Žijeme v krajine, kde zhruba 80 percent obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu. Títo rodičia by asi ťažko boli ochotní zveriť svoje deti do výchovy moslimom alebo hinduistom. Pri všetkej úcte a ekumenizme, hoci aj pohľad iných náboženstiev na svet je duchovný, ani to nestačí keď ide o niečo tak závažné, ako je výchova vlastných detí. Zároveň však tí istí rodičia, rodičia s idealistickým svetonázorom, celkom pokojne a bez pocitu zanedbania zveria svoje deti do výchovy materialistom, ktorí nemajú ani natoľko duchovný pohľad na svet, ako príslušníci iných náboženstiev, a ktorí pri tvorbe osnov vychádzajú z neduchovného pohľadu na svet. Niektorí občania si aj uvedomujú nenormálnosť takéhoto usporiadania, ale keď na tieto veci poukazujú a dožadujú sa nápravy, odpoveďou je im neraz len neústupnosť úradov, bez nejakého dostatočného zdôvodnenia.

Právo na nematerialistické školstvo.

Riešenie vidíme v jestvovaní a uskutočňovaní(!) zákonov, umožňujúcich slobodu voľby v rôznych oblastiach ľudskej činnosti – vrátane vzdelávania – na základe svetonázoru. Teda nie len zákonom deklarované prednostné právo rodičov na výchovu svojich detí, ale aj skutočná možnosť toto právo uplatniť v svetonázorovo pluralitnom školskom systéme.