a znova pozerala na kvety.

„Sú naozaj krásne!“ povedala veselo. „Skutočne pestrá kytica. Veľmi sa mi páči!“ Zľahka si ju pritlačila a ovoniavala každý kvet jednotlivo, aby vychutnala ich vôňu. „Ďakujem vám, pastor. Veľmi ste ma potešili.“

Filip Valentín z jej prehnanej radosti takmer zrozpačitel. „Je to len drobná pozornosť. Dieťatko… ach, skoro by som zabudol.“

Siahol do bočnej priehradky v aktovke a vytiahol malý pravouhlý predmet, zabalený v pestrom ozdobnom papieri. „Toto pre vás vybrala manželka. Aj ona vám srdečne blahoželá.“

Gabriela Mello-Wilbanková s otvorenými ústami prijala darček. „To je…“ jachtala, nezmohla sa na slovo. „Neviem, čo povedať.“ Trocha nemotorne začala prstami nervóznymi od vzrušenia rozväzovať stuhu. „Zaobchádzate tak s každým vo farnosti?“

„Áno. Prečo by nie?“

„Skvelé!“ odvetila uznanlivo a odstránila zo strán lepiace pásky.

„Ach, viete,“ spustil dobromyseľne a s úsmevom si prstom zľahka prešiel po chrbte nosa, „každý kresťan vie, že Ježiš mu obetoval celý svoj život — až do smrti. A vie teda, že sám žije, aby obdarovával iných.“

Opäť naňho spýtavo pozrela so zdvihnutým obočím, pretože nepochopila zmysel jeho slov. Ale ani teraz sa nezarazila. Namiesto toho vybalila knižočku.

 
 

Tentoraz nevybuchla spontánnou radosťou. Naopak Gabriela Mello-Wilbanková zvláštne zmĺkla a meravo civela na obálku. Valentín okamžite zaregistroval jej reakciu, no nevedel si ju vysvetliť. Kým manželka brožúrku zabalila, ukázala mu ju. Na obálke bola proste fotka srdečne sa smejúceho dieťaťa.

Prečo sa zrazu ponorila do pesimizmu, až jej do očí vyhŕkli slzy? Stiesnene sa na stoličke pomrvil. Gabriela Mello-Wilbanková pustila knihu na prikrývku a s plačom si skryla tvár do dlaní.

„Odpustite, pán pastor,“ zavzlykala.

„Nemusíte sa ospravedlňovať za pocity, pani Mello-Wilbanková. Tou knižočkou som sa zjavne dostal do šlamastiky. Nemám síce ani najmenšie tušenie prečo, ale je mi to úprimne ľúto. Keby som bol vedel…“

„Nie je to vaša vina,“ povedala so zaslzenými očami. „Je to milá knižočka a pekný dar. Ide len o dieťa na obálke…“ Sklonila hlavu. „Pripomenulo mi to, že moje dieťa sa tak možno nikdy smiať nebude.“

Filip Valentín bol zmätený. Prečo mu sestry nič nepovedali? Chvíľu ostal bezradný.

„To som nevedel,“ priznal sa súcitne.

„Išlo o predčasný pôrod,“ začala a utrela si zaslzené líca.

Napochytre vytiahol balíček papierových vreckoviek a podal jej ho. S vďačným úsmevom si jednu vytiahla, utrela si kútiky očí a osušila ruku. Pohrávajúc sa s vreckovkou, namáhavo pokračovala: „Dieťa je možno slepé… a aj inak postihnuté.“

Teraz Valentín pochopil. Preto sa jedla ani nedotkla! A preto sestra povedala, že nechutenstvo je podmienené psychicky!

„To ma mrzí,“ poznamenal súcitným hlasom a priamo na ňu pozrel. „Reptáte teraz?“

„Na Boha? Pôsobím tak naivne, pán pastor?“ spýtala sa takmer vyčítavo. „Nie som natoľko obmedzená, aby som ho nebrala na vedomie, kým sa mi vodí dobre, a obvinila ho, len čo ma postihne nešťastie. Niežeby som bola taká zbožná. To nie. Iba to pokladám za… hlúpe. Je to vrcholne nedôsledné. Podľa mňa, ak je človek strojcom svojho šťastia, potom by sa nemal obracať na Boha, keď mu osud nepraje.“

Na chvíľu sa zasekla. Keď pokračovala, v hlase jej znelo hlboké roztrpčenie.

„Okrem toho v mojom prípade by išlo len o lacnú výhovorku, keby som za nešťastie svojho syna vinila niekoho iného. Tým by som snáď mohla oklamať ostatných, no nie seba, vlastné svedomie.“

Tón jej stvrdol. „Pretože ja som na vine synovmu tragickému osudu. Ja nesiem zodpovednosť za to, že možno nikdy neuzrie tento svet. To ja som si pred rokmi dala urobiť interrupciu, pán pastor, a preto som predčasne porodila.“

S kamennou tvárou pozrela Valentínovi priamo do očí. „Čo je, nepohoršuje vás to?“ provokovala ho agresívnym tónom.

Pokojným hlasom jej položil otázku: „A prečo by malo?“

Hystericky sa zasmiala. „Dala som si zabiť dieťa a zruinovala som ďalší ľudský život. A vy tu sedíte ako kvargľa. Čo nechápete?“ skríkla. „Pred vami tu leží vrahyňa!“ „Interrupcia je vražda, tu naozaj nič nemožno predstierať. Ale pri šesťdesiatich miliónoch vrážd detí ročne zabitých v ženskom tele som sa prestal pohoršovať. Na čo je pohoršenie dobré? Žiada sa konať. Pomohlo by vám z mojej strany rozhorčenie, alebo morálna prednáška so zdvihnutým ukazovákom? Sama predsa dávno viete, že ste sa previnili. A vina vás trýzni. Mám aj ja jatriť ranu tým, že sa naoko pohorším? Myslím, že bude oveľa rozumnejšie, keď vám ukážem, ako sa zbaviť pocitu viny, aby sa vám odľahčilo svedomie a v srdci vám zavládol pokoj.“ Opovržlivo sa zasmiala. „Hádam si naozaj nemyslíte, že sa ešte niekedy dokážem zmieriť so svojím svedomím!“ „Ale áno, dokonca som o tom presvedčený,“ odvetil Valentín s istotou. „Kto žije v mieri s Bohom, ten sa zmieri aj sám so sebou. Preto vôbec nezáleží na tom, či vás ja vidím ako vrahyňu. Rozhodujúce je, že si to priznáte pred Bohom. Musíte sa s ním zmieriť — a to je možné! Nedovoľte vnútornému hlasu, aby vám našepkal opak. Klame! Mohol by som poukázať na množstvo žien, ktoré boli v rovnakej, zdanlivo bezvýchodiskovej situácii ako vy.“

Gabriela Mello-Wilbanková načúvala skepticky, ale pozorne a Valentín vytrvalo rozprával ďalej. „Aj v biblii na to existujú príklady. Poznáte Mojžiša a Dávida?“ Pokrčila nos. „Nemala som veľmi dobré známky z náboženstva. Ak ma pamäť neklame, Mojžiš vyviedol izraelský národ z egyptského područia a Dávid bol významný kráľ.“

„Správne. No, tie známky nemohli byť až také zlé,“ podotkol s úsmevom. „Viete, čo mali tí dvaja, okrem významného postavenia, ešte spoločné?“

Mykla plecami.

„Každý z nich mal na svedomí ľudský život! Každý bol vrahom! Mojžiš zabil Egypťana, Dávid sa najprv dopustil cudzoložstva so ženou jedného zo svojich gardistov a potom ho dal zabiť, aby zakryl svoj prečin. Napriek tomu biblia oboch žehná a oslavuje. Mojžiš sa stal veľkým izraelským vodcom a päť kníh biblie dokonca nesie jeho meno. Dávid dostal od Boha obrovskú ríšu a napísal väčšinu žalmov. Biblia zdanlivo paradoxne menuje Mojžiša Božím vyvolencom a Dávida dokonca mužom Božieho srdca.

Znie to neuveriteľne, však? Boh sa stavia na stranu vrahov! A pritom vtedy určite žili aj nevinnejší ľudia ako tí dvaja. Skôr by sa nám žiadalo povedať, že patrili do väzenia, nie do služieb Božích. To je naša úvaha. Ale Božia je iná! Nevidí len ľudské činy. Vidí aj do srdca. A práve tam, v srdci, sa u Mojžiša a Dávida udial rozhodujúci proces. Nepokúšali sa svoju vinu zakrývať, alebo sa vyhovárať. Ani ju v sebe nepotláčali! Ich život napriek vraždám prešiel radostnou a požehnanou zmenou, pretože sa zdôverili Bohu. Otvorene a priamo pred ním uznali zločinecké činy za vinu. Dávid ju dokonca pred celým ľudom otvorene vyjadril v žalmoch.

Píše napríklad: ,Dokonale ma umy od neprávosti a očisti ma od hriechu. Lebo poznám svoje prestúpenie a svoj hriech mám vždy pred sebou. Voči tebe, tebe jedinému som sa previnil a vykonal som, čo je zlé v tvojich očiach.‘ Ako Dávida priznanie oslobodilo, vidieť na jeho živote a možno čítať v ďalšom žalme, kde píše: ,Blahoslavený je ten, komu je odpustené prestúpenie, ktorého hriech je prikrytý. Blahoslavený človek, ktorému Pán nepočíta neprávosti a v ktorého duchu niet lsti. Keď som mlčal, prahli moje kosti v žalostnom kriku deň čo deň. Lebo dňom i nocou ťažela na mne tvoja ruka, a preto sa moja životná šťava obrátila na letné sucho. Preto som povedal: Vyznám ti svoj hriech. A svoje neprávosti som nezakryl. A ty si mi odpustil.‘ Dávid radostne vykríkol: ,Radujte sa v Pánu a plesajte, spravodliví, pokrikujte radostne všetci, ktorí ste priameho srdca! Úprimným patrí chvála!‘ Tu cítiť, ako z Dávida spadlo ťažké bremeno. S úprimným srdcom sa obrátil o pomoc na Boha. Preto Boh rozhodol, že je mužom jeho srdca! Ukázala sa vám obrovská šanca — dvere, ktoré sa aj vám môžu otvoriť, pani Mello-Wilbanková! Nemusíte svoju vinu niesť so sebou naveky, až vás zničí. Nie ste lepšia ako Mojžiš či Dávid. No nie ste ani horšia!“

Gabriela Mello-Wilbanková sa zhlboka nadýchla. „To, čo tu hovoríte, pán pastor, by určite mnohých povzbudilo. Ale mňa nie. Akosi som si to celé neosvojila.“

„Nie ste sama. Kto môže úprimne vyhlásiť, že porozumel podstate Božej lásky k ľuďom? Viete,“ zohol sa k aktovke a prehrabával sa v nej, „to je ako u detí, ktoré listujú v novinách a pozerajú si článok o najčerstvejšom hodnotení situácie v hospodárstve. Slová a čísla vedia prečítať. Ich význam samozrejme nie sú schopné porozumieť.“ Z tašky vytiahol knihu viazanú v čiernej koži. „Chápete? Nárokujte si lásku a odpustenie, jednoducho sama pre seba.“

„A potom? Tým nemôžem odčiniť svoju vinu. Mne to možno pomôže, no dieťaťu nie. Nevyzdravie preto.“

„To nie.“ Valentín listoval v knihe a dve miesta si označil záložkou. „Ale premýšľali ste o tom, či synovi pomôže vaše sebatrýznenie? Odčinia niečo výčitky, alebo ho snáď ozdravia? Ak si vyriešite problém viny, pocítite radosť, pokoj, sebauznanie — veci, ktoré môžete a musíte odovzdať synovi. Práve vo svojej situácii veľmi potrebuje tieto pozitívne hodnoty a pocity. Matka, ktorá rezignuje a sama so sebou existenčne zápasí, mu škodí ešte viac. A stále zväčšuje svoj pocit viny.“

„To všetko je sivá teória, pán pastor,“ povedala žalostne. Valentín nesúhlasne pokrútil hlavou. „Je to pravda. A vám je to jasné.“

Podal jej knihu. „Rád by som vám tu nechal svoju bibliu. Sama si môžete prečítať Dávidove slová, ktoré som citoval. Miesta som označil záložkami.“ Gabriela Mello-Wilbanková knihu prijala.

„Ste nevšedne citlivý človek, pán pastor. Musím priznať — takmer ľutujem, že som sa o túto oblasť nezaujímala viac a že sme sa už dávnejšie bližšie nespoznali. Škoda, že teraz je už neskoro.“

Pri poslednej vete Filip Valentín zacítil skľúčenosť. Znepokojene jej pozoroval tvár, ktorá nadobudla vážny výraz.

Denné svetlo vonku sa medzičasom sfarbilo do žltohneda. Oblohou sa mihol prvý blesk.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 10 . . . . . . .

 
 

 
 

Zelený Renault Coupé zabočil na hradskú, ktorá viedla cez vilovú štvrť, a spomalil. Ponad hradskú sa po oboch stranách ulice klenuli obrovské lipy a na slnkom zaliate auto odrážali jagavé svetlo a tieň. Vodič pozorne sledoval rad domov na pravej strane. Oči, schované za slnečnými okuliarmi, hľadali nepochybne niečo určité.

Renault prešiel niekoľko sto metrov dolu ulicou a odrazu zastal. Šofér vytiahol z vrecka na košeli papier a skúmavo pozrel k vjazdu na pozemok. Papier si pokojne zastrčil a autom pomaly zašiel na parkovací pás, priamo pod lipu. Okuliare zavesil cez spätné zrkadlo, siahol po saku a vystúpil. Keď zamykal dvere na aute, pozrel na jeden i druhý koniec hradskej. Bola ľudoprázdna.

Vkĺzol do saka, prešiel k batožinovému priestoru a vybral odtiaľ kožený kufrík, na remienku si ho zavesil cez plece. Vykročil k železnej bráne. Bola osadená medzi dva masívne murované stĺpy, od ktorých cestu nahusto lemovali jedle. Do jedného stĺpa bol zabudovaný domový telefón. Mosadzná menovka, ktorá bola pripevnená nad ním, ho ubezpečila, že je na správnej adrese: Prof. Dr. T. A. Abramson — neonatológ.

Skôr ako stihol stlačiť zvonček, zaznel bzukot a železná brána sa náhle otvorila. Prekvapene zvraštil čelo a vykročil po štrkovej ceste. Kým mu pod nohami pri každom kroku škrípali kamienky, tešil sa z príjemného letného dňa. Včerajšia silná búrka oslobodzujúco ochladila vzduch a vysmädnutej zemi poskytla vytúženú vlhkosť. Barančekovité obláčiky na svetlomodrej oblohe tiahli teraz na severovýchod.

Jeho zrak upútali rôznofarebné ružové kry vysadené pozdĺž štrkovitej cesty. Pri jednom druhu, ktorý sa mu mimoriadne zapáčil, nakrátko zastal, aby ho ovoňal. Kvety boli krvavočervené, mali jemný zamatový povlak a mali neuveriteľne príjemnú vôňu. Len s námahou sa od nich odtrhol.

Zvyšok záhrady bol tiež prekrásny a pestrý. Bolo jasné, že o rastliny sa stará odborník a ich milovník. Návštevník by sa bol veľmi rád pokochal v tejto nádhere, no vedel, že ho čakajú. A naozaj, vo dverách zbadal muža v stredných rokoch. Mal husté prešedivené vlasy a tmavomodrý oblek šitý na mieru. Hosťa, približujúceho sa k nemu rezkým krokom, pozoroval so širokým úsmevom. Keď bol iba zopár metrov od vchodových dverí, pán domu zakričal: „Vybrali ste si na prvý raz najušľachtilejšiu odrodu. Klobúk dolu! Je to burgundská ruža.“

„Pôsobivé, však? Aby som bol úprimný, v kvetoch sa vôbec nevyznám. Vybral som si náhodou!“ priznal hosť s úsmevom. Načiahol ruku a predstavil sa. „Fleming. Peter Fleming.“

„Teší ma, Abramson,“ odvetil neonatológ. „Nech sa páči, poďte ďalej.“

„Ešte raz by som vám chcel poďakovať, pán profesor, že ste si našli čas na rozhovor!“ Peter Fleming nasledoval statnú, takmer dvojmetrovú postavu do pracovne.

„Ale prosím vás, pán Fleming, rado sa stalo,“ povedal profesor Abramson. Zavrel za nimi dvere a núkavým gestom ukázal na dve kreslá pred veľkým mahagónovým písacím stolom. Kým sa Peter Fleming v jednom z nich pohodlne usádzal, hostiteľ si vybral kožené kreslo za písacím stolom a dodal: „Veľmi ma teší, že seriózne a prosperujúce nakladateľstvo Celten je ochotné ujať sa tejto hrôzy.“ „Chceme sa o to aspoň pokúsiť. A keďže nám, ako som zistil podľa zoznamu expertov, takpovediac pod nosom žije medzinárodne uznávaná kapacita v lekárskej starostlivosti o novorodencov, zaručuje to samozrejme odborný základ. — Aby som nezabudol, váš honorár sme už poukázali, ako ste si želali, na konto organizácie ,Biely kríž‘.“ Vedec na znak vďaky prikývol.

„Smiem sa spýtať, čo je to ten ,Biely kríž‘? U nás v redakcii bolo veľa dohadov.“

T. A. Abramson sa zasmial. „Nejde o nijakú tajnosť. Je to organizácia, ktorá pracuje najmä v nemecky hovoriacej oblasti a skladá sa z ľudí rozličných profesií, medziiným z lekárov, duchovných, právnikov a psychológov, ktorí sa zasadzujú za nenarodený život. Usilovne šírime osvetu seminármi, tlačeným slovom a tak ďalej. Staráme sa aj o oficiálne uznané poradne, na ktoré sa môžu obrátiť gravidné ženy, čo sa dostali do ťažkostí. V jednotlivých krajinách organizácia pracuje pod podobnými názvami. Vo Švajčiarsku sa napríklad volá ,Centrum Bieleho kríža‘ a tu u nás jednoducho ,Biely kríž‘ so sídlom vo Vellmare pri Kasseli.“

Peter Fleming sa zatváril udivene. „Hm, zaujímavé.“ Ukázal na kožený kufor, ktorý položil na vedľajšie kreslo. „Pán profesor, budete mať niečo proti tomu, ak si rozhovor nahrám?“

„Ani najmenej. Nech sa páči!“ Abramson dal hosťovi voľnú ruku. Cez sklá v jemnom zlatom ráme pozoroval, ako mladý reportér pripravuje magnetofón na nahrávanie. „Môžem vás ponúknuť nejakou drobnosťou, pán Fleming? Malé občerstvenie? Kávu?“

„Teraz nie, ďakujem. Možno neskôr, keď skončíme.“ Peter Fleming umiestnil mikrofón na písací stôl. „Mohli by ste, prosím, niečo povedať, aby som ho podľa hlasu mohol správne naladiť?“ poprosil.

T. A. Abramson bez okolkov spustil: „To je výborné. V istom zmysle som vám predsa dlžný vysvetlenie, prečo ma interview tak veľmi teší. Dúfam totiž, že by sa tým mohol zmenšiť závratný vedomostný deficit národa a kadečo by sa vysvetlilo. Lebo je hrozné, aký príšerný nedostatok informácií, poprípade dezinformácie vládnu medzi ľuďmi. A to aj preto, že tok nesprávnych informácií šikovne riadia zástancovia interrupcií. Tým myslím aj vlády.“

Pri poslednom slove Peter zdvihol zrak od indikátora hlasitosti. „Máte na mysli niečo konkrétne?“

„To teda mám! Ako inak hodnotíte to, keď napríklad naša bývalá spolková ministerka zdravotníctva hovorí, vraj nesúhlasí s nesporným názorov lekárov, že embryo predstavuje človeka a život od samého počiatku? Alebo keď prezident spolkového ústavného súdu, teda najvyšší sudca v Nemecku, na verejnom podujatí ľudské embryo nazve ,útvarom podobným maline‘ a ,bujnejúcou substanciou‘. Takéto vyjadrenia protirečia nielen vedeckým poznatkom medzinárodnej humánnej embryológie. Hovoriť o ,bujnejúcej substancii‘ je nezmysel, pretože substancie proste bujnieť nemôžu. Toto jednoznačne dokazuje, že tu ide len o propagandu a zavádzanie verejnosti. Navyše čísla vykonaných interrupcií sú prikrášlené. Priznáva to napríklad profesor Dr. Bernhard Nathanson, bývalý riaditeľ Center for Reproductive and Sexual Health v USA, najväčšieho interrupčného strediska na svete. V jednom prejave roku 1981 v Kanade priznal, že zástancovia interrupcií klamú verejnosť falošnými číslami a štatistikami, aby tak dosiahli liberalizáciu zákonov — to sa tam roku 1973 aj podarilo. Citujem doktora Nathansona: ,Skresľovali sme následky ilegálnych interrupcií a vymýšľali si ankety, z ktorých vyšlo, že osemdesiatpäť percent verejnosti je za interrupciu bez obmedzenia, pričom sme vedeli, že to v skutočnosti je len päť percent. Nehanebne sme klamali.‘ — To hovorí človek, ktorý priznáva, že sám má na svedomí šesťdesiattisíc nenarodených.“ „Neuveriteľné!“ Peter Fleming šokovaný zastavil magnetofón.

„Pri tejto obratnej manipulácii nás nesmie udivovať, že odpor verejnej mienky voči interrupcii poľavuje a roztápa sa. Jednotlivci alebo dokonca celé skupiny sa kvôli prospechárstvu prispôsobujú tejto rozsiahlej ,zmierňovacej kampani‘. Napríklad vládne strany, ktoré by pri drastických zostreniach interrupčných zákonov stratili veľký počet voličiek. No, žial, nielen tie čoraz viac podliehajú čarovnému spevu Sirén — vraj jednoduchému a pohodlnému riešeniu.“

Peter Fleming zapol nahrávanie. Cievky sa otáčali v monotónnej pravidelnosti. Od tej chvíle magnetofónová páska zaznamenala všetko, o čom v pracovni hovorili. Fleming si prehodil nohu cez nohu a sústredil sa na svoju koncepciu, hoci najprv hovoril s Abramsonom o jeho pozorovaniach.

„Čarovný spev Sirén je symbolické pomenovanie, ak si spomeniem na grécku báj, z ktorej pochádza. Ako to chápete?“

„Tak, ako je to vyjadrené v báji. Ako veľké nebezpečenstvo. Viete, ktoré miesto je v našej dnešnej spoločnosti pre dieťa najnebezpečnejšie? Mnohí si myslia, že ulice s rušnou premávkou. Ale mýlia sa. Najnebezpečnejšie pre dieťa je dnes paradoxne lono vlastnej matky! Pretože ročne zabijú na celom svete šesťdesiat miliónov detí v tele matky. To je viac mŕtvych, ako si vyžiadala prvá a druhá svetová vojna dokopy! Na porovnanie: Akoby rok čo rok bolo vyhladzované bez zvyšku celé obyvateľstvo bývalej NSR! Viete si to predstaviť? O štyri roky by boli USA alebo celá západná Európa ľudoprázdne. Obávame sa atómovej vojny, no vôbec sme si nevšimli, že sa už dlhší čas stávame obeťami hroznejšieho scenára vyhladenia ľudstva. Šesťdesiat miliónov zmarených životov! Neuveriteľné číslo, ktoré zistili renomované inštitúcie ako Howard University či Inštitút Dr. Alana G. Guttmachera, ba aj OSN. Pri šesťdesiatich miliónoch usmrtených už treba, podľa mňa, hovoriť o genocíde alebo vyvražďovaní národov! Dôsledkom môže byť vymretie niektorých národov, s naším štátom na čele. Pokles pôrodnosti — v zjednotenom Nemecku je to ročne viac ako päťstotisíc interrupcií — už teraz vedie k nepriaznivému prestarnutiu národa. Dá sa predpovedať, kam až to povedie — k sociálnemu chaosu, pretože kto má financovať dôchodky, nemocenské — a tak ďalej — a to pri stále sa zvyšujúcej priemernej dĺžke života? Dovoľte jednu prognózu: mám obavy, že chaos sa skončí programom eutanázie. Lebo pre národ, ktorý si svojvoľne určuje, kedy sa má začať ľudský život, je už iba krôčik k tomu, takisto svojvoľne stanoviť, kedy sa má ľudský život skončiť. Mnohým padne zaťažko vybadať súvislosť medzi interrupciou a eutanáziou. Ale súvislosť tu je a zástupcovia eutanázie o tom celkom otvorene hovoria. Napríklad Derek Humphrey, prezident americkej ,Spoločnosti práva umrieť‘, v televíznom prejave povedal, že legalizácia interrupcie prostredníctvom precedensu Roe versus Wade v USA otvorila dvere legalizácii eutanázie, na čo je vraj hrdý. Spoločnosť pre eutanáziu tvorí podľa odborníkov globálny sieťový systém s inštitúciami v mnohých krajinách, napríklad v Nemecku, Holandsku, Japonsku, aby som menoval aspoň tri.“

„Musím sa priznať, ani o tom som nevedel.“ Peter Fleming dvihol obočie. „Okrem iného ste spomenuli, že národ svojvoľne určuje, kedy sa má začať ľudský život. Kedy sa začína skutočne? Názory sú rôzne. Niektorí tvrdia, že tretím mesiacom v tehotenstve, iní sú zase názoru, že pôrodom. Čo hovorí veda?“

Doktor Abramson zaujato odvetil: „Vidíte, tu to máte. Všeobecná mienka je naozaj taká. A prečo? Lebo istí ideológovia a na obchod zacielené záujmové združenia tu s pomocou vlád názory šikovne manipulovali, a to holým vykrikovaním filozofických myšlienok. Nič iné ako tieto ,argumenty‘ — v úvodzovkách — v rukách ani nemajú, keďže biologicko-vedecké údaje hovoria jasnou rečou: potvrdzujú, že ľudský život sa začína počatím. Od chvíle, keď mužská spermia vnikne do ženského vajíčka, je totiž s konečnou platnosťou určené, či sa narodí chlapec alebo dievča, či bude mať plavé, hnedé alebo čierne vlasy, akú bude mať krvnú skupinu a tak ďalej.“

Abramson si ukazovákom posunul okuliare vyššie ku koreňu nosa. „Viete, v roku 1981 americký senát vypracoval návrh zákona o ľudskom živote. Senátor John East obšírne vypočul päťdesiatsedem svedkov. Išlo o domáce i medzinárodné kapacity z Paríža, Harvardskej univerzity a odinakiaľ. Teraz vám z oficiálnej správy senátu prečítam niečo zo strany sedem!“

Vzal do ruky hárok a vysvetlil: „Trocha som sa na stretnutie pripravil. Dúfam, že nemáte nič proti tomu.“

„Ó, nie, vôbec,“ uistil ho Peter Fleming, ohúrený zdrojmi informácií, ktorými jeho partner v rozhovore zjavne disponoval.

T. A. Abramson čítal pokojne, z dokumentu vybral: „Lekári, biológovia a iní vedci sa zhodujú v tom, že počatie (počatie i oplodnenie definujú rovnako) je začiatkom života ľudského druhu. V tomto bode sa priam prekvapivo zhodujú aj nespočetné medicínske, biologické a iné vedecké publikácie.“

Ponad stôl mu podal papier. „Ak chcete, kópiu si môžete nechať a priložiť k ďalšiemu materiálu.“

Peter Fleming ju ochotne vzal. Abramson medzitým pokračoval.

„Dá sa povedať, že odvtedy, čo nemecký profesor doktor Erich Blechschmidt vytvoril reznú sériovú rekonštrukciu embryonálneho vývoja človeka — ktorá mimochodom našla odozvu na univerzitách celého sveta — niet medzi humánnymi embryológmi, ako ani medzi humánnymi genetikmi, pochybností: oplodnené ľudské vajíčko musíme vyhlásiť za prvú faktickú formu človeka!“

Peter Fleming pozorne prikývol a napäto čakal na ďalší výklad.

„Od počatia až po poslednú sekundu sa človeku nič nepridáva — nijaké orgány, nijaké údy, nič. Len potrava a kyslík. Každý človek existuje od oplodnenia ako celok, i keď nie väčší ako špendlíková hlavička. Všetko, čo sa deje potom, je otázkou vývinu — dieťa dospeje v muža alebo ženu. Nikto predsa malému dieťaťu neupiera človečenstvo len preto, že ešte nedozrelo v dospelého, že nevie chodiť a rozprávať! Ak sa tu uznáva len dospievanie dieťaťa, potom prečo sa zrazu neuznáva dozrievanie drobného oplodneného vajíčka v dieťa? V ňom sú už predsa zakódované plány dozrievania v dieťa a dospelého človeka! A pôrod už dávno neznamená začiatok života! Pre dieťa je narodenie iba zmenou v spôsobe života, zmenou miesta pobytu — nič viac!“

„Presvedčivé! Predpokladajme ale, že niekto napriek tomu ešte pochybuje, či sa ľudský život naozaj začína oplodnením. Ako odpoviete jemu?“

Doktor Abramson potreboval na úvahu iba krátky čas. „Apeloval by som na ľudskosť a ukázal by som, ako v podobných situáciách vyzerá eticko-morálna zásada, ktorou sa ľudia riadia — zosnulí napríklad nesmú byť pochovaní, kým sa stopercentne nepotvrdí, že sú naozaj mŕtvi. Po veľkých zemetraseniach v mestách sa územie nezarovnáva; kým si záchrancovia nie sú absolútne istí, že pod troskami už niet živého človeka. To znamená: v otáznych prípadoch sa vždy rozhoduje v prospech života.“

„Pochopiteľne,“ súhlasil Peter Fleming.

„Mimochodom,“ dodal vedec, „v tejto súvislosti by bolo veľmi dôležité vysvetliť, ako sa vyvinie ľudský život v prvých troch mesiacoch, pretože do konca tretieho mesiaca sa vykonáva väčšina interrupcií — takže je našou povinnosťou poznať najdôležitejšie fakty.“

„To vám musím dať za pravdu,“ pritakal Peter Fleming. „Hádam by ste mohli v krátkosti načrtnúť vývin, pán profesor? Myslím, že aj v tejto oblasti máme značné medzery vo vedomostiach.“

„Veľmi rád, ak máte ešte chvíľku čas! Začnime desaťdňovým embryom. Drobný mužský alebo ženský ľudský zárodok vysiela do tela matky hormonálne posolstvo, ktoré zastavuje menštruačný cyklus. Neskôr sa malý obyvateľ postará o to, aby sa prsia zväčšili a pripravili na dojčenie a aby sa panvové kosti stali poddajnejšími so zreteľom na pôrod. Osôbka je od matky geneticky, hormonálne, ako aj organicky úplne nezávislá. Je taká samostatná, že sama určí začiatok pôrodných bolestí a deň, kedy opustí svoj doterajší domov a chce uzrieť svet.

Okolo dvadsiateho dňa je srdiečko pol milimetra veľké a začína tĺcť. Pumpuje krv cez vlastný uzavretý krvný obeh.

Vytvára sa chrbtica a nervový systém. Vznikajú základy všetkých organických systémov. Obličky, pečeň a tráviace ústroje už nadobudli tvar.

V dvadsiaty šiesty deň sa vyvíjajú rúčky ako puky, dva dni nato sa to isté deje s nohami. Podarilo sa už nafilmovať pohyby dvadsaťšesťdňového plodu.

Koncom prvého mesiaca sa začína formovať mozog. Už o desať dní neskôr je možné EEG-prístrojom namerať mozgové impulzy. Je…“

„Úžasné!“ nezdržal sa Peter Fleming. „Prepáčte, pán profesor, že vám tak surovo skáčem do reči, ale udivuje ma to. Funkciu mozgu nesporne akceptujeme ako známku života.“

„Viem, čo chcete povedať. Áno, je to tak! Človeka nepokladáme za mŕtveho, ak mu nebije srdce, ale až keď EEG-prístroj nezachytáva mozgové impulzy. Ak by bol malý nenarodený plod dospelým človekom, robili by všetko pre to, aby ho udržali pri živote. Tu sa však meria dvojakým metrom. Malému človiečiku napriek mozgovým impulzom upierame právo žiť a dokonca ho zabíjame. Najneskôr teraz, na konci prvého mesiaca, musíme predsa akceptovať, že v tele matky rastie ľudský život. No ani zďaleka! Prívrženci interrupcií aj toto bezohľadne ignorujú.“

„A dokonca sa im darí získať politikov na svoju stranu!“ doplnil Peter Fleming ohromene. „Ale nech sa páči, pán profesor, prerušil som vás.“

T. A. Abramson rýchlo opäť našiel niť.

„Skončili sme asi pri tridsiatom dni. Črty tváre sa začínajú jasne rysovať, uši, nos, pery. Na základe už vytvorených citlivých nervových vlákien sa človiečik mykne alebo obráti, keď ho niečo pošteklí na nose.“

„Môžem vás ešte raz prerušiť?“ spýtal sa Peter Fleming zaujato.

„Iste, prosím.“

„Rozumel som správne, že štvortýždňový človek už cíti bolesť ako vy a ja?“

„Ak tým myslíte, či si človiečik uvedomuje bolesť, tak to neviem dokázať. Rovnako ako vy mi nemôžete dokázať svoje bolesti hlavy, ak nejaké máte. Je isté, že u sedemtýždňového človeka možno dokázať existenciu nervových vláken. Nemecký gynekológ doktor Wisser zaregistroval u pártýždňového embrya citlivosť na bolesť. A pokusy na žijúcich plodoch, ktoré neboli z tela matky odobraté kyretážou, dokázali navyše toto: keď sa malých na tvári dotkli čo i len jemným vlasom, reagovali myknutím alebo odvrátením. Rovnaké pozorovanie sa dá urobiť fetoskopom v dome malého človeka, v maternici. Ak pri interrupcii ultrazvukom pozorujeme správanie nenarodeného dieťaťa, môžeme vidieť, že sa pri zavedení kyrety bojazlivo a náhlivými pohybmi snaží uniknúť k zadnej stene maternice. Nebezpečenstvo cíti tak jednoznačne, že tlkot srdca sa mu zrýchli na dvesto úderov za minútu!“

Peter Fleming pokrútil hlavou. „Úžasné. Mňa ste presvedčili.“

„Tiež si myslím, že je to presvedčivé. Kto však napriek tomu ostáva na pochybách, mal by si uvedomiť, aké meradlo používame zvyčajne, keď ide o živé stvorenie. Búrime sa a protestujeme — a právom — keď počujeme o pokusoch na zvieratách. Zákon na ochranu zvierat určuje, že u stavovcov sa musíme vyhnúť akejkoľvek bolesti, napríklad pri zabíjaní. Podľa toho — a nad tým by sme sa mali dôkladne zamyslieť — má nenarodené dieťa pri interrupcii menšie právo ako teľa na bitúnku?! Nehovorí táto skutočnosť za všetko? Keď svojho času v Severnom a Baltickom mori zomierali tulenie mláďatá kvôli otravnej chemikálii už v tele matky, Greenpeace, ostatní ochranári a politici etablovaných strán okamžite vyjadrili rozhorčenie. Naproti tomu ľudské mláďatá môže lekár dokonca na nemocenskú kartu v matkinom lone zámerne rozkúskovať. Treba k tomuto šialenstvu ešte niečo dodať?“

„Dodnes som si to nikdy neuvedomoval. Je to skutočne nevýslovne perverzné!“ Peter Fleming bol šokovaný. Zrazu nechápal, ako sa mohol celé roky vystatovať láskou k zvieratám a súčasne sa nečinne prizerať, ako vraždia milióny bezbranných detí. Cítil sa veľmi nepríjemne. „Vrátime sa k chronológii? Prestali sme, myslím, pri tridsiatom dni.“

„Už pomaly niet čo dodať. Desať dní nato prvý raz spolupracuje štyridsať svalových skupín s nervovým systémom. Možno konštatovať slabé pohyby, i keď väčšina matiek ich cíti až od štvrtého alebo piateho mesiaca. To preto, že dieťa dovtedy ešte nie je také silné, že by mohlo narážať do steny maternice tak, aby to matka cítila. Okolo päťdesiateho dňa sú vyvinuté zárodky všetkých dvadsiatich mliečnych zubov. Človiečik už vlastní odtlačky prstov, ktoré sú jedinečné na celom svete. Začína sa vyvíjať chuťový a čuchový systém. Krvné cievy sú na svojom mieste. Koncom druhého mesiaca je všetko definitívne vyformované a do dospelosti sa už telo mení len veľkosťou.

Toľko k fyziologickému vývoju. Menej známa je skutočnosť, že nenarodené dieťa pozná už aj psychologické vnemy. Prejaví sa to u dvadsaťštyritýždňového plodu. Je schopné zachytiť zvuky zvonka. Ak sú napríklad hlasy rodičov hlučné a nazlostené, dieťa je nepokojné, často kopká a rozrušene sa vo svojom tesnom dome prehadzuje sem a tam. Lahodné tóny a hladkanie po bruchu ho upokojujú.

Psychologický vnem existuje však už aj v predošlých týždňoch. Vedecké štúdie ukázali, že nervové transmitery, hormóny a iné biochemické nosiče informácií vysielajú správy z matky do nervového tkaniva dieťaťa. Môžeme doložiť príklad z Uppsalskej univerzity vo Švédsku — po narodení priložili dieťa matke k prsiam, no hlavičku z nepochopiteľných dôvodov odvracalo. Nič ho nedonútilo piť z matkiných pŕs. Potom dieťa priložili inej dojčiacej matke a dieťa okamžite začalo sať. Dôvodom odmietania matky bolo, že dieťa nikdy nechcela! Ani manžel o jej pocitoch nič netušil — ale dieťa to vedelo veľmi dobre! Matka počas tehotenstva odmietala akúkoľvek väzbu na dieťa, a tak po narodení zjavne s matkou nechcelo nadviazať kontakt.“

„Obdivuhodné! Akoby sa mi otváral nový svet.“ Po niekoľkých sekundách premýšľania Peter Fleming povedal: „Takže je to jasné ako facka a nemusíme pokračovať až po tretí mesiac, ako som si pôvodne myslel.“

V duchu si oživil koncepciu, magnetofón pritom nevypol. „Mám materiál o rôznych spôsoboch interrupcie,“ mrmlal si popod nos a krátko zhrnul doterajšie body: „Spomenuli sme slabú informovanosť a zavádzajúcu dezinformovanosť, brizantnú spojitosť medzi interrupciou a eutanáziou, otázku začiatku ľudského života a morálnoetickú zásadu v otáznych prípadoch vždy rozhodnúť v prospech života.“ Opäť zvýšil hlas. „Rád by som položil zopár osobitných otázok, napríklad: Ste za sprísnenie interrupčných zákonov?“

T. A. Abramson zvažujúco pokýval hlavou.

„Je to háklivá záležitosť, na ktorú nemôžem jednoznačne odpovedať áno, alebo nie. Zástancovia interrupcie argumentujú, že sprísnením zákonov sa nič nedocieli. To však je v danom prípade tvrdenie, no nie argument. Skôr môžeme nájsť protichodné dôkazy: v roku 1977 schválil americký kongres, takzvaný Hyde-Amendment, dodatkový zákon k prerušeniu tehotenstva, ktorý vyžaduje skutočnú a prísnu medicínsku indikáciu. Nato sa zástancovia interrupcie vzbúrili a tvrdili, že teraz si veľa žien dá urobiť zákrok neodborne a vraj bude veľa smrteľných prípadov. Tieto dohady, ako potvrdili štúdie, sa ukázali ako nesprávne. Súčasne klesol počet štátom financovaných prerušení o presne deväťdesiat percent! Údaje z celého sveta navyše dokazujú, že interrupciu si dalo urobiť množstvo žien, ktoré by pri prísnych zákonoch na takúto možnosť ani nepomysleli. A samotná námietka, že ženy by si aj pri tvrdších zákonoch dali dieťa zobrať, nie je pri dôkladnejšom zvážení argumentom. Pretože v nijakej inej oblasti našej spoločnosti nie je dôvodom na zrušenie zákona skutočnosť, že sa zákon porušuje. Chýba mi akákoľvek logika v tvrdení, že zákonmi sa nič nedocieli. V každej životnej oblasti existujú zákony. Žeby boli neúčinné? Vôbec nie! Ak pôsobia neúčinne, treba ich sprísniť. Vezmime si napríklad používanie bezpečnostných pásov pri jazdení. Výzvy a poúčanie nedosiahli svoje, tak sa pod hrozbou trestu použili zákonné opatrenia. Tento prostriedok zabral. Peňažné pokuty sa stále zvyšovali, aby boli vodiči disciplinovanejší a aby sa znížil počet smrteľných prípadov pri autonehodách, pretože len rozumným zdôvodňovaním to nešlo. Alebo si vezmite znečisťovateľov životného prostredia. Ani tu nepomohli výzvy a poučenia. Kto v Nemecku odhodí plechovku mimo smetiaka, dostane pokutu štyridsať mariek. Naša vláda hovorí dokonca o kriminalite v životnom prostredí a proti takýmto deliktom navrhla najprísnejšie tresty na celom svete — chce ich trestať až desiatimi rokmi väzenia! Účinok trestného práva očakávajú zákonodarcovia a postihnutí, ak u nás čoskoro bude stíhané znásilnenie v manželstve. Tvrdia: Samotná existencia zákona prispieva k tomu, že vzniká isté vedomie neprávosti. Správne! Určite je to tak! Prečo však pri interrupciách rozmýšľame v celkom iných rozmeroch? Iste, hrozba trestu nie je najoptimálnejšia a ja ju nechcem chváliť ako všeliek. No niekedy sa u človeka nedá spoľahnúť len na rozum. Zákony sú potrebné a v každej oblasti civilizovaného života prinášajú želaný účinok. Len akurát pri interrupciách by mali byť neúčinné? To sa mi nezdá! Tomu jednoducho nemôžem uveriť! Pri sprísnení zákona sa rady šarlatánov s ilegálnymi zákrokmi pravdepodobne rozšíria. No bezpochyby sa zníži počet vrážd plodov, ktoré po liberalizácii zákona rapídne stúpli. Nevkladáme inak všetko do záchrany ľudského života, aj keď je riziko veľké — či už ide o zasypaných baníkov alebo o námorníkov, ktorí sa na mori dostali do veľkého nebezpečenstva? Prečo potom nepomôcť najmenším členom spoločnosti, ktorým hrozí smrť rozkúskovaním?“

„Nedostaneme sa tak do nebezpečenstva, že niekoho morálne odsúdime?“ podotkol Fleming. „Nepotrebujú našu pomoc najmä ženy, čo otehotnejú nechtiac?“ „Prirodzene, že potrebujú pomoc,“ súhlasil Abramson, „ale ozajstnú pomoc! Odporcom interrupcií sa často vyčíta, že namiesto aby žene pomohli, odsudzujú ju. Je to nevhodná výčitka. Tu nejde o dvihnutý ukazovák morálky! Mne osobne sa nechce veriť, že spoločnosť, ktorá dosiahla najvyššiu životnú úroveň všetkých čias — ktorá dokonca dostala mužov na Mesiac — nemôže ženám v núdzi pomôcť inak ako vraždou, ako rozkúskovaním, roztrhnutím a rozdrvením bezmocného plodu v tele matky. Odmietam nazvať pomocou to, čo zabíja nevinné dieťa a hlboko raní ženu psychicky a čiastočne aj fyzicky. Duševné i telesné následky interrupcie môžu byť katastrofálne! Ak sociálny štát uznáva, že sociálnu krízu gravidnej ženy môže vyriešiť iba zabitím jej bezbranného dieťaťa, pripúšťa, že matke nevie poskytnúť inú, náročnejšiu možnosť. To znamená kapituláciu! Je to priznanie najväčšieho bankrotu, aký si štát vôbec dokáže predstaviť! V Nemecku sa na zabíjanie nenarodených detí uvoľňujú milióny z nemocenskej pokladnice. Prečo tieto peniaze nepoužijeme na podporu žien a na živobytie detí? Existuje celý rad súkromných kresťanských spolkov, kde sa ľudia čiastočne vzdali svojho povolania, aby mohli pomôcť ťarchavým ženám v núdzi. Len zriedkavo ich štát finančne podporuje. Prečo vlastne? Je kvôli daňovým úľavám výhodnejšie podporovať len firmy, vyrábajúce lieky potrebné pri interrupcii? Koľko manželských párov zúfalo čaká na chvíľu, keď konečne budú môcť ľúbiť dieťa a starať sa oň. No v nemocniciach zabíjajú milióny detí! Vezmite si len našu krajinu. Viac ako milión párov nemôže mať vlastné deti, pretože muž či žena sú neplodní. Ich počet ustavične narastá. Mnohé páry preto veľmi trpia, ba manželstvá sa kvôli tomu aj rozpadajú. Ako veľmi by tu pomohlo, keby ženy namiesto interrupcie svoje deti vynosili a poskytli na adopciu!

A keď si predstavím, že celé generácie pred nami by interrupciu využívali ako my, bolo by pravdepodobné, že by sme tu dnes nesedeli ani vy a ja. Dokonca by nežila ani tretina súčasných zástancov interrupcie, pretože by ich vlastné matky boli zavraždili už pred narodením.“

Peter Fleming zamyslene pokýval hlavou. Táto predstava sa mu zdala hrozná, ale dočítal sa o tom aj v odbornej literatúre: na dva normálne pôrody pripadá jedno prerušenie tehotenstva. Keď si to uvedomil, bol rád a vďačný, že jeho mama sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi rozhodla darovať mu život.

 
 

Napriek tomu, že pred niekoľkými dňami Kristínu nahnevalo počínanie riaditeľa nemocnice, naďalej slúžila a nešla na vedenie ošetrovateľskej služby podať výpoveď. Kvôli pacientkám sa však usilovala nedať na sebe znať namrzenosť. Doktor Nicolai sa odsunul na kolieskovej stoličke od vyšetrovacieho stola, stiahol si rukavice a hodil ich do koša. „Najlepšie bude, ak dáme urobiť snímky.“

Pacientka naňho ustarostene pozrela. „Je to niečo vážne, pán doktor?“

„Nemyslím, no radšej urobíme snímky, aby sme si boli istí. — Môžete sa obliecť.“

Smerom ku Kristíne krátko povedal: „CT uterus.“ Kristína vybrala z puzdra na stene tlačivo. Lekár sa obrátil k pacientke, ktorá sa dvíhala z vyšetrovacieho stola.

„Sestra vám vyplní papier. Pôjdete s ním naproti na röntgen a potom sa ešte raz vrátite sem.“

Pacientka prikývla a zašla do kabíny. V tej chvíli zazvonil telefón. Kristína sa už chystala dvihnúť slúchadlo, no lekár ju predbehol.

„Ja to vezmem. Určite je to pacientka, s ktorou som hovoril dnes ráno. Dohodli sme sa, že o takomto čase ešte raz zavolá.“

Kristína zamyslene zvraštila čelo. „Žena, čo každú noc počuje kričať svoje nenarodené dieťa?“

Róbert Nicolai sa zasmial. „Znie to šibnuto, však?“ Kým sa Kristína venovala tlačivu, dvihol slúchadlo. „Nicolai.“

„Dobrý deň, pani Regerová.“ „Sestra Ruth mi to povedala.“

„Nie. Vysvetlím vám, ako je to možné.“

„Spolu s manželom počujete krik iba odnedávna.“

„Presne tak. V ten deň ste boli u mňa v ordinácii. Vtedy som vám objasnil, že kvôli istým vyšetreniam sme časť plodovej vody, v ktorej dieťa pláve, museli dočasne nahradiť vzduchom.“

„Áno, pani Regerová, ale keď ležíte na chrbte, napríklad v noci v posteli, môže sa stať, že sa nos a ústa dieťaťa dostanú do vzduchovej bubliny. Dieťa vydychuje plodovú vodu a vdychuje vzduch. Prostredníctvom prúdenia vzduchu dochádza k výkrikom, koniec koncov, ste v šestnástom týždni, a to už má plod hlasivky.“

Sledoval, ako Kristína podala formulár pacientke, ktorá sa medzičasom obliekla, a gestikulujúc jej ukázala cestu na röntgen.

„Súvisí to so vzduchom.“

„Áno, pretože len čo sa obrátite na bok, vydýchne vzduch a vdýchne opäť iba tekutinu.“

„Preto krik potom už nepočuť!“ „No to ma teší.“

„Máte nazajtra dohovorený termín?“

„Dobre, takže ráno sa pozhovárame, pani Regerová.

Dovidenia.“ Medzitým už Kristína priviedla do ošetrovne 1 ďalšiu pacientku.

„Na to, že antikoncepčné pilulky majú silné vedľajšie účinky, som vás upozorňoval od začiatku.“ Doktor Nicolai podišiel k umývadlu.

Mladá žena, ktorú práve vyšetril, mala okolo dvadsaťpäť rokov a bola nápadne vyšportovaná. Na prvý pohľad bolo jasné, že ide o vrcholovú športovkyňu. Deprimovaná zostúpila z vyšetrovacieho stola a zmizla v kabínke.

„Sú poškodenia veľké?“ spýtala sa pri obliekaní.

„Dá sa to napraviť, ak vám ide o toto. Koľko tabletiek ste užívali?“

„Tri denne.“

Lekár, utierajúc si ruky, nazrel do karty a pokrútil hlavou. „Liek, ktorý som vám predpísal, je jeden z najsilnejších. Časom by sme to mohli skúsiť so slabším prípravkom. Ťažkosti možno ustúpia, ale riziko…“

„…beriem na seba,“ uistila ho žena horlivo. Dodalo jej to novú nádej. „Napokon, bolo by to iba nakrátko. Kvalifikačnú tabuľku mám v taške. Ide len o majstrovstvá sveta. Ak by som dovtedy bola schopná udržať si výkon, splnil by sa mi celoživotný sen — medaila.“

Doktor Nicolai zavesil uterák, sadol si za písací stôl a pozrel na pacientku, ktorá už sedela oproti nemu. „Vysoko rúbete, vážená. Kedy sú majstrovstvá?“

„O dva mesiace.“

Róbert Nicolai chvíľu porozmýšľal. Potom pokrútil hlavou. „Nemôžem niesť zodpovednosť, ak naďalej budete hltať pilulky.“

„Ale…“ chcela spustiť žena, no zastavil ju dvihnutím ruky.

„Je tu však iná možnosť. Lepšia, ktorá tiež podporuje zvýšenie výkonu. Prostredníctvom tejto metódy sa už zopár žien stalo víťazkami olympiád. V roku 1956 to vraj bolo desať sovietskych atlétok.“

Žene sa zväčšili oči. „Čo je to za metódu?“ „Veľmi jednoduchá. Musíte iba otehotnieť.“ Hlasno sa zasmiala. „Vy si zo mňa uťahujete!“

„Nie,“ doktor Nicolai ostal vážny. „Nejde o žart. Princíp je takýto: Doteraz ste užívali pilulky s vysokým obsahom gestagénu. Ak je žena ťarchavá, telo samo vyrába tento hormón. Celkom prirodzená a stopercentne bezpečná záležitosť.“

„To som ešte nikdy nepočula!“ Ostala zarazená.

„Ako s dopingom, ani s touto metódou sa nechodí na bubon, skôr sa to tají — vždy sa nájde zopár malomeštiakov, ktorí to pokladajú za nemorálne a zavrhnutiahodné.“ Žena meravo hľadela na podlahu. Mozog jej horúčkovito pracoval. Po chvíli sa zdalo, že si vec ujasnila.

„A ako mám otehotnieť? Totiž, nie som vydatá a nemám ani vážnu známosť. A vrhať sa kvôli tomu do dobrodružstva…?“

Róbert Nicolai myšlienku mávnutím ruky zamietol. „Nemusíte sa púšťať do dobrodružstva. Vybavíme to rýchlo a bezbolestne umelým oplodnením.“

„A potom čo?“ vyzvedala žena. „Ja predsa ešte nechcem dieťa. A už vôbec nie od neznámeho muža!“

„Aj to vyriešime celkom ľahko. Po majstrovstvách sveta tehotenstvo prerušíme.“

Skepticky naňho pozrela. „Interrupcia?“ „Jednoduchšie riešenie neexistuje.“ Na prstoch vyratúval: „Neublížite si zdravotne, pretože nebudete musieť brať antikoncepciu. Napriek tomu sa vám v tele vyprodukuje dosť hormónu podporujúceho výkonnosť. Takmer naisto sa splní váš sen o medaile. A neskôr nehrozia nijaké komplikácie. Okrem toho, že o veci nikto nevie, len vy a ja.“ Nastavil jej ruku s vystretými prstami. „Najmenej päť opodstatnených dôvodov.“

„A je to naozaj také jednoduché?“

Lekár sa uškrnul. „Medailu si musíte samozrejme vybojovať sama. Za zvyšok sa môžem zaručiť. Máte moje slovo.“ Ponad stôl jej podával pravicu. So smiechom mu položila ruku do dlane. „Dobre!“ povedal a vstal: „Pokiaľ ide o termín oplodnenia, obráťte sa prosím na moju sekretárku.“

Žena radostne prikývla a nedbanlivo si prevesila tašku cez plece. „Ďakujem, pán doktor.“

„Nemáte za čo. Len usilovne trénujte ďalej!“

Róbert Nicolai odprevadil športovkyňu na sekretariát. Kartotečný lístok podal svojej žene a vysvetlil jej: „V tomto prípade musíme nájsť najskorší možný termín, pôjde o insemináciu. Treba zaznačiť aj termín interrupcie, približne dva mesiace po inseminácii.“

Pani Nicolaiová vzala kartu a ceruzkou na ňu urobila zopár poznámok.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 11 . . . . . . .

 
 

 
 

Ľavá cievka na magnetofóne sa krútila mimoriadne rýchlo, pretože bola takmer na konci. Z reproduktora znel zvučný hlas T. A. Abramsona:

„Nesporne existuje obchod s embryami. Americký gynekológ doktor Nathanson na medzinárodnom kongrese v Bonne tvrdil, že s plodmi sa ročne dosahuje obrat okolo 12,6 miliardy mariek. Tlačový hovorca hessenského predsedu vlády v roku 1989 poukázal na to, že existuje trh s ľudskými bunkami napríklad pri výrobe pleťových krémov. Popri takzvanom pôrodnom odpade ide v prvom rade o odňaté plody. Tak napríklad v roku 1981 šlo nákladné auto z Východného Nemecka cez NSR do Francúzka. Keď colníci kontrolovali ložný priestor, našli stovky zmrazených ľudských plodov získaných pri interrupciách. V Londýne jestvuje dokonca Banka plodových tkanív, ktorá predáva embryá a plody laboratóriám za stodva anglických libier šterlingov za kilogram. Istý mesačník v roku 1989 priniesol správu o tom, ako menovití lekári z Nemecka ponúkali na predaj plody po interrupcii.

Kozmetická firma prikladá ku krému návod na používanie a uvádza v ňom, že ich výrobok je mimoriadne jemný, lebo je z embryonálnych tkanív. Vo Francúzsku celé strany reklamných inzerátov ponúkajú kozmetické výrobky na báze ľudských plodov. Bolo to 8. mája 1984 v Le Quotidien de Paris. Doslova tam stálo: Aux embryons humains — z ľudských embryí!“

Neonatológov hlas zrazu zmĺkol. Peter Fleming vypol prístroj. Obe cievky sa zastavili. Plný očakávania pozrel na muža sediaceho na kraji písacieho stola so založenými rukami.

„To je vec! Dobrý materiál na fíčer,“ poznamenal redaktor uznanlivo. „A čo ďalej?“

„Hovoril som ti o známej, čo pracuje v mestskej nemocnici a prezradila mi čosi o zvláštnych hliníkových debnách. Myslel som, že s jej pomocou by som sa čo-to o celej záležitosti mohol vyzvedieť.“

Nadriadený si pochybovačne pohladkal bradu. „Myslíš, že nám pomôže? Veď by tým riskovala miesto.“

Peter Fleming sa zamyslene zahľadel cez veľké okno do sály osvetlenej neónovou žiarou. Horúčkovitý pracovný ruch v nej, rachot písacích strojov a horlivé pobehovanie mužov a žien vnímal iba inštinktívne. Šéf mal pravdu. Keby Kristínu zapojil do svojich rešerší, určite by to pre ňu malo ďalekosiahle následky. Spôsobiť jej ťažkosti, to bolo to posledné, čo chcel. Na druhej strane — bez informátora pri prameni nebolo ľahké dostať sa v pátraní ďalej. Nad cestou, ktorou sa mal pustiť Peter Fleming, visel veľký otáznik.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 12 . . . . . . .

 
 

 
 

Uterák zavesila na nástenný vešiačik. Zubnú kefku a pastu vložila späť do pohára. Po skúsenosti spred pol roka u zubára, keď za ošetrenie musela platiť niekoľko stovák, si predsavzala, že si bude zuby čistiť po každom jedle. Kefou si prečesala lesklé vlasy, pričom sa podľa možnosti vyhýbala pohľadu do zrkadla. Vedela, aký obraz by ju čakal: videla by červené oči. Takýto pohľad ju nijako nelákal.

Kristína s príjemným pocitom sviežosti v ústach naboso, iba v pančuchách vošla do obývačky svojho bytu. Na sklápacom písacom stole tam ležali roztrúsené rozličné lístky a papiere. Znova sa chcela do nich pustiť, keď vtom sa pri dverách ozval zvonček. Prekvapene vkĺzla do topánok. Keďže nikoho nečakala, pre istotu pozrela cez priezor.

„Ach!“ zvolala prekvapene, keď spoznala muža, čo stál pred jej dverami. Otvorila mu.

„Dobrý večer. Teší ma, že ste sa opäť raz zastavili!“ Filip Valentín vošiel s beťárskym výrazom v tvári. „Dúfam, že vás nevyrušujem, Kristína. Ani som sa neohlásil.“

„Ale čoby! Veď som takmer stále sama. Poďte, sadnite si!“ Kristína šla napred k rohovej sedačke. Valentín ju pomaly nasledoval, pričom mu pohľad padol na preplnenú dosku písacieho stola.

„Môžem vám niečo ponúknuť?“ „Nie, ďakujem,“ odmietol. „Vôbec nič?“

Valentín so smiechom pokrútil hlavou. „Ako dobre, že ste sa nestali politikom.“ „Ako to myslíte?“ vyzvedal.

„No, pretože keď sú politici na štátnej návšteve, vždy sa koná obrovský banket!“ zažartovala.

Farár sa srdečne zasmial. „A čo tam všetko naznášajú … niečoho až priveľa,“ zaškeril sa šibalsky.

Kristína slovnú hru pochopila. Smiala sa: „Mama mi už odmalička pripomínala: Dieťa moje, nikdy sa nesnaž prekrútiť pravdu!“

„Múdro robila!“ Valentín prikývol a zámerne urobil opatrný pokus dodať rozhovoru vážny tón. „Mali by sme teda hovoriť veľmi úprimne a otvorene, či nie?“

Jeho slová sa neminuli účinku. Okamžite bolo po Kristíninej veselosti, utrápene sklopila viečka.

Pre Valentína jednotlivé diely do seba pozvoľna zapadali: Kristínin zničený výzor, jej červené oči, papiere na písacom stole. Potvrdili sa mu obavy, ktoré začal mať pred pár dňami, keď ju stretol v nemocnici. Necítil len dym, videl aj oheň. Horel jasným plameňom!

„Chcete sa zmeniť?“ spýtal sa priamo. Vyľakane zdvihla zrak. Trafil do čierneho.

„Myslím kvôli fotkám na pas a papierom,“ dodal a kývol hlavou smerom k sklápaciemu písaciemu stolu. Nosné dierky sa jej opakovane zachveli a slabo prižmúrila oči. Valentín si okamžite všimol, že má slzy na krajíčku. Hlas mu zjemnel a znel precítene.

„Nie vždy je človek schopný sám niesť svoje bremeno. Podeľte sa s ním, Kristína! Zdôverte sa s tým, čo vás trápi!“ Prerazil múr, ktorý obklopoval Kristínu. Chrlila zo seba prúdy hrôz so slzami, ktoré ju takmer zadusili.

„Je to také strašné!“ spustila vzlykajúc a vyrozprávala mu všetko od jej preloženia z iného oddelenia až po interrupcie, ktorých sa zúčastnila počas dnešnej služby.

Filipa Valentína každá ďalšia veta čoraz väčšmi ohromovala a poburovala. Zniesol veľa, no tieseň, utrpenie a predovšetkým ukrutné zločiny, čo sa dejú v meste, v ktorom žije — to zobralo aj jeho.

„… Žena mala také hrozné bolesti, že si do krvi rozhrýzla pery.“ Kristína sa vysiakala do vreckovky. „Vyšetrenie plodovej vody bolo pozitívne. Na základe eugenickej indikácie bola preto možná ešte prostaglandínová interrupcia. I keď išlo už o dvadsiaty druhý týždeň. No keď dieťa ležalo v miske, doktor Nicolai zbledol ako stena. Pretože po údajných neodstrániteľných postihnutiach dieťaťa nebolo ani…“ Pri spomienke na strašný obraz mŕtveho tela v miske jej zlyhal hlas.

Kristína sa znova horko rozplakala. Valentín ohúrene prižmúril oči. Aký príšerný čin sa to dnes v nemocnici udial!

Dvadsiaty druhý týždeň, takmer šiesty mesiac — hneď vedel, čo to znamená: Dieťa, ktoré si bezstarostne cmúľalo palec. Dieťa, ktoré sa šklbalo, akoby sa chcelo usmiať, keď ho hladkali okolo úst. Dieťa, ktoré už zjavne zažilo sen, ako ukázali REM, teda rýchle pohyby očí, ktoré zachytili vedci. Dieťa, ktoré si pomaly dávalo rúčky pred oči, aby si ich chránilo pred ostrou žiarou, čo matke svietila na brucho, a ktoré si malé rúčky pridŕžalo na ušiach, keď ho vyrušovala hlasná hudba. Dvadsiaty druhý týždeň znamenal tiež: človek, čo cíti bolesť ako každé dieťa, každý dospelý!

Filip Valentín vyvedený z rovnováhy meravo hľadel do stropu. Ako len mohol tento chorý spôsob myslenia dosiahnuť, že mnohí veria, vraj interrupcia je zákrok podobný operácii slepého čreva alebo odstráneniu bradavice! Vyrastie hádam zo slepého čreva v priebehu niekoľkých mesiacov dieťa? Má slepé črevo dušu? Nenarodený človiečik je predsa samostatnou osobou s inou skupinou chromozómov ako má jeho matka, s vlastným krvným obehom; často má aj inú krvnú skupinu a opačné pohlavie. Možno ešte jednoznačnejšie doložiť, že dieťa v matkinom tele je samostatným človekom a má vlastný život?

„Neuveriteľné, ako brutálne a panovačne sa človek povyšuje na božského sudcu, ktorý má právo rozhodovať o živote a smrti!“

Kristína si vreckovkou utrela slzy a pozrela na Valentína. Hovoril akoby pre seba. „Krásne jablko všemohúcnosti človeka lákalo odjakživa. Žial, nemyslí pritom na jeho trpkú chuť a varovanie…“

Kristína chápala, čo tým chcel povedať. I keď nikdy nečítala bibliu — kto by nepoznal príbeh z raja?

Pastor sa zhlboka nadýchol: „Ak sa vám to nezdá bezočivé, predsa by som si teraz niečo dal.“

„Samozrejme!“ Kristína vyskočila a rukávom si z líca zotrela posledné slzy. „Čo by to malo byť?“

„Šálka čaju, keby vás to nezaťažovalo, jedno akého,“ povedal skromne.

Kristína prikývla a vybrala sa do kuchyne. Kým čakala, že zovrie voda, rozhorúčenú vyplakanú tvár si schladila pod vodovodným kohútikom. Svieža, s novým elánom a s táckou v ruke sa vrátila do obývačky. Filip Valentín si vďačne vzal šálku. Cukor nechcel, dolial si iba trocha mlieka. Lyžičkou štrngotal po dne šálky a z horúceho nápoja si pôžitkársky odpil. Osviežilo mu to ústa a hrdlo a zahnalo zlú chuť na jazyku. Kristína si čaj nedala. Meravo sedela a pozorovala svojho hosťa. Rada by sa ho niečo spýtala, nevedela však ako. Nečakaná ostýchavosť ju prekvapila. Napokon pozbierala odvahu.

„Viete veľa o interrupcii, pastor Valentín. Zaujímate sa o to ako človek, alebo ako pastor?“

Zdalo sa, že Valentína otázka neprekvapila. Odložil šálku.

„Masové vyvražďovanie najslabších členov našej spoločnosti zasiahne predsa každého človeka, ak nemá hrošiu kožu, nie je povrchný a obmedzený. Z tohto pohľadu je moje zaujatie normálne. Ale zabíjanie nenarodených detí ma poburuje aj ako pastora.“

Kristína zvraštila čelo. „Máte na mysli prikázanie: Nezabiješ?“

„To je nepochybne najzávažnejšie,“ potvrdil. „V biblii stojí: ,Prv než som ťa utvoril v lone matky, znal som ťa, a prv než si vyšiel zo života, posvätil som ťa, za proroka národom som ťa dal.‘ Tieto slová patrili Jeremiášovi, ale je z nich jasné: Boh pozná každého jedného človeka, ešte kým je v tele matky. Keby Jeremiáša boli zabili interrupciou, nikto by sa nedozvedel jeho meno, nikto by nevedel, čím sa mal stať. Dieťa je dar, z ktorého nikdy nikde na zemi nebude duplikát. A čo robíme my? Hádžeme ho na smetisko!“

Pri pomyslení na prácu v ambulancii sa Kristína cítila biedne. Preč! Rýchlo preč odtiaľ! Jej rozhodnutie dať výpoveď zosilnelo.

Uviazla v úvahách. Prečo nevie o duševnom význame interrupcie, prečo o ňom nemala doteraz ani najmenšieho tušenia? Ako kresťanka by o tom mala niečo vedieť.

Keď sa dostala k tomuto bodu, premkol ju nedobrý pocit. Srdce jej bilo až v krku.

„No čo!“ pokúsila sa odohnať myšlienku. „Som pokrstená a patrím k cirkvi. V poriadku, nechodím do kostola často, ale nerobím nič zlé, naopak, pomáham ľuďom. Tak kde je chyba?“

Vlastné vysvetlenie ju však nepresvedčilo. Nevedela sa zbaviť pochybností.

„Pastor Valentín,“ nahryzla opatrne tému a nervózne sa pohrávala s rukami. „Dieťaťom Božím nie je iba ten, kto spoznal psychický rozmer interrupcie, však? Som trocha zmätená.“

Filip Valentín si musel najprv spomenúť, čo povedal. Potom s úsmevom začal vysvetľovať:

„Ach nie! To nie je podmienkou.“

Kristíne padol kameň zo srdca. „Viem už všeličo, no neviem, kedy sa človek stáva dieťaťom Božím. Keby som stretla niekoho, kto by tvrdil, že je lekár, no nevedel by mi vysvetliť, ako sa ním dá stať a odkedy ním človek je, určite by som neverila, že je lekárom,“ zvažovala. Valentín po krátkom odmlčaní pokračoval: „Vezmime si vzťah otec — syn v bežnom živote.“ Záležalo mu, aby Kristíne vysvetlil, čo znamená byť Božím dieťaťom a ako sa ním dá stať. „Začína sa, keď sa dieťa narodí. Ale ako to dieťa vzniklo? Zoskočilo z jasného neba? Kúpili si ho v lekárni? Alebo si ho objednali v chemickom koncerne, čo má na sklade všetky zložky, z ktorých sa skladá človek, a tam ho namiešajú? Nie! Existuje iba jeden jediný spôsob, ako vzniká človek. Nie množstvo spôsobov. Ani nie spôsoby, ktoré si môžeme vybrať podľa ľubovôle. Iba jeden spôsob! Mužské semeno sa musí spojiť so ženským vajíčkom, musí prísť k oplodneniu. Tým sa docielilo to najdôležitejšie, a dieťa je na svete. Zvyšok je už len otázkou rastu. Takisto existuje iba jediný spôsob vzniku Božieho dieťaťa: slovo Božie musí padnúť do ľudského srdca a človek ho musí prijať. Ak u človeka hovoríme o narodení, tak biblia pri Božom dieťati hovorí o — znovuzrodení.

Od narodenia síce žijeme telesne, ale až znovuzrodení získame duševný život.“

„Počkajte,“ Kristína zmraštila čelo. „Tomu nerozumiem. Ak k večnému životu potrebujeme znovuzrodenie, prečo potom duševný život nedostávame do vienka hneď pri narodení?“

„To nie je také jednoduché,“ odvetil Valentín. „Čo sa stane, keď sa spoja dva opačne nabité káble?“

„Hm,“ zatiahla Kristína zmätene, pretože nevidela súvis medzi odpoveďou a svojou otázkou. „Nastane skrat, či nie?“

„Správne. Spojenie sa preruší. Aj medzi Bohom a človekom nastáva krátke spojenie. Aj váš kábel k Bohu je pokazený, Kristína!“

„Prosím?“ zvolala Kristína pobúrene. „Pastor Valentín, veď ma poznáte. Do kostola síce pravidelne nechodím, no snažím sa neublížiť ani muche.“

Valentín sa na ňu usmial. „Nemusíte nič vysvetľovať. Nechápte to ako osobný útok. Povedali ste, že veríte v Boha. Ale tak otázka nestála. Poznáte ho ozaj osobne? Poznáte ho ako svojho otca, s ktorým ste každý deň? Alebo ho poznáte len tak, ako človek pozná Napoleona? O ňom sme predsa tiež už niečo počuli a čítali. Rozumiete, Kristína? Medzi nimi je nesmierny rozdiel!“

Kristína pochopila. Zistila, že u nej naozaj niečo nie je v poriadku. Ježiš a Napoleon — ak mala byť úprimná, pre ňu medzi týmito dvoma menami nebol rozdiel.

„Viem, Kristína, že nie ste vrahyňa, no hriechy sa nezačínajú až tam, kde sa končí všetka slušnosť. Ruku na srdce: nikdy ste neklamali? Ešte nikdy ste nikomu nezávideli? Nevylúčili ste Boha zo svojho života? Ak iba na jednu otázku odpoviete kladne, trčíte uprostred vznešeného kruhu previnení a aj vy ste sa oddelili od Boha.“

Kristína otvorene musela priznať, i keď s ťažkým srdcom, že na všetky tri otázky môže odpovedať áno. „Ako by som to mohla napraviť?“ vyzvedala.

„No, každý človek má právo sám sa rozhodnúť pre znovuzrodenie. Bez neho človek nikdy nezažije večnosť! Aby sme to povedali jasnou rečou: kto sa narodí len telesne musí umrieť dva razy, prirodzenou aj večnou smrťou! Kto sa naopak narodil dva razy — telesne i duševne — umrie iba raz, prirodzenou smrťou, a potom žije vo večnosti. Musíme uznať, že sme vinní. Musíme vziať na vedomie, že Ježiš trpí za moje a vaše viny, za moju a vašu závisť, za moje a vaše klamstvo a zaplatil za to životom! Ak tak urobím, stanem sa Božím dieťaťom.“

Kristína nebola schopná slova. Vedela, že Ježiš zomrel na kríži, počula to kedysi v kostole. Vedela tiež, že zaplatil životom za hriechy sveta, ale že musel zomrieť za ňu, za jej hriechy, to jej nikdy ani na um nezišlo. Teraz ju to zasiahlo priamo do srdca.

Niečo vo vnútri ju podpichovalo k revolte proti týmto myšlienkam. Bolo to ako posledný zúfalý výkrik obžalovaného, nad ktorým sudca práve vyniesol rozsudok smrti.

„Ale je to kruté, že Boh nechal popraviť svojho nevinného syna!“

Kristína hneď pochopila, že jej námietka bola neopodstatnená. Valentín však pokojne odpovedal: „Môže požiarnik pokojne sedieť, keď horí? Môže sa policajt pokojne prizerať, ako vraždia človeka? Či vy ako zdravotná sestra ignorujete, keď sa dusí človek? Celkom určite nie! Ani my ľudia sa nedokážeme prizerať nešťastiu druhého. Boh nás stvoril s láskou — ako by sa teda mohol prizerať, ako pochodujeme do záhuby? Boh by nás chcel zachrániť. Záleží na nás, či sa zachrániť dáme.“

Filip Valentín rozhodne pozrel na Kristínu. „Chcete Ježišovi odovzdať vládu nad svojím životom?“

Kristína placho prikývla.

„Tak k nemu jednoducho prehovorte. Povedzte mu to vlastnými slovami. Je pri nás.“

Kristína si zopäla ruky, ako bola zvyknutá v detstve, a jachtajúc sa začala modliť.

„Pri… priznávam, Bože, že som … že som v živote urobila veľa zlého. Je toho veľa, veľmi veľa… to vidím dnes. Ďakujem ti, že… že ma napriek tomu neodvrhuješ, ale máš rád… a pomáhaš mi… Rada by som ťa… prijala do svojho života.“

Kristínu premkla obrovská radosť. „Pastor Valentín,“ povedala veselo a na celom tele od vzrušenia cítila chvenie, „povedzte mi, čo mám teraz spraviť? Myslím… viem,“ preskočil jej hlas, „viem, že svoje previnenia nemôžem napraviť, no odteraz chcem žiť iným životom.“

Filip Valentín sa náramne potešil. Na takéto otázky odpovedá mimoriadne rád! „Prečítajte si bibliu! Modlite sa! Spojte sa s ostatnými kresťanmi, pretože sa navzájom potrebujeme. Možno vám pri čítaní biblie nebude všetko jasné, rozprávajte sa s tými, čo žijú zbožne! Nech vás netrápi, ak niečo nepochopíte, nie je to nič zvláštne. Každý kresťan začínal ako malé dieťa. A pre dieťa je normálne, že sa musí učiť, je tak?“

Kristína prikývla.

„A ešte niečo!“ pokračoval Valentín. „Nestrácajte odvahu, keď sa opäť previníte. Ak si priznáte vinu, Boh vám ju odpustí.

A ak by ste sa chystali presťahovať, Kristína, prezraďte mi kam, dám vám adresu farnosti, ktorú môžete navštevovať. Dovtedy vás samozrejme srdečne pozývam na naše bohoslužby a do cirkevného krúžku.“

„Ach áno, rada. Kedy bývajú bohoslužby, ešte viem. V nedeľu o desiatej, však?“

„A cir…“

Drnčanie telefónu prerušilo rozhovor. Kristína sa ospravedlnila, prešla k aparátu a rázne sa ohlásila.

„Peter, ahoj!“ odpovedala naradostene na pozdrav. Filip Valentín, ktorý využil príležitosť, aby sa v duchu poďakoval Bohu za rozhovor, videl Kristínu iba zboku. Napriek tomu jasne postrehol, ako jej nadšenie opadalo a tvár sa postupne zamračila. Z útržkov slov, ktoré zachytil, nemohol usúdiť, o čo ide — bolo však zrejmé, že to je čosi vážne.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 13 . . . . . . .

 
 

 
 

„Ak vás teraz oslobodí Syn, budete skutočne slobodní.“ Táto veta z ranného čítania biblie Kristíne najväčšmi imponovala, lebo bola ako šitá na jej mieru. Odkedy do svojho života prijala Božieho syna, cítila sa neopísateľne slobodná a nezaťažená — bez minulého tlaku, keď sa chcela páčiť ľuďom — a na duši mala nekonečný pokoj. Radu pastora Valentína si vzala k srdcu a pravidelne čítala bibliu. Mal pravdu! Veľmi ju to posilnilo.

Aj včerajší večer prispel k báječnému obratu v jej živote. Prvý raz sa totiž zúčastnila takzvaného biblického krúžku. Prijali ju tak priateľsky a milo ako ešte nikto predtým. Prešťastná sa vracala domov a od samej radosti dlho nemohla zaspať. Vedela, že nejde o náhodu, keď v deň, v ktorý zažila veľkú radosť, slúžila v rannej zmene, takže nemusela asistovať pri interrupciách. Dnes sa pripravovala na boj, ktorého dni boli tak či onak zrátané.

Teraz, keď pochopila podstatu zabíjania, je pre ňu všetko oveľa ťažšie. A ešte niečo ju tlačilo: telefonát Petra Fleminga. Dnes už je najvyšší čas splniť sľub, ktorý mu dala pri rozhovore.

 
 

Gabriela Mello-Wilbanková sa náhle s vlhkým čelom posadila na pohovke. Vo chvíli sa prebrala. Tep mala rýchly. Očami bezcieľne blúdila po izbe. Chvíľu trvalo, kým si uvedomila, že šlo iba o sen.

„Zase tá nočná mora!“ Zľakla sa, že ju tieto strašné obrazy sprevádzajú aj cez deň. Útržky noci sa jej ako filmové scény mihali pred očami:

Úzky, húštinou prerastený lesný chodník. Svetelné lúče iba ojedinele prenikali cez vrcholce jedlí, ktorých ihličie bolo strašidelne riedke. Týčili sa do výšky ako škaredé čierne kostry. Potom sa film pretrhol a zrazu sa kúpala v teplom slnečnom svetle. Slnko sa zmenilo na sýtočervenú loptu, ktorá pomaly zapadala za kopce. Pred ňou ležalo majestátne pokojné jazero, zaliate krvavými lúčmi ohnivej lopty. Z pevniny viedla ponad hladinu rovná lávka podobná špicatému šípu. Stála na okraji mostíka. Všetko prebehlo bleskurýchlo — so šplechotom to hodila do vody. Videla, ako sa to na dne jazera rozbilo. Nebolo to osamotené. Jazero toho bolo plné! Bolo to všade! Hrubé krvavočervené vlákna zafarbovali vodu.

Gabriela Mello-Wilbanková si chrbtom ruky vyčerpane utrela čelo.

„Aspoňže už ma tak silno nebolí hlava!“ snažila sa nájsť na situácii čosi dobré. Kým si unavene zložila hlavu do rúk, zabuchli sa vchodové dvere. Nato začula v hale hlasy. „Dobrý deň, pán Mello-Wilbank!“ Gazdiná vyšla z kuchyne.

„Dobrý, Anna,“ odzdravil dobre naladený Alexander Mello-Wilbank.

„Jedlo budete mať o päť minút,“ oznámila mu. „Výborne. Mám hlad, že takmer nevidím,“ vysvetlil a prepchatú aktovku postavil pred bielizník, aby si mohol vyzliecť koženú bundu. Keď ju zavesil na vešiak, zarazil sa. Anna sa nevrátila do kuchyne ako zvyčajne, no ešte vždy tu stála. Zdalo sa, že ju čosi ťaží na duši, a on tušil, čo by to mohlo byť.

„Manželka opäť nebola vo firme?“

Gazdiná s ustarosteným výrazom pokrútila hlavou. „Celé ráno mala migrénu. Na zmiernenie bolestí potrebovala tri tabletky. A tentoraz aj vracala. Preto som jej na obed zaniesla kamilkový čaj a sucháre.“

„Ďakujem, Anna. Bol u nej lekár?“

„Nedovolila mi zavolať ho. Milostivá sa proti tomu zubami-nechtami bránila.“

„Kde je? Hore?“

„Ľahla si dolu na pohovku.“

Mello-Wilbank sa zamračil. Jeho kroky zamierili do obývačky. Bez ohľadu na to, že by jeho žena mohla spať, prudko otvoril dvere. Nemohol si nevšimnúť jej bledú tvár a mokré pramienky vlasov na čele.

„Ahoj, Alex,“ pozdravila ho. Neodpovedal.

„Zasa mi je zle, Alex. Bolí ma hlava, brucho, všetko.“ Premeral ju odmietavým pohľadom. Od toho večera v nemocnici sa utiahol do svojej zatrpknutosti: Nedokázal sa manželke ospravedlniť za citový výbuch. Bez slova sa od nej odvrátil k písaciemu stolu. Jeho správanie Gabrielu hlboko zasiahlo. Napriek tomu sa nevzdávala.

„Pôjdeme dnes spolu do nemocnice? Naše dieťa sme ešte ani raz nenavštívili. Hádam nám pomôže…“

Skočil jej do reči. „Svoje dieťa môžeš navštevovať koľko len chceš, no so mnou nerátaj.“

Zásuvka písacieho stola sa s treskotom zatvorila. Bez ďalšieho slovka vyšiel z obývačky. Gabriela Mello-Wilbanková opäť osamela. So svojou bolesťou, so svojou vinou. Ticho plakala a hlavu si skryla do podušky.

Alexander Mello-Wilbank odišiel z domu, len čo sa najedol. Nevedela, kam. Keďže predtým sa nikdy takto nesprával, ranilo ju to ešte väčšmi. Počula, ako naštartoval auto, pokúsila sa zaspať. Hoci bolesti konečne poľavili, nemohla si nájsť miesto a prehadzovala sa z boka na bok. Napokon spod podušky vytiahla knihu v čiernom koženom obale a začala si v nej listovať. Narazila na príbeh, ktorý si pozornejšie prečítala. Išlo v ňom o muža, ktorého postihlo veľa zlého. Dokonca mu zomreli deti a teraz sa proti nemu obrátila ešte aj manželka a robila mu výčitky. Príbeh jej hovoril z duše. Preskočila na miesto, kde mala záložku, a čítala — nie vždy vetu za vetou, pasáže často iba preletela. To, čo ju zaujalo, si pozrela pozornejšie. „Zakrič, či tu je niekto, kto ti odpovie!… Hlupáka zármutok zničí a obmedzenca zabije zatrpknutosť… Jeho deti nebudú šťastné…“ Zľakla sa, pretože slová presne vystihovali jej situáciu. Nie je to o nej? Nedrží v ruke zrkadlo, ktoré neľútostne ukazuje jej obraz? Áno, ponorila sa do žiaľu, bola zatrpknutá a plná sebaľútosti. A čo jej to pomohlo? Autor mal pravdu, tak sa správa len hlupák, obmedzenec! Lebo to iba zväčšuje utrpenie, sťažuje situáciu — a napokon zabíja! Tento krutý dôsledok jej ani trochu nepripadal prehnaný. Ale čo má teda robiť? Ako môže uniknúť zo smrteľnej dráhy?

Očami ďalej blúdila po texte a napokon našla miesto, pri ktorom zastala: „Hľadal by som Boha a vysvetlil všetko tomu, ktorý robí veľké a nevysvetliteľné veci…“

Toto má byť odpoveď? Pripadala jej veľmi banálna. Nie je také jednoduché uniknúť z tejto dráhy! Spomínala si na slová, ktoré jej pri návšteve v nemocnici povedal Valentín. Myslela na syna. Ako vyzerá? Ako sa má? Pred očami si vykreslila, ako leží v inkubátore, ako cez otvory prestrčila ruky a hladká ho.

„… práve v takejto situácii dieťa potrebuje pozitívne hodnoty a pocity. Matka, ktorá rezignuje, mu nepomôže, len mu ešte väčšmi uškodí.“

Začudovala sa, že si tak živo spomína na pastorove slová. „Dočerta, veď má pravdu!“ vyletelo z nej a rozhodne zachlopla knihu. Hneď teraz navštívi syna, veď krv nie je voda! „Jasné!“ povedala odhodlane. „A oddnes tam budem chodiť každý deň!“

S takmer zabudnutým elánom sa šla obliecť na návštevu. Rozhodla sa pre jedny z najkrajších šiat, čo mala. Po dvadsiatich minútach bola pripravená. Skôr než gazdiná stihla zaregistrovať, čo sa deje, z domu popri nej vyšla nanovo rozkvitnutá žena.

Kým Gabriela Mello-Wilbanková čakala, až sa otvorí mechanicky riadená garážová brána, veselo si nôtila a nohou klopkala do rytmu. Brána sa zasunula do zarážky, už-už chcela vkročiť do garáže, keď tu sa do vjazdu vkotúľala lopta. Utekalo za ňou dievčatko.

„To neplatí! Ešte som neskončila!“ rapotala niekomu. S vejúcimi vlasmi bežala pozdĺž vjazdu, líca celkom rozhorúčené.

Gabriela Mello-Wilbanková dievča poznala. Bola to susedova najmladšia dcéra.

„Brý deň,“ dychčala malá a plná očakávania hľadela na loptu s modrými bodkami z niekoľkometrovej vzdialenosti. Gabriela Mello-Wilbanková zastavila loptu nohou, aby sa nekotúľala ďalej .

„Dobrý deň, Geraldína,“ pozdravila s úsmevom dievčinku od susedov a pomaly jej loptu prihrala. Malá ju zachytila rukami a zakričala krátko „ďakujem“.

„Mám ju!“ oznámila hlasno a rozbehla sa späť k spoluhráčom.

Gabriela Mello-Wilbanková hľadela za dievčatkom. „Aká je zlatá!“ pomyslela si uchvátená. „Je z roka na rok krajšia!“

Touto myšlienkou podvedome prebudila spiace zlé svedomie. „Z roka na rok krajšia!… Geraldína má päť rokov… päť rokov!“ vírilo jej hlavou. Presne toľko, koľko mohlo mať jej dieťa… Tiež by sa tak smialo, hralo, tešilo… keby… keby si pred piatimi rokmi nedala uro… Náhle zacítila hrozbu noci. Ako pretrhnutím hrádze ju rozbolela hlava. Šialená bolesť! Pokúšala sa zmiesť všetky dobré predsavzatia — ako láva svoju korisť. Držala sa za hlavu, akoby chcela zabrániť jej rozleteniu. Predsavzatia jej vydržali pol hodiny. Žeby sa teraz zrútili ako domček z karát? Na pár sekúnd sa vynorila jasná myšlienka: to, čo ju trápi, nie je migréna! Je to svedomie! Tu nepomôžu tabletky.

„Máš pravdu! Ty rebelantské svedomie, máš pravdu!“ zasyčala a päsťou si ťukla do hlavy. „No tentoraz ma nedostaneš. Budem sa brániť!“ Zápasila s vnútornými mukami, až jej po tele behali zimomriavky. „Ak naozaj existuješ, Bože, tak ma teraz dobre počúvaj. Veľa vecí som urobila zle. Prvé dieťa som si dala vziať. Nedovolím, aby sa to zopakovalo! Tomuto nechcem ostať nič dlžná. Nech je akokoľvek postihnuté, budem sa snažiť milovať ho. Je to moja vlastná krv!“

Autom cieľavedome smerovala cez centrum na druhý koniec mesta. Od nervozity sa jej ruky lepili na volant. Prvý raz sa vybrala navštíviť syna! Čo povedia sestry, že ide až teraz? Určite ju budú mať za to, čím aj je — za krkavčiu matku! Ale to sa odteraz zmení. Radikálne! Rozhodla sa.

„Ste príbuzná?“ spýtala sa staničná sestra na oddelení predčasne narodených a zaviedla návštevníčku k jednému z inkubátorov.

„Nie…“ zasekol sa jej hlas, „som ma… matka.“

Sestra od prekvapenia dvihla obočie. Kým Gabriela Mello-Wilbanková sa očareným pohľadom prilepila na malého bezbranného červíčka, ktorého telíčko ležalo obklopené množstvom hadičiek, srdce jej búšilo od vzrušenia. Sestra chvíľu vedľa nej postála, aby ju informovala o stave dieťaťa. Zvýšeným hlasom vysvetľovala: „Malý sa vzhľadom na okolnosti drží vyslovene výborne. Z najhoršieho je vonku. Už mu nehrozí životné nebezpečenstvo.“

Gabriela Mello-Wilbanková sa sama sebe začudovala, keď náhle zacítila úľavu a radosť.

„Môj syn!“ pomyslela si pyšne. Smiešne sa naťahujúce stvorenie ju natoľko fascinovalo, že si ani nevšimla, kedy sestra odišla. Pochytila ju priam neukojiteľná túžba pohladkať syna, vziať ho na ruky a vrúcne si ho privinúť. No chýbala jej odvaha poprosiť sestru, aby sa dieťatka mohla dotknúť aspoň cez otvory v inkubátore. Ale požiada ju o to. Hneď zajtra! Hneď zajtra ho opäť navštívi — a odteraz každý deň.

Potrebuje ju. Potrebuje ju dokonca veľmi. A už sa nič nebude môcť medzi nich postaviť. Nič!

Keď odišla z oddelenia, prebudil sa v nej pocit, ktorý jej pripadal taký cudzí, akoby ho naposledy zažila pred mnohými-premnohými rokmi: bola navýsosť šťastná!

Ako sa viezla výťahom na prízemie, zacítila aj trocha ľútosti. Ľútosti nad tým, že dieťa — napojené na chuchvalce hadíc — musí nechať v nemocnici.

Gabriela Mello-Wilbanková vystúpila z výťahu a videla, ako sa mladá žena ponáhľa smerom k nej. O krok cúvla a ostala stáť vo dverách výťahu, aby ho pre ňu zadržala. Žena sa poďakovala za láskavosť priateľským úsmevom, prekĺzla popri nej do kabíny a stisla dvojku. Gabriele Mello-Wilbankovej pritom neušlo, že má zaoblené brucho. Musela sa usmiať. Hoci mladú ženu nepoznala, tešila sa s ňou, že čaká prírastok. Nevedela, že žena prišla do nemocnice s dieťaťom pod srdcom, ale odíde bez neho.

 
 

Filip Valentín to síce neplánoval, ale keďže mal aj tak čosi vybaviť na sídlisku, nápad navštíviť Landeauovcov sa mu pozdával. Už častejšie sa usiloval zastihnúť Natáliu, no napodiv sa mu to nikdy nepodarilo. A po neúspešnom telefonáte sa mu tiež neozvala.

Bolo niečo po piatej — zo školy by už mala byť doma. Hádam to dnes s rozhovorom vyjde. Možno už bude aj zbytočný. To vycítil z rečí pani Landeauovej, keď s ňou pred pár dňami krátko telefonoval.

Auto odstavil pred domom Landeauovcov a stúpal po schodoch ku vchodovým dverám. Pekný dom s červenou škridlovou strechou stál pod svahom.

Pani Landeauová mu otvorila dvere. V prvej chvíli bola prekvapená, no keď sa jej neznámy návštevník predstavil, usmiala sa. „Pastor Valentín! To je milé, že ste sa zastavili!“ Keď si na rohožke čistil topánky, spýtal sa: „Hľadám Natáliu, je doma?“

Výraz tváre pani Landeauovej sa opäť zmenil. Zjavil sa aj tieň starostí. „Vlastne by mala byť. Dnes mala vyučovanie len do druhej. Neviem, kde trčí!“

„Možno u kamarátky zo školy.“

Pani Landeauová pokrútila hlavou. „Nemyslím. Práve dnes chcela prísť domov načas, aby mi pomohla pri pečení koláča. Manžel má zajtra narodeniny.“

„Hm.“ Filip Valentín bol bezradný. Nevedel, čo si o tom má myslieť.

Ešte vždy stáli v chodbe, domové dvere otvorené. Ustaranosť pani Landeauovej sa preniesla naňho. Akosi sa aj jeho zmocnil zlý pocit. Prečo Natália ešte neprišla domov? Prihodilo sa jej niečo nedobré? Alebo to azda nejako súvisí s veľkým napätím, ktoré vládlo medzi ňou a rodičmi? Pani Landeauová mu o tom čosi prezradila! Trocha ho zarazilo, že mu na myseľ prichádzali len zlé veci.

„Ak vás to upokojí, prejdem trasu, ktorou chodí zo školy. Medzitým by ste mohli obtelefonovať zopár jej priateliek a priateľov. Možno zabudla na svoj sľub, že vám pomôže pri pečení.“

Pani Landeauová súhlasila. Bolo na nej vidieť, ako sa teší, že sa so svojím trápením môže podeliť. „Potom vám zavolám,“ povedal Valentín a zvrtol sa na opätku, aby nestrácal čas. Pani Landeauová za ním s úľavou hľadela, kým nenastúpil do auta.

Filip Valentín mal v pláne viac, než iba prejsť trasu zo školy domov. To jej však radšej neprezradil, aby ju zbytočne väčšmi nevystrašil. To bolo, samozrejme, tiež treba brať do úvahy: ak jeho pátranie bude neúspešné, neostane mu nič iné, len zastaviť sa na polícii.

 
 

„Už je všetko pripravené?“ spýtal sa lekár úsečne a palcom ukázal na dvere ošetrovne 2.

„Myslím, že áno. Sestra Kristína ťa už v každom prípade zháňala,“ odvetila jeho žena.

Vševedúcne prikývol a zmizol v miestnosti číslo 2. Prostaglandínová interrupcia, ktorú Kristína očakávala s horúčkovitou nervozitou, bola treťou v poradí. Tentoraz mala ona držať misku, ktorá zachytí vyškriabnutý plod. Kristína cítila, ako jej mäknú kolená. Ruky sa jej triasli. Miska zvlhla pod jej spotenými dlaňami. Dúfala, že si šéf nevšimne jej nekonečnú nervozitu.

„Má dosť silné bolesti. Myslím, že obsah maternice nevydrží traumu,“ komentoval Róbert Nicolai ženine ťažké vzdychy, premiešané niekoľkými krátkymi výkrikmi.

Kristíne bolo okamžite jasné, čo má šéf na mysli. Dúfal, že nedôjde ku „komplikácii“, že sa dieťa narodí živé. Kristíne sa zrazu pred očami zjavili čierne fľaky a akoby sa jej sled myšlienok zablokoval. Želala si iba jedno: aby sa už vražedná procedúra konečne skončila!

„Len mi tu teraz neodpadnite, sestra Kristína!“ Doktor Nicolai si veľmi dobre všimol duševné rozpoloženie svojej asistentky. No potom sa musel sústrediť na pacientku. Dieťa sa ohlasovalo.

Kristína nepostrehla, ako dlho to trvalo a ako sa to udialo. Všimla si iba, že miska jej v rukách odrazu oťažela. Cez hmlovú clonu videla niečo malé, červené a neživé. Tlmene počula Nicolaiov príkaz odniesť „to“ preč. Ruky sa jej samovoľne pohli, zablyslo sa čosi striebristé, prsty sa dotkli čohosi ľadového. Po ceste do skladu sa jej v hlave opäť vyjasnilo. S neopísateľným odporom uložila hliníkovú debnu na dve ďalšie.

Keď sa vracala, zastala pred sekretariátom. Cez otvorené dvere vystrašene hľadela na telefón. Zrazu ju zaliala horúčava. Nikto tu nie je — musí to urobiť! Nielen preto, že to sľúbila. Hádam tým v nemocnici aspoň pomôže skoncovať s tou hrôzou. Cieľavedome, sústrediac všetky sily podišla k písaciemu stolu. Prsty sa jej chveli, keď siahla na slúchadlo a stisla tlačidlo pre mestský hovor. Z vrecka vytiahla lístok a vykrútila číslo, ktoré si naň zaznačila pred pár dňami.

„Prosím?“ ohlásil sa mužský hlas.

Kristína si slúchadlo pritlačila celkom k ústam a chránila ho rukou.

„Už máme tri hliníkové debny,“ zašepkala. „V poriadku, ďakujem!“ dostala úsečnú odpoveď a v spojení to šťuklo. Rýchlo, akoby v ruke držala horúce železo, zložila. Uľavene skrkvala lístok a úpenlivým pohľadom pozrela nahor.

„Kde trčíte, Kristína?“ kričal šéf odvedľa. Lístok si vyľakane strčila do vrecka zástery.

 
 

Filip Valentín zabočil autom na parkovisko gymnázia. Odtiaľ mal výhľad na celý školský dvor. Ako sa v túto hodinu dalo očakávať, bol ľudoprázdny a tichý. S papiermi sa vietor pohrával ako s loptami. Videl už iba dve autá. Tu hľadal Natáliu Landeauovú zbytočne, toľko mu bolo jasné. Jeho jazda po trase zo školy domov nič nepriniesla. Obrátil auto a kúsok sa vrátil. Myslel na Natáliu. Obľúbil si ju. Zakaždým ho zabolelo, keď od jej mamy počul, v akej ťažkej psychickej situácii sa Natália ocitla. Príčinu tušil. Čo malo ale znamenať, že dnes neprišla domov? Zvážil všetky možnosti. S ohľadom na okolnosti pripadali do úvahy iba dve. Práve tie radšej odmietol domyslieť do konca.

Na policajnej stanici sa so zmiešanými pocitmi obrátil na úradníka, ktorý mu mohol poskytnúť informáciu. Povedal, o čo ide, a chvíľu musel počkať, kým sa úradník spýta počítača. Medzi ohlásenými nehodami a zločinmi však nebolo nič, čo by ako obeť naznačovalo Natáliu. Valentín opustil policajnú stanicu. V duchu sa tešil, že nepochodil. Mohol teda dúfať v menej dramatický záver. Nezavolal Landeauovcom, aby sa dozvedel, ako obišli u priateľov a známych, miesto toho sa rozhodol zájsť k nim osobne. Ak totiž nič nezistili, pani Landeauová bude potrebovať útechu a radu.

Počas jazdy rozmýšľal a takmer nahlas sa pýtal: „Bože, kde je Natália. Ty ju vidíš a si pri nej. Prosím ťa, ochráň ju! Máš ju predsa nevýslovne rád! Chceš, aby žila a bola šťastná.“ Myseľ mal tak veľmi zamestnanú Natáliou, že hneď nezaregistroval, že sa dostal na obchádzku. Všimol si to, až keď sa zastavila doprava. Trčal uprostred hustej špičky! Pokrčil nosom a privrel okienko, cez ktoré do auta prenikal ostrý zápach výfukových plynov. Popri hlavnej pošte smerom k stanici sa autá sunuli len krokom. Navôkol sa však ozývalo trúbenie, cez plechovú karavánu sa odvážne preplietali náhliaci sa chodci. Valentínove prsty nervózne tancovali po volante. Pomaly sa do jeho zorného poľa dostávali neúmerne veľké portály hlavného traktu. Upútali ho, pretože okolo nich vládol ruch.

„Ako v mravenisku!“ pomyslel si. Auto sa dostalo na úroveň portálov a pozvoľna ich míňalo.

„Bože, i keď Natáliu nenájdem, dúfam, že sa jej na hlave ani vlások neskriví. Verím, že neurobí nijakú hlúposť. Ukáž jej východisko z ťažkej situácie. Ukáž jej cestu k radostnému životu. Bože, ochraňuj ju!“

Valentín netušil, čo sa v týchto minútach odohráva na neďalekej stanici.

 
 

Nástupište dvanásť bolo zaplnené pestrým zástupom cestujúcich: mládež s batohmi, muži v ľahkých oblekoch, starší ľudia, ktorí sedeli na lavičkách a klebetili, mladé ženy, ktoré listovali v časopisoch alebo strážili svoje deti, aby nešli príliš blízko ku koľajam. O tri minúty, ako stálo na elektronickom ukazovateli, mal doraziť vlak. Zrazu mladá žena dvihla pohľad od časopisu a pozrela dolu nástupišťom. Dvaja muži prerušili rozhovor a obzreli sa. Z miesta, kde sa jednotlivé koľaje splietali do zmotanej siete, prenikal k nim divý krik.

Z diaľky sa rútil vlak. „Na koľaji dvanásť prosím pozor! Prichádza rýchlik…“

Medzi pasažiermi sa rozprúdila vzrušená vrava. Ako obarení civeli na rýchlo sa blížiaci vlak — a na čiernu postavu, ktorú za odstavenými vagónmi rušňovodič nemohol vidieť. Bežala presne na miesto, kde o pár sekúnd po koľajach prefrčí niekoľko ton ťažká oceľová lavína. Bežal tam však ešte ktosi. Mal na sebe kombinézu a prilbu. Železničiar divo kričal a gestikuloval. Jeho hlas prehlušil dunivý hukot vlaku. Zo všetkých síl utekal za čiernou postavou, šikovnejšie a rýchlejšie ako ona. No osobu bežiacu v ústrety smrti aj tak nedostihol.

 
 

Do kabíny sa odobrala posledná pacientka, aby sa obliekla. V hlase jej znela badateľná úľava, keď povedala: „Ďakujem, pán doktor Nicolai, že ste ma zobrali krátko pred koncom zmeny a mimo ordinačných hodín.“ „Nemáte za čo,“ odvetil lekár a vpisoval do karty záznam. „Dobre, že ste prišli. Mohlo sa z toho vykľuť niečo vážnejšie.“

„Našťastie sa nevykľulo.“ Úľava z výsledku vyšetrenia ženu nielen rozradostila, ale jej aj rozviazala jazyk. „Viete, manžel si rád kladie hlavu na moje brucho, aby počul tlkot malého srdiečka.“

„To by sa ale mal mať na pozore,“ smial sa Róbert Nicolai. „V šiestom mesiaci sa totiž plod môže rozhodnúť štuchnúť zvedavého nedočkavca lakťom do ucha. A to je naozaj nepríjemné.“

„Prosím?“ smiala sa žena neveriacky. „Nežartujem.“ Ešte vždy písal.

„Niekedy v bruchu cítim rytmické šklbanie. Čo to môže byť?“

„Asi sa malému čká.“

„Aha,“ ozvala sa zádumčivo. „Áno. Mám vždy pocit, akoby sa štikútalo mne.“ Veselo sa zasmiala.

„Ratolesť vám už teraz dá zabrať, však?“

Žena vyšla z kabíny a tu a tam si poťahovala tehotenské šaty. „To veru hej. Ale je to krásne!“ odvetila nadšene a s blčiacim pohľadom.

Róbert Nicolai si zastokol pero do vrecka plášťa. „Práve čítam, že ako antikoncepciu používate pesar.“

„Áno, prečo?“

„Po pôrode ho budeme musieť prispôsobiť zmenenému tvaru a veľkosti maternice. Myslite na to, prosím.“

Žena prikývla. Spokojná a šťastná sa s ním rozlúčila. Keď doktor Nicolai zašiel na sekretariát, aby kartotečný lístok položil na uprataný stôl, z ošetrovne 3 vyšla Kristína. „Je odsávacia pumpa opäť v poriadku?“ spýtal sa. „Nieže zajtra bude zase zadŕhať.“

Kristína prikývla. „Chyba bola vo ventile.“ „Dobre. Tak už môžete ísť domov.“

Nato vošiel do svojej pracovne. Kristína počula, ako sa v zámke otočil kľúč.

Róbert Nicolai pristúpil ku skrinke veľkej asi jeden meter štvorcový, ku ktorej existoval iba jeden jediný kľúč. Otvoril tri centimetre hrubé železné dvere a zjavila sa komplikovaná aparatúra. Keď stlačil gombík, ozvalo sa monotónne šušťanie a z malého otvoru vykĺzol pás papiera. Odtrhol ho a prezrel. Bol na ňom celý rad čísel s pripojeným časovým údajom. Išlo prevažne o vnútorné nemocničné hovory. Len zopár ich bolo mestských. Niektoré rozhovory mal on sám, niektoré vybavoval sekretariát. Pri jednom čísle hovoru, ktorý podľa záznamu viedli popoludní zo sekretariátu, sa zarazil. Na klávesnici zadal číslo, pričom sa pás o kúsok posunul. Potom si rozhovor prehral. Tvár Róberta Nicolaia ostala chladná. Význam krátkeho rozhovoru nebolo preňho ťažké pochopiť. A jedného z hovoriacich spoznal okamžite. Skrinku starostlivo uzamkol. Odobral sa k písaciemu stolu. Nevšímal si sirénu sanitky, ktorá prišla dolu na urgentné prijatie. Myseľ mal zamestnanú niečím úplne iným. Sadol si a otvoril svoj telefónny záznamník. Keď pod písmenom L našiel číslo, ktoré hľadal, siahol po slúchadle.

 
 

O dve poschodia nižšie Kristína Berensenová zamyslene vychádzala z nemocnice. Čo docielila iba tým, že zavolala Petrovi? Má to naozaj význam, ako tvrdil? Alebo tým všetko zbabrala? Hrozí hádam dokonca nebezpečenstvo? Z myšlienok ju vyrušila sanitka, ktorá zabočila k urgentnému príjmu. Pre zdravotnú sestru to nebola nezvyčajná udalosť a Kristína mienila jednoducho pokračovať v ceste. Keď z vozidla zrazu zazneli výkriky, podvedome zastala. „Nechcem! Choďte preč! Prestaňte!“ revala žena na nosidlách z plného hrdla a bránila sa, čo jej sily stačili, zásahu sanitárov a pribiehajúceho personálu.

Kristína pristúpila k nosidlám. Keď pozrela do tváre mladej ženy, zľakla sa! Niekde ju už videla. Áno, určite to je ona! Kristína nemohla zabudnúť na dokaličenú dievčenskú tvár, do ktorej musela hľadieť, keď prvý raz asistovala pri interrupcii. Čo sa stalo, že ju teraz priviezla úrazovka a ona sa správa tak odmietavo?

„Ach, dobrý deň, sestra Kristína,“ pozdravil ju službukonajúci lekár. Poznal Kristínu z čias, keď sa istý čas zaúčala na jeho oddelení. „Jednoduchý prípad!“ komentoval so svojským šibeničným humorom. No keď dievča naďalej robilo problémy, stratil trpezlivosť. „Prestaňte sa brániť! Chceme vám predsa pomôcť!“ zvrieskol podráždene.

Ani Kristína nevedela pochopiť, prečo sa bráni, sklonila sa k dievčaťu a nežne sa jej prihovorila.

„Ahoj!“ povedala. „Som sestra Kristína. Ty ma určite nepoznáš, no ja som ťa už videla. Rada by som ti pomohla. Súhlasíš s tým, aby som ostala pri tebe?“

Natália zmĺkla a udivene vzhliadla. Pozornosť, ktorú jej mladá sestra venovala, ju potešila. Ostýchavo prikývla. Kristína sa jej naďalej opatrne prihovárala. „Pokojne sa daj lekárovi vyšetriť. Musíme vedieť, ako si na tom telesne. Počkám na teba tu vonku, dobre?“

Na Natáliinej tvári sa zjavil náznak úsmevu. Ochotne sa podvolila, aby ju odviezli na ošetrovňu. Lekár poďakoval Kristíne úctivým kývnutím a nasledoval ošetrovateľov. Kristína si sadla na jednu zo stoličiek v chodbe. Nevedela pochopiť, čo sa stalo! Prekvapila ju vlastná reakcia, ale aj reakcia dievčaťa. Zapadali do seba ako dve ozubené kolesá. Spomenula si na dávnejšie stretnutie.

„Poznám osud tohto úbohého stvorenia. Niekto ju vtedy zbil. Aj ona absolvovala interrupciu. Možno to ani sama naozaj nechcela. Treba s ňou mať zľutovanie. Neviem, prečo ju teraz doviezli, ale želám si, aby sa všetko obrátilo v jej prospech. V prospech jej duše…“

Po štvrťhodine sa odsúvacie dvere ošetrovne otvorili a vyšiel z nich lekár.

Kristína vyskočila a podišla k nemu. „Čo je s ňou?“ „Chcela skočiť pod vlak,“ odpovedal nevýrazne. „V poslednej sekunde ju z koľajnice strhol železničiar.“

Kristína naňho vyľakane zízala. Nebola schopná slova. Lekár pokračoval: „Samovražedné sklony predstavujú najväčší problém. Pretože fyzicky, odhliadnuc od nižšej hmotnosti, je zdravá ako rybička. Sťažuje sa síce na nevoľnosť a na prednej časti hlavy sme zistili slabú podliatinu, ale zlomené nie je nič.“

Kristína si uľahčene vydýchla. „Má otras mozgu?“

„Pravdepodobne. Preto si ju tu jednu noc necháme na pozorovanie. Môžete ešte chvíľu ostať pri nej? Už sme to oznámili rodičom.“

Dvadsať minút nato Natália Landeauová ležala v posteli na chirurgickom oddelení a Kristína sedela pri nej. „Odkiaľ ma poznáš?“ Táto otázka zamestnávala Natáliu od samého začiatku.

„Videla som ťa, keď si si nedávno na gynekologickom oddelení dala… dala urobiť zákrok,“ odpovedala pokojne. „Od… odvtedy sa, ako sa zdá, kadečo udialo.“ Natália na ňu nepozrela. Kristína cítila, že dievča sa nesmierne hanbí.

„Prečo, Natália?“ spýtala sa nežne a súcitne. „Prečo pod vlak?“

Natália upriamila pohľad na zadnú časť postele. Zápasila, bojovala, potom to z nej vyletelo.

„Dala som si vziať dieťa… Niežeby som to bola chcela. Ja som ho začala mať rada! Chcela som ho. Bolo to moje dieťa. Ale otec… nútil ma, vydieral! Takže som to musela urobiť… Dohnali ma k tomu! Nenávidím ich za to. Zaprisahala som sa, že sa im za to odplatím. Že im ublížim ako oni mne!“

Teraz pozrela priamo na Kristínu. Tá musela prehltnúť. Toľké utrpenie leží na pleciach tejto mladej ženy! „Rodičia na seba vzali veľkú vinu,“ súhlasila Kristína. „A ty ťažko nesieš to, čo sa stalo.“

Súcit, ktorý Kristína prejavila, na Natáliu hlboko zapôsobil. Pevná škrupina, ktorú okolo seba vybudovala, čoraz viac praskala.

„Tvoji rodičia za to budú musieť niesť zodpovednosť sami,“ pokračovala Kristína. „Niečomu však nerozumiem — prečo si sa rozhodla zomrieť ty? Iste, ublížila by si tým svojim rodičom. No najväčšmi by si uškodila sebe. To je predsa paradoxné!“

Natáliu to znateľne zasiahlo.

„Pozri: Keby to s vlakom bolo vyšlo — kde by si bola teraz?“

Natália prekvapene dvihla obočie: „Ako to myslíš?“

„No,“ Kristína otáľala, lebo vedela, že jej slová budú Natálii znieť v ušiach odstrašujúco tvrdo, ale musela ich vysloviť. „Keby si bola mŕtva, nič by si nevyriešila, len by si zatratila aj svoju dušu.“

„To predsa nie je pravda!“ vzpierala sa Natália. „Prečo hovoríš také strašné veci!“

„Je to pravda, Natália, Boh by ťa zatratil.“

„Hlúposť!“ prehodila príkro. „Keď ma Boh zatratí, spýtam sa ho, prečo dopustil, aby ma otec tĺkol a vydieral. Prečo na mňa nedával pozor a nepomohol mi? Keď je taký všemohúci! A kde bol, keď ma otec bil?“

„Je stále tu, Natália, i keď to necítiš. Vie o tebe, o mne, o nás všetkých. Pozná náš osud, tak ako každú bolesť, ktorá človeka zasiahne. Ver tomu a dôveruj mu ešte viac: svojho syna nechal zomrieť z lásky k tebe!“

Po týchto slovách Natália neostala chladná. Napriek tomu odporovala:

„No ale kde je potom to Božie milosrdenstvo, ktoré sa v biblii tak často omieľa?!“

„Je v tom, že si zostala nažive, že ťa zachránili, že si sa nakoniec vytrhla smrti z pazúrov.“

„Ach, ktovie, či je to so smrťou skutočne také dramatické!“ podotkla Natália, no neznelo to presvedčivo.

„Veru hej! Len si vezmi náš svet. Už teraz je najdokonalejšou celou smrti. Rastliny, zvieratá, ľudia — my všetci raz zomrieme. Nikto pred smrťou neunikne. Nikto to nedokáže.

Sme výbornými kandidátmi smrti! Pred pár dňami som čítala názorný príklad. Hovorí sa tam o hadovi a myši. Boa je had s hypnotizujúcim pohľadom. S otvorenou tlamou meravo a bez pohybu pozoruje svoju korisť, ktorá pred ním stojí a trasie sa od strachu. Ak myš raz prepadne jeho pohľadu, sily jej už nestačia na únik. Proti svojej vôli sa dokonca čoraz väčšmi približuje k nepriateľovi, k hadovi. Iba vtedy sa zachráni, ak medzi ňu a hada padne palica. V tej chvíli je kliatba prerušená a myš je schopná ujsť.

Pokiaľ ide o teba, Natália, a o mňa, aj my sme niekedy na tom ako tá myš.“

Prirovnanie Natáliu zaujalo. Nehypnotizoval aj ju pocit viny a špina, čo zaplavili jej život? Nespútavalo ju to natoľko, že takmer vbehla vlastnej smrti do náruče? Nebola aj ona nemilosrdne vydaná moci zloby a skazy napospas? Nepoddávala sa im slepo? A čo by sa bolo stalo, keby ju železničiar nebol zachránil? Na tvári jej bolo vidieť, že sa hlbšie zamyslela.

„A čo mám urobiť?“

Bola to otázka, ktorú Kristína mohla zodpovedať z vlastnej skúsenosti.

„V biblii sa dočítame, že listina našich hriechov bola pribitá na kríž. Ak veríme v dobro a spravodlivosť, aj naše previnenia nám budú odpustené. Spomeň si na všetko, čo ťa ťaží, napíš si to na lístok a potom ho roztrhaj alebo spáľ! Uvidíš, ako sa ti uľaví!“

„Ach, áno,“ povzdychla si Natália spontánne, „veru by som chcela, aby som sa vyrovnala so všetkými svojimi vylomeninami. Sfušované…“ Zaváhala, pretože sa ohlásili pochybnosti. „A potom môžem začať úplne od začiatku? Napriek tomu, že… som si dala vziať dieťa a… a chcela som sa zmárniť?“

Kristína sa na ňu povzbudivo usmiala a prikývla. „Vieš, v živote prežívame často ťažké chvíle. Najprv si nahovárame, že sme dobrí a vôbec nemáme na ničom vinu. Ak človek predsa len začne tušiť, kde urobil chybu, je na dobrej ceste. Nemá si však namýšľať, že sa uvedomovaním svojich skutkov zbaví previnenia, že sa všetko vráti do pôvodných koľají a život ide ďalej. Dôležité je vedieť, kedy sme urobili chybný krok. Rozumieš?“

Natálii sa po prvý raz na tvári mihol úsmev. Len nedostačujúco odzrkadľoval radosť, ktorá ju zaliala. „Musíme…“ chcela pokračovať Kristína, no ozvalo sa slabé klopkanie na dvere. Pozrela na hodinky. „To sú určite tvoji rodičia,“ povedala a vstala.

Pán a pani Landeauovci práve chceli vojsť, no Kristína ich poprosila o krátky rozhovor, kým navštívia Natáliu. Pokiaľ v kútiku pre návštevy hovorila s rodičmi, v nemocničnej izbe sa stalo čosi závažné.

Natália vzala z nočného stolíka pero a papier, na ktorý mala napísať svoje želania, týkajúce sa stravy. Namiesto aby značila krížiky, papier obrátila a začala písať na prázdnu stranu. Prsty sa jej triasli od rozrušenia, no ona písala a písala — raz váhavo, raz s utrápenou tvárou, akoby podpisovala rozsudok smrti.

Skôr než rodičia vošli do izby, zverila papieru všetko, čo ju ťažilo. Srdce jej cválalo od radosti, keď papier trhala na množstvo kúskov. Napísala všetko, za čo sa cítila vinná, a oslobodila svoju dušu od obrovskej príťaže. Líca jej horeli od radosti.

 
 

Z nemocnice zamierila Gabriela Mello-Wilbanková do centra. Spýtala sa sestry, čo by mohla pre syna zaobstarať, a chcela to hneď vybaviť. S nespútanou radosťou sa ešte v neskoré popoludnie hnala špecializovanými predajňami a napokon sa obťažkaná vrátila k autu. Keď prišla domov, na uvoľnenie si zaplávala zopár dráh v bazéne, dala si pripraviť ľahkú večeru zo suchára, tvarohu a pažítky a zavčasu sa odobrala do postele.

Záclony sa slabo vzdúvali vo večernom vetre, ktorý vial cez otvorené okno. Slnko pomaly mizlo za horizontom a zanechalo rozptýlené svetlo, ktoré z minúty na minútu slablo. Gabriela Mello-Wilbanková mohla z postele pozorovať horiacu večernú oblohu s nespočetnými obláčikmi, ktoré sa kopili presiaknuté červeňou pred jej oknom a podobali sa roztrhanému závoju. Prekrásny pohľad ju potešil a pociťovala ho ako symbolické ukončenie dňa, ktorý jej priniesol nový začiatok.

Vychutnávala pocit z príjemného večera. „Aká som rada!“ zašepkala a žiadostivo sa zahľadela do červenej oblohy posiatej oblakmi. Znela v nej spomienka na rozhovor s pastorom Valentínom v nemocnici.

„Ach, Bože!“ pokrútila hlavou. „Čo som to len urobila?“

„Môžem… Ešte čítaš?“

„Nie,“ zaklamala a položila bibliu na nočný stolík. Alexander Mello-Wilbank zavrel okno a stiahol rolety. Izbu vo chvíli zaliala hlboká tma.

V Gabriele sa prebudila nevraživosť. Prečo jej bráni dýchať? Prečo už nemôže hľadieť na oblohu? Usilovala sa potlačiť vlnu nenávisti. Nesmie to dôjsť tak ďaleko, aby sa nenávideli!

Keď si manžel ľahol vedľa nej, obrátila sa k nemu. Rukou opatrne hľadala jeho krk, on sa však prudko odtiahol a zažal si nočnú lampu.

„Prestaň!“

Smutne sa naňho zahľadela. „Som tvoja žena. Vieš, ako dlho sme už spolu nespali?“

„Áno, viem,“ povedal ostro. „A dobre pre teba, že si na to zvykáš. Nebudeme už totiž nikdy spolu spať.“

„Alex!“ zatiahla šokovane. „Prečo ma odmietaš?“

„Číre preventívne opatrenie.“ Sarkastický podtón nebolo možné prepočuť. „Tak aspoň nepočneme ďalšieho mrzáka.“

Gabriela sa snažila nedať najavo, ako hlboko ju ranil. „Alex,“ povedala potichu. „Zdá sa ti, že zmýšľaš a konáš správne?“

Hlučne sa zasmial. „Chceš ma poúčať, čo je správne a čo nie? Práve ty?“

Do očí jej vyhŕkli slzy. „Viem, že som vtedy nekonala správne. Bola som egoistická, nerešpektovala som tvoje priania a zabila som naše dieťa. Myslíš, že dnes za to netrpím? Bolí ma to…“

„Áno, dnes! Ale s päťročným meškaním!“

Chytila ho za ruku. „Odpusť mi, Alex. Prosím ťa, odpusť mi!“

„Ako si to predstavuješ?“ spustil krik a vyskočil z postele. „Myslíš, že je to také jednoduché? Vážne si myslíš, že by som mohol zabudnúť, čo si nám obom vykonala, keď budem mať na očiach toho mrzáka? Keď budem musieť kúpiť knihu so slepeckým písmom, alebo keď pôjdem poňho do škôlky pre postihnuté deti?“

Zlostne si prehodil župan.

Gabrielin hlas pridusili slzy. „Čo chceš robiť?“ spýtala sa takmer nečujne.

„Neznesiem tvoju prítomnosť,“ vyletelo z neho. Vyrútil sa z izby a zabuchol za sebou dvere. Nehodlala vybehnúť za ním. Nemala dosť síl.

Hoci nebolo zima, pod prikrývkou ju striasalo. Ležala rozorvaná a plná obáv a premýšľala. Premýšľala, ako to s ich narušeným manželstvom bude ďalej. Čo môže robiť? V jednom si bola istá: riešenie na úkor dieťaťa nepripustí!

 
 

Po Kristíninom telefonáte musel Peter Fleming vo svojom aute dlho-predlho vyčkávať so špeciálnymi fotoaparátmi. Prešli nekonečné hodiny, zotmelo sa, no na príchodovej ceste do nemocnice sa nedialo nič pozoruhodné. Ale bol vytrvalý, lebo predpokladal, že plody nemožno v hliníkových debnách uskladňovať celé dni. Hodinu pred polnocou mu trpezlivosť napokon predsa len priniesla ovocie. Zdesilo ho, keď sa potvrdilo podozrenie, ktoré mala Kristína!

Hoci sa Peter Fleming necítil unavený, podvolil sa rozumu a pobral sa domov. Na druhý deň chcel v pokoji podniknúť ďalšie kroky.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 14 . . . . . . .

 
 

 
 

V nasledujúce ráno o siedmej sa Peter Fleming zjavil v kancelárii, aby vybavil zopár telefonátov, a nakoniec dal vyvolať film.

„Dobrá práca!“ povedal uznanlivo a zalepil obálku. „Ďakujem, Doris, že si ma vybavila mimo poradia. Máš to u mňa!“

Žena so sviežou tvárou sa srdečne zasmiala. „Ja ti to pripomeniem!“

Žmurkol na ňu a odišiel.

„Je dobré, ak sú spolupracovníci k sebe kolegiálni!“ pomyslel si a pískajúc opustil fotolaboratórium nakladateľstva. Obálku stískal pevne pod pazuchou ako cenný majetok, ktorý za nijakých okolností nesmie stratiť, a odviezol sa výťahom na poschodie, kde mal kanceláriu šéfredaktor. Redaktor sa zachoval presne podľa Petrovho očakávania, okamžite všetku prácu odsunul nabok, nasadil si okuliare a s najväčším záujmom si prezeral fotky, ktoré mu rad zaradom predkladal s krátkym komentárom.

„Okolo jedenástej v noci prišla dodávka k nakladacej rampe.“

Redaktor prikývol.

„Tu viacerí muži vykladajú hliníkové debny. A tu,“ položil na kôpku ďalšiu fotku, „nakladajú plné debny.“

„Sú v nich skutočne deti?“ Šéfredaktora pri tej myšlienke striaslo.

„Áno, Harry. Ľudia, zmrazení, pre laboratóriá! Moja informátorka to v prípade potreby potvrdí pred súdom.“ Redaktor urobil odmietavý posunok rukou. „Tak ďaleko ešte nie sme.“ Po chvíli veľavravne dodal: „Hoci — pri takomto objave…!“

Zdalo sa, že nad niečím premýšľa. „Povedz mi, nikoho v nemocnici nezaráža, že sa prevážajú hliníkové debny?“

„Túto otázku som si spočiatku kládol aj ja. Ale nemocničné debny s liekmi vyzerajú podobne. A tých sa používajú desiatky. — Výťah.“ Peter Fleming podal ďalšiu fotografiu.

„Hm, MediSanol?“ komentoval redaktor. „Dal si overiť názov firmy a poznávaciu značku?“

„Názov firmy je fiktívny. Pravdepodobne ide o firmu existujúcu len na papieri a značka patrí istému Paulovi Hofferovi. Každý pokus zavolať mu sa skončil pri odkazovači: ,Kancelária firmy je predbežne zrušená.‘ “

„Ktovie, či vôbec niekedy existovala,“ zapochyboval redaktor. „A teraz čo? Stratili sme stopu?“

„Nemyslím! Opatrne som sledoval dodávku a predpokladám, že ma priviedla priamo k obchodníkom s embryami.“ „No a?“ Redaktor naňho hľadel ako zelektrizovaný. „Radšej si sadni, Harry,“ varoval Peter Fleming šéfa a podal mu poslednú fotku.

„Dočerta!“ hlesol šéfredaktor ohromene, hoci sa na to ledva pozrel. „Práve najväčšia firma v meste! To bude štuchnutie do osieho hniezda!“ Vzhliadol na Petra Fleminga ponad rám okuliarov. „Dúfam, že si na taký ošemetný boj vyzbrojený!“

„Znamená to, že mi na rozbehnutie príbehu dávaš zelenú?“ skočil na hodenú kosť.

Šéf poklopkal po fotke. „I keby tým obchodníkom s embryami bola samotná OSN, bol by som za to, štuchnúť do osieho hniezda. Čo sa tu odohráva, je podľa mňa trestné. Je našou psou povinnosťou žurnalistov zverejniť to. Aj keď sa celá vec týka renomovanej kozmetickej firmy Leviatan. „ Pozbieral fotografie. „Sadni si za písací stroj a pusť sa do toho! Ja zájdem s materiálom k riaditeľovi.“ Peter Fleming opúšťal kanceláriu nadriadeného mimoriadne spokojný, no netušil, že ten urobil v plánoch drobnú zmenu. Nešiel hneď za riaditeľom, ale najprv siahol po telefónnom slúchadle a vykrútil číslo priateľa z policajného prezídia.

„Ahoj, Klaus! Tu Harry. Počúvaj, mali by sme sa dnes bezpodmienečne stretnúť. Mám na stole prípad, ktorý ťa bude určite zaujímať!“

 
 

Kristína mala opäť veľmi nepokojnú noc. Odkedy pracovala v gynekologickej ambulancii, nezriedka ju sužovali hrôzostrašné sny. Ako tak ospalo sŕkala kávu, skonštatovala, že jej sny tentoraz obsahovali čosi viac ako iba krv a rozkúskované telíčka. Pribudol nový prvok: Strach! Predsa len, porušila povinnosť mlčať a interné záležitosti nemocnice prezradila tlači.

Peter Fleming sa jej včera neohlásil, hoci to sľúbil. Je to zlé znamenie? Dúfala, že so svojím vyšetrovaním bol úspešný. Dúfala najmä preto, že by sa už na taký telefonát neodhodlala — nevydržala by to s nervami.

Po raňajkách sa začítala do biblie. V nijakom prípade sa z nej nevykľula nudná kniha, za akú ju Kristína vždy pokladala! Toľko z toho sa vzťahovalo priamo na ňu, akoby ju písali vyslovene pre ňu. Aj dnes ráno natrafila na pasáž, ktorá presne vystihovala jej situáciu a rozpoloženie. Dlho premýšľala nad tým, čo prečítala. Upokojovalo ju to a dodávalo ďalšiu odvahu. Strach, ktorý ju doteraz prenasledoval, sa úplne vytratil. Vedela, že sa môže pridŕžať toho, čo čítala: „Pán je tvojím strážcom, tvojou tôňou po pravej ruke.“ Akosi tušila, že dnes bude jeho pomoc mimoriadne potrebovať.

Keď krátko po pol ôsmej vyšla z obývačky, mala v ruke množstvo ďalších žiadostí o miesto. Urobila si malú obchádzku k poštovej schránke a kôpku do nej vhodila.

 
 

„Interrupčná pilulka RU 486 je podľa mňa dobré riešenie. Predovšetkým teraz, keď tlač očividne sliedi a pomaly to začína vrieť,“ povedal Carl Bagenholm a odklepol si popol z cigarky do popolníka. Cez hustý dym, ktorý visel medzi nimi, rázne pozrel na gynekológa. „A ako riaditeľovi mi záleží na tom, aby sa naša nemocnica nedostala v škandálnom kontexte do dennej tlače.“

„Veď sa ani nedostane, Carl,“ odvetil Róbert Nicolai. Znelo to nepresvedčivo. Počas rozhovoru strácal lekár postupne sebaistotu. Evidentne ho znervózňovalo, že Bagenholma zjavne rozčuľoval nečakaný vývoj, aký nabrali ich obchody.

„Ty máš ale nervy!“

„Nie sme v tom sami!“ dal Nicolai na úvahu. „Leviatan má rovnaký záujem ako my, aby sa záležitosť nedostala na bubon. Oni už nájdu prostriedky a cestičky, ako tomu zabrániť.“

„Kiežby si mal pravdu!“ Bagenholm zahasil len do polovice vyfajčenú cigarku, ktorá mu očividne nechutila. Róbert Nicolai sa pokúsil o úsmev, no zdalo sa, že mu to padlo zaťažko. „Pokiaľ ide o interrupciu systému ,urob si sám‘…“

„O čo, prosím?“ prehodil Bagenholm, vraštiac čelo. „No, o pilulku RU 486, o ktorej si práve hovoril. Pomocou nej si ženy prinajmenej do ôsmeho týždňa ťarchavosti môžu bez pomoci gynekológa prerušiť tehotenstvo,“ vysvetlil Nicolai. „Pre farmaceutickú firmu Roussel-Uclaf to síce znamená obrovský obrat, ale moja a nemocničná peňaženka ostane prázdnejšia. Postihne nás strata. A Leviatan bude nahnevaný, pretože od nás už staršie embryá nedostanú. A okrem toho by ti mala byť známa ničivá kritika pilulky RU.“

„Viem, Róbert, viem!“ zamietol mávnutím ruky Bagenholm. „Nazývajú ju ,prostriedok hromadného ničenia‘.“ Gynekológ sa usmial. „Pokladáš túto správu za lichotivejšiu pre nemocnicu?“

Bagenholm vystrúhal nevrlú grimasu.

„No vidíš. Nesmieme zabúdať, koľko vecí závisí od odnímania starších plodov a ich predaja. Transplantáciou mozgových vlákien je možné vyliečiť Parkinsonovu a Alzheimerovu chorobu a iné degeneračné postihnutia. Mozgová blana je nenahraditeľný transplantačný materiál pri poraneniach lebky alebo pre deti s vrodenou defektnou bránicou. Aby firmy mohli túto službu poskytovať, potrebujú interrupčný odpad. O nič iné tu predsa nejde. A ja si myslím, že nemáme právo nechať tento odpadový materiál nevyužitý, keď môže pomôcť ľuďom.“

Bagenholm sa uškľabil. „Pozdravuje Eichmann, čo?“

„Nechutné prirovnanie!“ rozhorčil sa Nicolai. „Nežijeme predsa v hitlerovskom Nemecku, nepoužívame ľudí na výrobu tienidiel, náprsných tašiek a mydla!“

„Ale na omladzovacie prostriedky a kozmetiku napríklad v Leviatane. Sám si to povedal, Róbert!“ namietal Bagenholm. „Občas si kladiem otázku, či si niečo nepredstierame, keď sa z interrupcií snažíme ťažiť humanitárne,“ povedal zrazu akoby pre seba. Potom však otočil. „No, nechajme to. Ty si lekár.“

„Veď to. Čiže — budeme v tom pokračovať?“

„Ak to môžeš odporučiť…“

Róbert Nicolai zrazu na pár sekúnd zaváhal, no potom povedal: „Áno, môžem.“

 
 

Kristína dnes ráno, predtým ako nastúpila do práce, odovzdala vedeniu ošetrovateľskej služby svoju žiadosť o okamžité prepustenie. Teraz stála v kancelárii pred doktorom Nicolaiom a informovala ho o svojom rozhodnutí. „Prečo od nás utekáte, sestra Kristína?“ zisťoval lekár. „Na oddelenie som nastúpila iba pod podmienkou, že tu kedykoľvek budem môcť službu prerušiť,“ zdôvodňovala. Róbert Nicolai chvíľu mlčal, potom sucho povedal: „Súvisí hádam váš krok s tajným telefonátom?“

„S taj…?“ zatiahla Kristína šokovane.

Róbert Nicolai stisnutím tlačidla spustil kazetu. Kristína zmeravela zdesením pri počúvaní nahrávky. Cítila, ako ju v tvári zaliala červeň.

Teraz to prasklo! Ona praskne! Myseľ jej horúčkovito pracovala. Ako je to možné? Čo všetko ešte Nicolai vie? Čo teraz urobí?

„Muž, s ktorým ste tajne telefonovali, sa volá Peter Fleming a je novinár. Máte k tomu čo dodať?“ Nicolaiov hlas znel príkrejšie.

Kristína bez rozmýšľania zaklamala: „Bol to čisto súkromný rozhovor.“

Sotva to vyslovila, uvedomila si, že je to pochabé. Čo má hliníková debna v rozhovore s novinárom spoločné so súkromím? Z Nicolaiovej mimiky vyčítala, že jej neverí.

Okrem toho — nepatrili klamstvá do jej bývalého života? Na počudovanie doktor Nicolai nepoložil ďalšiu otázku. Akoby bol s informáciou spokojný, povedal: „V budúcnosti takéto rozhovory ohlasujte, dobre? Ušetrí to nás i vás od nepríjemností. — A pokiaľ ide o vašu výpoveď, počkáme na rozhodnutie ošetrovateľskej služby.“ Kristína sa nezmohla na slovo. Nerozumela tejto reakcii. Prirodzenejšie by boli rozsiahle dôsledky, no nič sa nestalo — v každom prípade nie doteraz. Stála tu úplne zmätená.

„Máte ešte niečo?“ spýtal sa Nicolai a začal sa venovať podkladom.

„Hm… nie… to je všetko,“ zakoktala a vyšla z kancelárie — zmätená ako ešte takmer nikdy.

 
 

Podozrenie na otras mozgu sa nepotvrdilo, takže Natáliu mohli na druhý deň okolo poludnia pustiť z nemocnice. Walter Landeau si v deň svojich narodenín tak či tak vzal voľno. Oslava sa presúva na víkend o dva týždne. Teraz šiel po dcéru do nemocnice. Hoci sa ich vzťah po pokuse o samovraždu väčšmi skomplikoval, predsa sa niečo zmenilo.

Pán Landeau sa už včera čudoval. Keď vstupoval do nemocničnej izby, obával sa, pokiaľ išlo o dcérino správanie, najhoršieho. No celkom nevysvetliteľne bola ako vymenená. S rodičmi sa zhovárala úprimne, čo bolo v protiklade k jej stavu za posledné týždne.

Walterovi Landeauovi sa uľavilo, keď zistil, že sa na tom cez noc nič nezmenilo, a keď s Natáliou prišli domov, aj s matkou sa privítala srdečne a vrúcne.

Natália šla na chvíľu do svojej izby, aby sa z čiernych šiat prezliekla do pestrofarebných. Potom bez vyzvania pomohla mame v kuchyni. Walter Landeau sedel v jedálni a čítal noviny, no nemohol sa sústrediť na jediný článok. Očividná dcérina zmena mu nedala pokoj. „Čo to len s ňou zdravotná sestra porobila?“ pýtal sa sám seba stále dokola.

Pri obede Natálii chutilo ako už dávno nie. Rodičia s úsmevom konštatovali, že dcéra v jedle doháňa všetko, čo za posledné týždne zameškala. Vidličkou si z misy zobrala druhý kus mäsa.

„Vedia v škole, čo sa stalo?“

„Do školy som síce zavolala a nadnes ťa ospravedlnila,“ odvetila matka, „ale presný dôvod som im neoznámila. Iba som povedala, že sa necítiš dobre.“

„No teraz sa cítim dobre!“ skonštatovala Natália zamyslene. Potom zrazu zvážnela. Srdce jej divo bilo a dúfala, že si to rodičia nevšimnú.

„Oci?“ začala neisto. „Musím ti niečo povedať. Strašne ma mrzí, že som ti pokazila narodeniny.“ Zahanbene sa zahľadela do svojho taniera. „Môžeš mi odpustiť to, čo som tebe a mame vyviedla?“

Walter Landeau musel od dojatia prehltnúť. Nebol pripravený na ospravedlnenie. Navyše sa s ním a s jeho ženou včera v nemocnici sestra úprimne porozprávala a on pochopil, ako veľmi svojej dcére ublížil. Vnútorne to hneď oľutoval, no ešte nenašiel odvahu poprosiť Natáliu o odpustenie. A ani teraz nemal dosť síl. Zmohol sa iba na chabé: „Ach, aspoň takto nebudeme mať na krku príbuzenstvo a mama nebude mať toľko práce.“

Zavládlo ticho. Natália sa na otca spod tmavých vlasov dívala takmer trocha ostýchavo, obrátila sa k nemu a pobozkala ho na líce.

„Mám vás rada,“ povedala a jedla ďalej.

Walter Landeau sa znenazdajky zahanbene a dojato pozrel na manželku a očakával, že mu naznačí, čo má urobiť.

 
 

Na Kristíniných hodinkách bolo 15:46. Ešte necelú štvrťhodinu, a nadnes skončí. Boleli ju nohy. Bola to náročná služba, ale s Božou pomocou sa jej podarilo napokon zvládnuť pracovný deň. Skutočne mala pocit, že jej niečia sila pomáhala v každej situácii. Toto poznanie ju potešilo.

Najväčší problém ale predsa ostal nevyriešený. Čo všetko ešte podnikne doktor Nicolai kvôli porušeniu mlčanlivosti? Vybaví to disciplinárnym trestom? Alebo dokonca podá udanie? Prijmú jej výpoveď? Na svoje veľké prekvapenie s doktorom Nicolaiom už ďalší deň vychádzala bez problémov.

Tieto otázky jej počas dnešnej služby vždy znova vírili hlavou. Aj teraz, keď bola v ošetrovni 1 a zo šéfovho rozhovoru s pacientkou vnímala len zlomok.

„Viete, čo spôsobíte svojím strachom z priberania a hladovkou?“ počula, ako sa gynekológ nazlostene a hlasno pýta. „Predčasný pôrod! A tým neživotaschopné dieťa!“

Mladá žena, moderne oblečená, s decentným makeupom, očervenela.

„Kalorickú potrebu musíte pokryť,“ vysvetľoval Róbert Nicolai dôrazne. „Prírastok váhy vôbec nesúvisí s tučnotou. Je úplne normálny. Napokon, rastie vo vás dieťa, ktoré je stále ťažšie. Plodová voda váži kilo. Množstvo obiehajúcej krvi sa zväčšuje. Tkanivo prijíma viac vody, okolo dvoch až štyroch kilogramov a tak ďalej. Nazbiera sa toho. A v príprave na dojčenie…“

Zazvonil telefón. Kristína sa vyľakane strhla. „Prosím?“ ohlásil sa Nicolai nevľúdne, pretože ho vyrušili. Počúval s nepreniknuteľným výrazom. Potom krátko pozdravil a zložil. Obrátil sa ku Kristíne a oznámil jej: „Rada prijíma vašu okamžitú výpoveď. Na vedení ošetrovateľskej služby si môžete vyzdvihnúť papiere. Osvedčenie vám vystavia zajtra. Veľa šťastia do ďalšej práce!“

 
 

Keď Kristína posledný raz prechádzala vstupnou halou, zmocnila sa jej melancholická nálada. Bolo to neodvolateľné — do nemocnice, v ktorej pracovala tri roky, sa už vrátiť nemôže. Strávila tu tri pekné roky služby, no posledné týždne boli pre ňu zlým snom, z ktorého sa teraz mala prebudiť.

Z parkoviska posledný raz pozrela na veľký sedemposchodový kolos. Musela priznať, že sa jej uľavilo, no súčasne bola i smutná. Bola rada, že sa už nikdy nebude musieť vrátiť do gynekologickej ambulancie. Už nikdy nebude musieť zachytávať do misiek deti po interrupcii. Už nikdy nebude musieť čistiť sitá presiaknuté krvou z roztrhaných ručičiek a nožičiek odsatých plodov. Tomu je koniec! Definitívne! Pri tejto vyhliadke sa jej uľavilo na srdci i svedomí.

Bola však aj smutná kvôli spôsobu, akým tu v nemocnici skončila. Dlhý čas tu pracovala s radosťou, cítila sa úzko spätá s nemocnicou. Teraz k nej už nepatrila. Pripadalo jej to, akoby ju v tichosti odstavili. Ozajstná rozlúčka s ambulanciou sa nekonala. A to sa jej dotklo, i keď si to nechcela priznať.

Z ničoho nič bola voľná a nezamestnaná, len s malými úsporami. Aj táto myšlienka ju trápila. Usilovala sa nevkladať všetku nádej do odoslaných žiadostí, ale myslieť na niečo príjemnejšie. Bolo to však ťažké, mimoriadne ťažké. Pretože silný hlas jej šepkal jednu otázku za druhou: ,Čo by bolo, keby…‘ Ovíjali sa okolo nej ako reťaz a ťahali ju ku dnu.

Pocity ešte zosilneli, keď o chvíľu neskôr doma otvorila poštovú schránku a do náručia sa jej vysypali rozličné obálky — odpovede na niekoľko písomných žiadostí. V byte hneď podišla k písaciemu stolu a listy rozrezala. V prvom sa zjavili podklady k žiadosti so sprievodným listom: „S poľutovaním vám oznamujeme, že…“

Venovala sa ostatným a vzala do ruky ďalšiu obálku. Opäť podklady a opäť slová: „S poľutovaním…“

Z kopy vytiahla jedinú tenkú obálku. Plná očakávania ju otvorila. Čítala: „Ďakujeme vám za záujem o našu nemocnicu. Musíme vám však oznámiť, že predbežne…“ List sklamane pokrčila. Ako je to možné? Ako to, že v čase, keď všade hľadajú ošetrovateľov, jedna nemocnica za druhou ju odmieta? Boli o nej ostatné nemocnice informované? Kristínine oči zaliali slzy trpkosti. V návale zúrivosti zmietla zvyšné obálky na podlahu. „Veľa šťastia do ďalšej práce,“ napadli jej slová, s ktorými sa s ňou lúčil Nicolai.

„Hnusný podliak!“ zavzlykala v bezmocnej zlosti a hodila sa na pohovku.

Nevedela, ako dlho tam ležala. Z premýšľania ju vytrhol zvuk zvončeka.

Pred dverami stál Peter Fleming. Zdalo sa, že je rozradostený, no dobrá nálada razom pominula, keď zbadal Kristíninu tvár a všimol si neporiadok v izbe.

„Kristína, čo sa stalo?“ vytisol zo seba ustarostene. Bola vďačná, že má niekoho, komu môže vyrozprávať, čo všetko sa jej dnes zosypalo na hlavu.

Súcitne ju objal okolo pliec a zľahka ju pritiahol k sebe. „Hlavu hore, Kristína,“ povedal potichu, ale povzbudzujúco. „Nielen nemocnice majú vplyv. Nakladateľstvo ti môže helfnúť. Hneď zajtra zájdem za redaktorom.“

S úsmevom na perách naňho vďačne pozrela. „Si milý, Peter.“

„Ach, prestaň. Ty si nám poskytla rozhodujúci tip, pritom si riskovala miesto. Takže je len správne a spravodlivé, že ti nakladateľstvo poskytne pomoc.“

„Aspoň sa to riziko oplatilo?“ spýtala sa napäto.

Peter Fleming sa uškrnul. „Navrhujem, aby si sa trochu pozbierala a potom sa pôjdeme najesť! Pozývam ťa.“ Kristíne sa do očí vrátil život a svetlo. „Vidím, že rád ľudí napínaš. Ani mi nič nenaznačíš? Prosím…“

„No dobre,“ zasmial sa a dal sa obmäkčiť. Z vrecka saka vytiahol fotografiu. Ukázal ju Kristíne.

„Sem viezla dodávka v noci hliníkové debny.“

Kristína okamžite spoznala budovu firmy. Každý v meste ju poznal.

„Leviatan?“ otriaslo to ňou.

Na fotke bol muž v kombinéze, ktorý držal dve debny. Kristína sa vnútorne striasla pri pomyslení, že v jednej z nich je práve dieťa, ktoré ona zachytila do misky. Čo sa s ním stane?

Večer jej padol nevýslovne dobre. Peter Fleming dosiahol, že načas zabudla na starosti a problémy. A Kristína vychutnávala stretnutie, predovšetkým prítomnosť tohto muža, v ktorého blízkosti sa cíti dobre a v bezpečí. Jeho milá otvorená povaha na ňu pôsobila, ako dážď na vyprahnutú pôdu. Keď ju krátko po polnoci odprevadil domov a lúčili sa, Kristína sa začudovala želaniu, ktoré v nej náhle vyklíčilo, čo najskôr sa s týmto mužom znova stretnúť.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 15 . . . . . . .

 
 

 
 

Bolo to neuveriteľné! Kristíne sa zdalo, že sa jej sníva, keď si spomenula na všetko, čo sa za posledných tridsaťšesť hodín udialo. Vrece s udalosťami sa doslova pretrhlo! Peter sľub dodržal, rozprával sa s redaktorom a pokiaľ išlo o výhľady na zamestnanie, nepreháňal. Pravdepodobne má jeho nakladateľstvo skutočne styky! V priebehu hodiny redaktor našiel Kristíne miesto v súkromnej klinike. Podklady o kvalifikácii nepotrebovali, úplne im stačilo odporúčanie nakladateľstva Celten. A ako „náhoda“ chcela, miesto bolo voľné už aj, vrátane dočasného provizórneho bývania. „Už aj“ pre ňu znamenalo od pozajtra. To zase znamenalo, že musí rýchlo vybaviť množstvo vecí. Aj s tým jej Peter pomohol. Zorganizoval sťahovanie a teraz viezla špeditérska služba jej nábytok na novú adresu. Peter sa Kristíne ponúkol, že ju tam odvezie.

„Môžeš si to vôbec teraz dovoliť, veď máš iste plno práce s článkom!?“ spýtala sa ho, no on iba s úsmevom mávol rukou a povedal: „To som si s Harrym vybavil. Dobehnem to v nedeľu.“

Toľkej pomoci sa Kristína nesmierne tešila. Pri myšlienke, že má takého dobrého priateľa, bola dokonca pyšná. Kristíne sa dostalo toľko nepredstaviteľnej podpory, až žasla, ako brilantne sa dostala z tejto takmer bezvýchodiskovej situácie!

Náhoda chcela, že Kristína musela ešte raz zájsť na staré pracovisko. Zavolal jej doktor Nicolai a navrhol, aby si prišla po posudok. Po krátkom váhaní Kristína súhlasila, že sa zastaví. Tušila, prečo jej ho chce dať osobne, a jej domnienka sa potvrdila. Zaviedol reč na jej profesionálne vyhliadky, presne ako predpokladala. Keď mu oznámila, že už zajtra nastupuje do nového zamestnania, len-len že mu oči nevypadli. Pri stretnutí s doktorom Nicolaiom sa teda v nijakom prípade nemusela ponižovať!

Rozlúčka s Ruth dopadla o niečo osobnejšie. Kristína jej mohla vyzradiť, čo ju posledné týždne ťažilo a vírilo jej hlavou.

„Vieš, Ruth,“ začala, „naše argumenty vonkoncom neobstoja! Povedala si: ,Každej žene musíme priznať základné právo rozhodovať o svojom tele!‘ Ale uvažuj: Približne polovica detí z interrupcií je ženského pohlavia! Týmto dievčatám, ktoré sa raz mali stať ženami, toto právo vôbec nepriznávame. Čiže neplatí pre všetky! Okrem toho tak či onak neplatí, že máme neobmedzené právo rozhodovať o svojom tele. Vezmi si len problém s drogami! Tu štát zasahuje zákonmi, aby tak chránil naše telo. Tu je koniec s rozhodovaním! Nikomu nie je principiálne dovolené, aby si sám odsekol ruku alebo nohu. Tým menej platí tento ,zákon‘, keď nejde o vlastné telo, ale o telo iného človeka! Odvolávať sa na ,rozhodovanie o vlastnom tele‘, to je tiež ošemetná záležitosť. Fakt, že toľko žien otehotnie, dokazuje, že to s rozhodovaním o vlastnom tele nie je celkom v poriadku. Keď žena prepasie právo rozhodovať o vlastnom tele, prečo ho potom môže využiť neskôr na úkor iného ľudského života? My ženy sme dlho bojovali proti diskriminácii zo strany mužov. Protestovali sme proti tomu, aby s nami zaobchádzali ako s menejcennými, aby o nás rozhodovali — akoby sme samy neboli ľudia, ale iba majetok muža. Dnes sme si vydobyli rovnoprávnosť, no ako ju využívame? Rovnaké opovrhnutiahodné myslenie, aké sme desaťročia vyčítali mužom, prejavujeme voči nenarodeným deťom! Ubližujeme im a rozhodujeme o ich živote — dokonca o ich smrti! Pokladáme ich za svoj majetok, s ktorým môžeme robiť, čo sa nám zachce. Nie je to tak?“

Ruth nepovedala nič, len pozerala povedľa Kristíny von oknom.

Kristína pokračovala: „Aj z medicínskeho hľadiska sa to všetko často nesprávne interpretuje. Je pravda, že dnešná lekárska starostlivosť o ženy sa nijako nedá porovnať s tým, čo bolo predtým. No existujú štatistiky so zväčšujúcim sa počtom komplikácií ako krvácanie, infekcia, perforácia, ba dokonca úmrtie. I keď také prípady sa tu v nemocnici držia pod zámkou! Ženy často vôbec nevedia, akému nebezpečenstvu sa vystavujú. Okrem toho, naozaj si myslíš, že anjelíčkarom zlegalizovaním interrupcie znemožnili činnosť? Dá sa dokázať, že to nie je pravda. Či už ilegálna alebo legálna interrupcia: Nenarodené dieťa čaká vždy rovnaký osud. Zabijú ho.“

Ruth si krátko povzdychla, potom priamo pozrela na Kristínu a podala jej ruku. „Síce s tebou celkom nesúhlasím, jedno musím uznať: si dôsledná! Takže, prajem ti všetko dobré!“

Posudok, ktorý jej doktor Nicolai blahosklonne odovzdal, bol proti jej očakávaniu dobrý a s radosťou sa teraz definitívne rozlúčila s oddelením.

Na parkovisku nastúpila do Renaulta Coupé, ktorý na ňu čakal a zaviezol ju priamo na stanicu, pretože o pol hodiny jej odchádza vlak. Peter Fleming už zadovážil cestovný lístok, takže mohli ísť rovno na nástupište. Kristína s úľavou zistila, že do odchodu vlaku ostáva ešte deväť minút. Peter obe tašky položil a dal si do úst cigaretu. „Dáš si jednu na upokojenie?“ pridržal Kristíne cigaretovú škatuľku.

So smiechom pokrútila hlavou. „Tak veľmi vidieť, že som nervózna?“ spýtala sa, no znelo to ako konštatovanie. Peter na ňu chápavo pozrel a strčil škatuľku späť do saka. Kristína si prekrížila ruky, akoby jej bolo zima. „Trochu sa bojím,“ priznala a zamyslene hľadela na koľaje, po ktorých o pár minút pôjde vlak, čo ju zavezie do nového úseku jej života.

Peter Fleming šúľal cigaretu medzi prstami. „Uvidíme sa čoskoro?“ spýtal sa a bezstarostne pozrel na Kristínu. Akoby čakala práve na túto otázku, s úsmevom odvetila: „Jasné!“

Niekto zavolal jej meno. Okamžite rozoznala hlas a príjemne prekvapená sa zahľadela smerom, odkiaľ prichádzal. Pastor Valentín kráčal pomedzi cestujúcich a chytro prikročil k nej.

„Už som si myslel, že to nestihnem,“ lapal po dychu. Kristína ho srdečne pozdravila, potom si splnila povinnosť a mužov navzájom predstavila.

Filip Valentín vytiahol z nohavicového vrecka lístok. „Sľúbená adresa! Na túto farnosť sa môžete s dôverou obrátiť.“

„To je od vás milé, pastor Valentín!“ Kristína sa potešila. Ku všetkému aj táto pomoc! Prečítala si adresu.

„Fara nie je ďaleko od vášho bytu. Pešo je to desať minút,“ dodal Valentín.

„Ďakujem!“ povedala Kristína dojato. „Som rada, že ste mi podali pomocnú ruku a pomohli mi správne sa rozhodnúť.“

„Áno, keby si len viac ľudí chcelo uvedomiť, že to s nimi myslím dobre!“ vzdychol Valentín. „No žial, väčšina ide inou cestou a zažije veľa nepriazne.“

Kristína znalecky prikývla. „To je pravda! Koľko utrpenia som si spôsobila len preto, že som si niektoré veci neskoro uvedomila a myslela som, že v živote si budem musieť zvyknúť aj na ďalšie otrasné skutočnosti!“ priznala sťažka. No potom radostne vykríkla: „Až kým ste neprišli vy, pastor Valentín!“

Peter Fleming ich rozhovor nestíhal sledovať. Pokúsil sa doň preniknúť, no nedostal sa ďaleko — hoci sám by sa bol rád zúčastnil toho, čo Kristína myslela svojimi slovami.

Ich debatu ukončil rachot prichádzajúceho vlaku. Rozlúčka s pastorom Valentínom do istej miery vyznela radostne, Kristína musela so sebou statočne zabojovať, keď jej Peter Fleming zaniesol do kupé tašky. Pozrela naňho trocha rozpačito. Potom mu bez slova vtisla na líce bozk, chytro sa odvrátila a naskočila do vlaku.

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . 16 . . . . . . .

 
 

 
 

„Nebola si naposledy len predvčerom v tom… no…“ Walter Landeau, hľadajúc slová, luskol prstami. „V cirkevnom spolku,“ pomohla mu dcéra.

„Áno, tam,“ potvrdil a pokračoval v šúpaní vajíčka, ktoré mal na raňajky.

„No dnes je nedeľa. To je niečo úplne iné, oci,“ vysvetlila Natália a odhryzla si z hrianky. „Okrem toho…“ vsunula si do úst omrvinku, ktorá jej ostala v kútiku úst, „okrem toho, dnes je dôležité stretnutie skupiny Pštros.“

Pani Landeauová si chcela odpiť zo šálky kávu, no teraz sa zarazila. „Pštros?“

„Je to skupina, ktorá bojuje proti interrupcii. Vedie ju pastor Valentín,“ objasnila Kristína ochotne.

„Zvláštny názov!“ povedal Walter Landeau.

„To je pravda. Ale veľmi výstižný. Na našom embléme je vyobrazený pštros, ktorý strká hlavu do piesku. Z toho má vyplynúť otázka: Kde si bol, keď zabíjali nenarodené deti?“

Keby nebol dcérin tón taký prirodzený, Walter Landeau by sa cítil osobne dotknutý. Ešte sa mu nepodarilo vyrovnať s tým, čo sa udialo. Zdalo sa, že na jeho ženu výrok silno zapôsobil. Krajec vianočky, ktorý si práve chcela vziať z košíka, tam ešte nadlho ostal.

„Tak, ale teraz už musím ísť!“ oznámila Natália dychtivo a náhlivo vypila pohár mlieka. Bozkami na líca sa rozlúčila s rodičmi.

Otec ohromene krútil hlavou. „Je ako vymenená.“ „Celkom nový človek!“ dala mu za pravdu manželka a aj podľa hlasu bolo jasné, že si túto zmenu nevie vysvetliť. Natália si zrejme našla nových priateľov, ktorí jej pomohli vyrovnať sa s tým, čo sa stalo — bolo to však všetko?

 
 

V kancelárii nakladateľstva Celten rachotil už niekoľko hodín písací stroj. S ležérne rozopnutým golierom a vyhrnutými rukávmi dobiehal Peter Fleming zameškaný pracovný deň, keď si zobral voľno, aby pomohol Kristíne. Napriek tomu, že si vedel predstaviť aj príjemnejší spôsob, ako stráviť slnečnú nedeľu, bol úžasne motivovaný. Priveľmi ho pálili prsty, aby širokej verejnosti sprístupnil šokujúce fakty o interrupcii a obchode s embryami a o miestnej kozmetickej firme Leviatan!

Dnes pracoval nezvyčajne pokojne, o to lepšie sa mohol sústrediť. A Harry mu dal veľkoryso nadnes k dispozícii svoju kanceláriu. Výsada, ktorú si vedel vysvetliť iba tak, že šéfovi na tomto prípade mimoriadne záleží.

Peter Fleming po x-tý raz odklepol cigaretu do popolníka. Pohľadom uprene visel na posledných napísaných riadkoch. Ešte zopár úderov, a papier vytiahol.

Oprel sa a znova si prečítal šiestu stranu.

„Téma ,ochrana života‘ má zelenú. K tomuto záveru človek príde, keď u nás pozoruje horlivú ochranu zvierat. Naproti tomu ochrana nenarodených detí je napodiv zanedbateľná. Ako je možné, že sa angažovane zasadzujeme za záchranu tuleních mláďat, no ľudské plody vo veľkom zabíjame?

Jedna z možných odpovedí: Človek je závislý od zmyslových vnemov. Tulenie mláďa vidí trpieť a umierať, ľudské plody naproti tomu nie. Ich útrpný boj sa odohráva v tele matky, ukrytý pred našimi zrakmi. Avšak matka, ktorá si pôvodne chcela dať urobiť interrupciu, má neskôr predsa len svoje dieťa pred očami.

,O svojom bruchu rozhodujem sama‘ je slogan, ktorý sa udáva ako argument a ako odôvodnenie interrupcie. Nie je to tak ale vo všetkých oblastiach života, že sebaurčenie človeka sa končí tam, kde sa začína existencia iného človeka? Ako je to so sebaurčením, keď počujem, ako vo vedľajšom byte matka bije svoje dieťa na smrť? Nezamiešam sa do toho, lebo musím rešpektovať súkromnú sféru matky? Pomyslím si, napokon, je to jej byt, nie môj? Nie! Ja, privolaná polícia, proste každý, ak bude treba, násilím vylomí dvere, aby zachránil dieťa. Prečo sa šesť mesiacov predtým tiež nezachováme rovnako — vtedy, keď sa matka pokúša dať plod rozštvrtiť studenými kovovými inštrumentmi?

Žena má právo na sebaurčenie pred splodením — potom už rozhoduje aj o ďalšom človeku a argument o sebaurčení už neobstojí! Nenarodené dieťa vlastní genetický kód, ktorý je úplne odlišný od matkinho. Má matka právo na svoje telo? Túto otázku treba rozhodne zodpovedať kladne. Prirodzene nemá však právo na cudzie telo. A to je práve nenarodené dieťa!“

Peter Fleming položil stranu k ostatným piatim a vystrel sa. Sedel za strojom bez prestávky a teraz to pocítil. Plecia a chrbát mal stuhnuté. Kým sa chystal zahasiť cigaretu, ešte si z nej silno potiahol. Potom vstal, podišiel k oknu, dokorán ho otvoril a zhlboka dýchal.

Na chvíľu ostal stáť pri okne. Z ôsmeho poschodia nakladateľstva mal výhľad na centrum a na časť predmestských štvrtí. V diaľke za mohutným komplexom banky pri dobrej viditeľnosti, aká panovala dnes — videl budovu Leviatanu.

Mestu vládlo blahodarné ticho. Oproti náhleniu a lomozu, ktoré tu zúria vo všedný deň od skorého rána, sa mesto v nedeľu z ospalosti celkom nepreberie.

„Ticho pred búrkou,“ pomyslel si Peter Fleming mimovoľne. Hoci toto prirovnanie pokladal za dosť otrepané, zdalo sa mu, že vystihuje situáciu. A ešte aká búrka sa spustí, keď vyjde jeho článok! Hotový uragán!

Znova sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu, okno nechal otvorené a vrátil sa k písaciemu stolu. Zohriaty motor písacieho stroja ticho priadol. Keď si Peter Fleming odpil riadny dúšok koly z plechovky, vsunul do stroja nový hárok a triedil ďalší materiál. Po niekoľkých minútach sa opäť ozvalo monotónne ťukanie valca, a ďalšia strana sa začala zapĺňať.

„Na ospravedlnenie interrupcie sa okrem sociálnych dôvodov často udáva lekársky, poprípade psychiatrický aspekt. To znamená, že žena si môže dať urobiť interrupciu, ak by to inak pre ňu znamenalo priveľkú duševnú záťaž. Svetová zdravotnícka organizácia však dospela k záveru, že práve u žien, u ktorých sa interrupcia zo psychiatrických dôvodov pokladá za správnu, vzniká najvyššie riziko duševnej poruchy po interrupcii!

Je pravdou, že tehotenstvo u ženy vyvoláva zásadné citové zmeny — napríklad strach a napätie. Nie je nič mimoriadne, ak sa na začiatku tehotenstva ohlasujú depresie. Počiatočné pocity matky sa však úplne líšia od pocitov ku koncu tehotenstva. Keby si všetky ženy, ktoré v prvých týždňoch ťarchavosti ovládnu negatívne pocity, dali urobiť interrupciu, tretina z vás, milí čitatelia, by dnes nebola na svete!“

Peter Fleming si pritiahol zopár hárkov so štatistikami, ku ktorým si porobil kadejaké poznámky. Preletel ich, aby si znova oživil obsah, a prsty opäť položil na klávesnicu. „Zástancovia interrupcie v tejto súvislosti radi argumentujú hypotézou, že redukovanie mnohých neželaných ťarchavostí so sebou prináša menší výskyt týrania detí. Na prvý pohľad logický záver. Keď sa však prizrieme dôkladnejšie, ukáže sa toto tvrdenie ako zavádzajúce. Štúdie a štatistiky z rozličných častí sveta totiž hovoria inou rečou: V USA pribudol počet týraných detí v rovnakom pomere ako počet interrupcií — totiž od liberalizácie interrupčných zákonov v roku 1973 o takmer päťsto percent!

V Japonsku robia interrupciu na požiadanie už tridsaťpäť rokov; hľadia tam na ňu ako na metódu antikoncepcie. Napriek tomu počet interrupcií v roku 1974 tak dramaticky vzrástol, že sociálni pracovníci oslovili japonské matky prostredníctvom novín a televízie, aby svoje deti nezabíjali!

V Nemecku bola v roku 1976 schválená ďalekosiahla liberalizácia interrupčného zákona. Ak platí hypotéza, že voľnejšia interrupčná prax zníži počet neželaných detí a pomôže od základov odstrániť týranie detí, museli by sme pri zhruba 300 000 interrupciách za rok len v Západnom Nemecku v tejto oblasti vykázať priaznivú štatistiku voči deťom. Opak je pravdou. Na tomto mieste treba upozorniť, že pojem ,neželané dieťa‘ je vykonštruovaný. Dieťa nikdy nebude neželané, keďže v západných krajinách je viac manželských párov, ktoré by si chceli dieťa adoptovať, ako detí poskytnutých k osvojeniu — iba v Nemecku dvanásťnásobne viac!

Rovnakým krokom narastá počet týraných detí a interrupcií — ako tu môžeme pozorovať — čo už viedlo k interrupčným výskumom. Doktor Phillip Ney, profesor psychiatrie na univerzite v Britskej Kolumbii, v štúdii, ktorá vyvolala pozornosť, prišiel k záveru, že súhlas s násilným zabíjaním nenarodených detí postupne u rodičov odstraňuje psychickú bariéru týrať narodené deti. Čo…“

Peter Fleming musel prestať písať. Dvere sa otvorili. „Dobré ráno, Harry!“ Prekvapene dvihol pohľad. „Čo ťa sem privádza v nedeľu ráno? Máš strach, že ti prevrátim kanceláriu hore nohami?“ zažartoval.

„Si usilovný?“ spýtal sa šéf a zastal pred písacím stolom vystretý ako lineár.

„Nehovor, že ma kontroluješ!“ smial sa Peter Fleming. „Ale kdeže! Zastavil som sa, aby som ti oznámil, že už nemusíš pracovať.“

„Nemusím?“ zarazil sa. „Tomu hovorím veľkorysosť, že mi chceš v takúto prekrásnu nedeľu odpustiť robotu. Ale práve som sa do toho dostal, rád by som…“

„Chcel som povedať, že môžeš prestať písať ten článok.“ Peter Fleming zvraštil čelo. „Ešte nemám hotový ani predbežný návrh.“

„Na nasýtenie vlka to bohato stačí!“

Myslel, že dobre nepočul. „Nasýtenie… Čo to má znamenať, Harry?“ Na pár sekúnd sa mu myšlienky v hlave preháňali krížom-krážom. Potom mu začalo svitať. „Robíš si zo mňa dobrý deň?“

„Vyzerám na to, že by som si z teba chcel uťahovať?“ položil nadriadený rozhodným hlasom protiotázku.

„Nie,“ povedal Peter Fleming, „na to naozaj nevyzeráš.“ Mal dojem, že rysy šéfovej tváre zvážneli a stvrdli. Jeho príkaz práve tak málo pripomínal zlý žart ako text, ktorý písal. „Článok… vybuchol?“ Otázku vytisol veľmi váhavo.

„Si hlavička,“ odvetil redaktor. Jeho slová a tón zasiahli Petra Fleminga ako zaucho.

„Čo to má znamenať, Harry?“

„Ide o celkom bežnú služobnú inštruktáž. Nezabúdaj, si tu len radovým zamestnancom. Hlavná redakcia sa rozhodla, že článok nechá plávať. A to hneď.“

„A čo sa ešte rozhodla?“ spýtal sa, naplnený predtuchou.

„Že máš svoje rešerše sústrediť na plánované ozdravovanie mesta.“

„Ozdravovanie mesta!“ zopakoval Peter Fleming opovržlivo. Cítil, ako mu príležitosť vyburcovať verejnosť uniká pomedzi prsty. „Prečo, Harry?“ spýtal sa rezignovane.

„Tento príbeh neprinesie nič, iba to, že malý reportér sa vyprofiluje na účet sociálneho a politického zmieru.“

„Vieš predsa, že to tak nie je, Harry!“ zaprotestoval popudlivo. „Poznáš fakty. Ty sám si mi to odklepol. Bol si rovnakého názoru ako ja, že hrôzostrašné prípady nesmú ostať zatajené, že sa o tom musí dozvedieť verejnosť. Prečo taká náhla zmena názoru, Harry? Čo sa tam hore udialo?“

Redaktor sa bez slova zvrtol a podišiel k dverám. Držiac kľučku, ešte raz sa obrátil.

„A mám ti tiež odkázať: Okamžite znič všetok materiál. Lebo ak z toho čo len slovíčko vyjde v inom nakladateľstve, budeš rád, ak ti niekto poskytne hárok papiera.“ Potom vyšiel z kancelárie.

Petra Fleminga zachvátil neskrotný hnev. So zaťatou päsťou udrel do klávesnice písacieho stroja a vyskočil. „Dočerta!“ zahrešil a kopol do písacieho stola. „Prečo ste mi, vy všiváci, nezviazali ruky hneď?!“

Besný od zlosti veľkými krokmi premeriaval kanceláriu, kopol do odpadkového koša, do stoličky. Keď sa trocha odreagoval, zastal pred oknom, obe ruky vo vreckách zaťaté v päsť.

Hľadel na mesto — mesto, v ktorom sa denne diali s malými nenarodenými deťmi strašné veci. Pokojne a ospalo si ležalo v teplom slnečnom svite. Nič ho nedokáže prebudiť. Nijaká bomba. Nijaký uragán. Zajtra, pozajtra a každý ďalší deň pôjde všetko ako zvyčajne. Nikto nič netuší, nikto sa nedozvie, čo sa deje za niektorými múrmi.

Pohľad padol Petrovi Flemingovi na vzdialené obrysy Leviatanu. Keď si pomyslel, že tento moloch nad ním zvíťazil a dal mu šach-mat, že tento ľudožrút naďalej môže nerušene hltať malé deti — nepretržite a bez zábran, dvihol sa mu žalúdok.

Zaliala ho vlna rezignácie. Priam stlmila zvuk telefónu — zvonenie začul akoby z diaľky. Čo to? Žeby ďalšia Jóbova zvesť? Nič ho nehnalo dvihnúť slúchadlo. Nech si len vyzváňa, kým ho neroztrhne! Volajúci však bol tvrdošijnejší, takže Peter Fleming svoju zlosť zameral na prístroj. „Mizerný krám!“ syčal. Príkrym tónom zvolal do slúchadla: „Áno, čo je?“

„Pán Fleming?“ ozval sa kultivovaný hlas.

„Áno, prosím?“

„Prokuratúra, pri telefóne doktor Wiegard. Prepáčte, že vyrušujem, pán Fleming. Teším sa, že sa mi napokon predsa len podarilo zastihnúť vás, rád by som s vami hovoril v istej naliehavej záležitosti.“

„Počúvam,“ odvetil podráždene.

„Nie telefonicky. Mohli by sme spolu zájsť na obed?“

„O čo vlastne ide?“

„Prečítam vám noticku z tlače: ,Najvyšší krajinský súd v Stuttgarte zamietol žalobu poradenskej organizácie pre ťarchavé, Pro Familia, proti združeniu Kresťania za život a vynáša právoplatný rozsudok: Pro Familia poskytuje rady protizákonne, pretože neinformuje o poskytovaní pomoci v ťarchavosti.‘ Hovorí vám to niečo?“

Peter Fleming poznal túto správu. Nevedel síce, ako text súvisí s telefonátom prokurátora, ale zbystril sluch a zostražitel.

Bol opatrný. Sústredene sa spýtal: „Prepáčte, nemohli by ste sa vyjadriť jasnejšie?“

„Rád. Čo poviete na nasledujúcu noticku: ,Tlačový hovorca predsedu vlády označuje praktiky s mŕtvymi deťmi z giessenskej interrupčnej ambulancie organizácie Pro Familia za podivné. Tkanivo mikroskopicky preskúmali v medicínskom inštitúte vo Wiesbadene, zavreli do umelohmotných blokov a archivovali.‘ Dopočuli sme sa, že istí ľudia sú, pokiaľ ide o túto tému, dôkladnejšie informovaní a majú z prvej ruky fakty, o ktoré sa veľmi zaujímame.“

Peter Fleming pochopil. Mozog mu horúčkovito pracoval. Rozhodol sa bleskovo. „Napoludnie mávam hlad ako vlk.“

„Tak povedzme o jednej v ,Changoo‘. Máte rád čínsku kuchyňu?“

„Veľmi.“

Peter Fleming ešte ani poriadne nezložil slúchadlo, a opäť zaťal dlane v päste. No nie od zúrivého hnevu ako predtým. Tentoraz triumfoval v nádeji, ktorá predsa len umiera posledná.

 
 

 
 

 
 

 
 

 
 

 
 

. . . . . . . . . . . . . . . . . .

 
 

Michael Buschmann: Nemocničné oddelenie 4

Podľa nemeckého originálu Tatort Station 4,

vydaného vo vydavateľstve Klaus Gerth, Asslar,

v roku 1991 (1. a 2. vydanie)

a v roku 1992 (3. vydanie)

 
 

Preklad: Ingrid Skalická

Vytlačili Polygrafické závody, š.p., Trnava

Vydal AKTUELL 1993

 
 

ISBN 80–900474–9–1

 
 

 
 

 
 

 
 

 
 

Ako nájdete tento text na internete:

 

Pretože linky na stiahnutie sa môžu meniť, najlepší spôsob ako nájsť túto knihu na internete, je zadať do internetového vyhľadávača (napr. google.sk) nasledovné slová:

"Michael Buschmann Nemocničné oddelenie 4 ebook".